Ako sa opäť vrátila k svojej rozkoši

Už nebola najmladšia. Ale mala potrebnú zrelosť a súmernosť, akú vedia muži na ženách v plnom rozkvete veľmi oceniť. Iba nervózna črta okolo pekných úst mi prezrádzala, že moja návštevníčka trpela tým stavom, ktorý odborní kolegovia bezmyšlienkovito zvykli odbiť zjednodušujúcim označením hystéria.

Skôr než si sadla, vedel som, že pacientka ma vyhľadala preto, lebo sa jej ťažkosti v manželskej posteli stali neznesiteľnými. Aj sexuálna monotónnosť môže totiž viesť k psychickej traume. A dovolím si tvrdiť, že viac ako polovica všetkých psychických defektov vzniká v dôsledku nenaplneného pohlavného života. Lebo telo a duša tvoria nerozlučnú jednotu.

Atraktívna dáma, ktorú môžem z diskrétnych dôvodov nazvať Monika, sa mi naozaj z hĺbky celej svojej duše priznala, že jej manželstvu hrozí rozpad kvôli jednotvárnosti  všedného dňa, jednotvárnosti  sexuálneho správania, ktoré už nepoznalo nijaké vyvrcholenia. Koitus sa šesť rokov po svadbe stal aktom bez citu, ktorý obaja partneri absolvovali viac alebo menej bez rozkoše.

Zo sedení s pacientom som si vždy robil podrobný záznam. Jej vyrozprávanie problému sa nieslo v takomto duchu (text nie je od slova do slova, ale zachytáva podstatnú časť výpovede a najzaujímavejšie pasáže):

„...bola to láska na prvý pohľad. A pritom som mala za sebou už štyri sklamania. Napriek mojim 26 rokom som sa namieste  buchla do toho dobre vyzerajúceho advokáta, ktorý bol iba o štyri roky starší ako ja. Sme moderní ľudia. Už na druhý večer sme sa vrhli na moju širokú francúzsku posteľ. Hanbím sa to takto povedať, ale musím – mal vtáka veľkého ako klát a neskutočne ma ním očaril.

Každou nitkou tela som ho s pôžitkom preciťovala. Bol to veľmi krásny pocit keď mi taký bujačí kyjak rozťahoval moje pysky...!

Bez zábran som sa odovzdávala dobre miereným nárazom môjho jazdca. A už po niekoĺkých sekundách ma zachvátil prvý orgazmus. Rozlievala som sa od vášne a blaženosti. Vrcholy, ktoré ma v nepretržitom slede zalievali, som už ani nerátala. Ale jeden bol nádhernejší ako druhý. Na to prvé číslo nikdy nezabudnem, hoci po ňom nasledovalo mnoho ďalších. A keď sme sa o tri mesiace neskôr zosobášili, myslela som, že som v raji. A ešte veľmi dlho sme mali veľké potešenie zo sexuálnych hier penisu a vagíny.

Až kým sa narodilo naše prvé dieťa... keď som sa vrátila z pôrodnice, môj sexuálny záujem podstatne klesol. Ale svoju ľahostajnosť som pokladala za dôsledok pôrodu, za prechodný stav. Môj muž trpezlivo čakal, až sa zase ohlási môj pohlavný pud. Márne.

Tak ako predtým sme spávali vedľa seba. Občas na mňa manžel v polospánku vyliezol, aby mi vystriekal do brucha nahromadené spermie. Ale už to nebolo ono.

Dnes súložíme spolu iba občas. Ale toto automatické spojenie mi vôbec nič nedáva. Ledva pri tom niečo cítim. A orgazmus som nemala už tri roky. Už iba roztiahnem nohy. Ale zachrániť sa naše manželstvo pravdepodobne už nedá.“

Naozaj sa takéto manželstvá už nedajú zachrániť?

Najskôr som tej nešťastnej žene vysvetlil, že v každom ľudskom spolužití sú dobré i zlé obdobia, že po každej eufórii nasleduje nevyhnutne letargia. To je neotrasiteľný prírodný zákon. Bolo mi samozrejme jasné, že sa Monike pocity pôrodom dieťaťa zmenili. Libido bolo prekryté dominantnými  materskými citmi, čo sa mi zdalo byť o to pochopiteľnejšie, keď som sa dozvedel, že dieťa spáva s rodičmi v jednej miestnosti. Za takýchto okolností musel pocit žiadostivosti v rodinnej väzbe zakrpatieť. K vzťahu rodičia-dieťa sa jednoducho nehodia sexuálne želania, pretože na základe našej výchovy nesú pečať etickej škaredosti. Symbolická pupočná šnúra tu stála dokonalému manželskému šťastiu v ceste.

Poradil som zúfalej Monike, aby si oddelili s dieťaťom spálne a aby zachovali vo veciach sexuálnej lásky fázu zdržanlivosti. A pretože si to mohli z finančných dôvodov dovoliť, čoskoro spávali všetci traja členovia rodiny v rôznych,    samostatných miestnostiach. Neprešlo ani sedem dní a Monika vbehla s rozžiarenými do mojej vyšetrovne a lapidárne vysvetlila:

"Chcem zase súložiť so svojím mužom!"

Iba som sa na ňu s úsmevom pozrel, ale mlčal som.

Potom z nej vybehlo:

"Minulú noc sa to už nedalo. Bosá som sa zakradla k mužovi do izby. Pred posteľou som si vyzliekla v danom momente zbytočnú nočnú košeľu. Potom do z neho stiahla paplón a na svoje prekvapenie som zbadala, že mu už poriadne stojí. Neviem či tých pár dní odluky v ňom vyvolalo takú výraznú zmenu, ale jeho penis mal ďaleko väčší rozmer ako som kedykoľvek predtým videla.

Bolo to mimochodom ešte krajšie ako v prvý deň. A keby záležalo na mne, trval by tento stav intenzívne a nezmenený najmenej desať rokov.“

Ja len pevne verím , že im to trvá dodnes, pokiaľ ich netrápi iný problém. Lebo cesta k dokonalému šťastiu je vystlaná nespočetnými prekážkami. Až ich prekonanie robí legálny pôžitok perfektným.

Nie všetky ohrozené manželstvá sa však dajú zachrániť takým jednoduchým spôsobom.

Tu bolo riešenie od samého začiatku celkom jasné. Ale pokladal som za správne uviesť na začiatku exemplárny príklad. Ale nič si nepredstierajme! Počet rozvodov hovorí jasnou rečou. A stúpa z roka na rok. Zdôraznime ešte raz:

Niet všelieku a neexistuje žiadne všeobecne platné riešenie... 

Zneužil ma gynekológ pri vyšetrovaní

Zdravím všetkých,

neviem či sa môj príbeh hodí do tejto skladby skutočných príbehov, lebo nie je až tak erotický, no je skutočný a svojím obsahom určený len pre dospelých. Chcela by som, aby si hlavne ženy z neho zobrali ponaučenie...

Som čerstvá štyridsiatnička, ale vyzerám staro a občas zatrpknuto. Našťastie mám jedinú kamarátku, ktorá ma má rada a prežívame spolu aj intímne chvíle. Ona mi dala opäť chuť do života a zistila som aké krásne je mať po svojom boku ženu. Oponenti, ktorí budú tvrdiť, že to hovorím len preto, lebo som neskúsila muža, tak vás vyvediem z miery a prečítajte si môj príbeh z mužom na ktorý nikdy nezabudnem a poznačil ma na celý život. Spravil zo mňa bledú ženu, s prepadnutými lícami, tmavými kruhmi po očami, žena ktorá niekoľko rokov túžila po troche nehy – a predsa by s krikom utiekla, keby sa ma nejaký muž dotkol. Už je tomu viac ako 10 rokov, keď sa tento ohavný čin stal. Keby som nemala svoje prášky na spanie, bola by som krátko po tom asi zabila. Tie mi dali to, čo som tak veľmi potrebovala, niekoľko hodín zabudnutia. Aj teraz po rokoch ma občas spomienka na ten strašný zážitok týra. Hlavne v noci keď sa prebudím celá mokrá a priateľka ma musí utišovať a láskať, aby som znovu zaspala. Keď to príde, vidím pred sebou jeho tvár – ako sa dychčiac nado mňa nakláňa, ako mi brutálne rukou zapcháva ústa, zatiaľ čo mi vnikal medzi stehná...

Písala som, že sa to stalo pred 10 rokmi. Ja si ten dátum pamätám veľmi presne, ale myslím si že vôbec to nie je dôležité napísať. Bola som u sestry na pol roka v Nemecku a navštívila som tam aj ženského lekára, lebo som mala bolesti pri menštruácii. A musím pripustiť, doktor bol na prvý pohľad sympatický.  Venoval mi veľa času. Povedal  mi:

„Chcel by som svoje pacientky spoznať čo najlepšie,“  vysvetlil mi to veľmi dôverne.

„Takže ma zaujíma aj to, ako prežívate sex. Či sa vám páči alebo či s tým máte nejaké problémy. Také informácie sú pre lekára veľmi užitočné a dôležité.“

Porozumela som mu po nemecky všetko čo mi povedal a povedal mi to takto. Nemčinu ovládam veľmi dobre. Potom sa mu na tvári objavil chlapčenský úsmev a ja som mu nemala dôvod neveriť.  Pacient by mal lekárovi dôverovať. To som však ani vo sne netušila, že som sa chytila do pasce.

Porozprávala som mu o svojich ťažkostiach s orgazmom a o tom, že môj posledný vzťah kvôli tomu stroskotal. A o tom, že som ešte nikdy nebola v stave uvoľnene prežívať lásku. Doktor ma zaujate počúval.

„O tom by sme sa mali ešte raz v kľude porozprávať“, povedal povzbudzujúco. „Som si istý, že vám môžem pomôcť.“ Dal mi termín na ďalší deň: „Príďte okolo 18. hodiny, ja dokončím prácu s počítačom a budem mať pre vás viac času.“ Kiež by som tam nebola išla. Ale bola som rada, že sa našiel niekto, kto bral moje problémy vážne a bola som v presvedčení, že ten servis je v Nemecku na ďaleko vyššej úrovni čo sa týka ústretovosti k pacientovi.

Prišla som presne. Ordinácia bola prázdna a môj lekár ma prijal v džínsoch a tenkom svetríku.

„Rád by som vás ešte raz dôkladne vyšetril, „ usmial sa. Odrazu som sa začala cítiť nepríjemne. Nervózne a trocha neisto som si vyzliekla elastické džínsy a nohavičky a vyliezla som na vyšetrovací stôl  (kozu).

„Ste nervózna,“ povedal, „vypite si tento koktail“. Podal mi pohár s bezfarebnou tekutinou. Preglgla som veľký dúšok – chutilo to dosť horko. Zakrútila sa mi hlava.

„Vyzlečte sa celkom!“ Znelo to ako príkaz. Z jeho hlasu sa vytratila prívetivosť. Poslúchla som, cítila som sa omámene, chcela som mať iba pokoj. keď som pred ním sedela nahá, ohmatal mi prsia. Ťažko dýchal. Videla som lesk  v jeho očiach, chcela som ho odtlačiť nabok a odísť. Ale nešlo to. Iba mi napadlo, že mi dal nejaké kvapky a nemôžem sa brániť. Na ústa mi pritlačil ruku.

„Len nebuď taká háklivá,“ dychčal. „taká malá nadržaná beštia...“ To čo hovoril som už vnímala ako keby hovoril niekde z diaľky a strácal sa mi jeho hlas. Mal mohutnú postavu. A keď do mňa brutálne prenikol, znovu som precitla a plakala od bolesti. Kvapky, ktoré mi dal ma však obrali o všetku silu. Bezmocne som musela odtrpieť jeho brutálne znásilnenie – tá bolesť ma prebudila, vnímala som všetko, ale nemohla som sa brániť. Bolo to strašné!

„Iba mukneš a kruto to obanuješ,“ stenal, zatiaľ čo jeho nárazy boli čoraz silnejšie, bola som vnútri ako mŕtva. Potom keď sa to prasa na mne odbavilo, neviem koľko som bola ešte v jeho ordinácii, ale viem, že mi pomáhal s oblečením. Keď som sa ako tak vedela postaviť na nohy, posadil ma do kresla vo vedľajšej miestnosti jeho ordinácie. Smutne mi vysvetľoval, že je mu to veľmi ľuto a všetko to má na svedomí jeho duševná porucha o ktorej nikto nevie a trápi ho už niekoľko rokov. Chcel, aby sme nato spoločne zabudli a ak budem potrebovať akúkoľvek pomoc, môžem sa naňho obrátiť. Nechápala som. Ale nechcela som mu kaziť ilúzie. Prikývla som a navonok prijala jeho ospravedlnenie. Myslel si, že to má vyhraté. Poprosila som ho, či by ma vedel odviesť k sestre domov, nakoľko sa sama ísť necítim. Zrazu to bol opäť milý pán doktor. Ochotne ma zaviezol domov. Keď som prišla k sestre, tá hneď zbadala, že niečo nie je v poriadku. Vyrozprávala som jej celý príbeh. Zavolala taxík a išla so mnou na políciu podať na toho bastarda  trestné oznámenie. Ešte stále do určitej miery omámená som podstúpila vypočutie vyšetrovateľa a jeho kolegyne. Bolo to pre mňa veľmi strašné a ponižujúce. Potom som ešte musela podstúpiť prehliadku u lekára , ktorý musel skonštatovať do akej miery mi bolo ublížené na zdraví a museli sa taktiež zaistiť biologické stopy toho prasaťa. Keď som skoro nadránom prišla so sestrou opäť domov, potrebovala som sa nakŕmiť práškami, aby som v kľude zaspala. Zoči voči som sa s ním už nikdy nestretla, len za sklom z vedľajšej miestnosti som ho usvedčila polícii. Celú vec potom prebral vyšetrovateľ a prokurátor. Aj keď dostal trest, nik mi už nevráti taký kľudný život, aký som mala predtým. Pretieklo veľa rokov a ja mám stále jazvu na duši aj v hlave.

Monika

Diagnóza: Šípková Ruženka

Keby som si dával inzerát, s pokojným svedomím by som mohol napísať:

Mladý, urastený, v spoločnosti obľúbený, výrečný a športovo založený muž hľadá...

Nikdy som nemal o ženy núdzu, a fakt, že som so žiadnou z nich nechodil dlho, pripisovalo moje okolie tomu, že som prelietavý. Spočiatku som si aj ja myslel, že len hľadám tú pravú, a predtým ako sa usadím, potrebujem sa vybúriť. Nie je to tak. Problém je inde a odvtedy hovorím s iróniou v hlase, že hľadám Šipkovú Ruženku.

Ak si aj vy - rovnako ako moji známi - myslíte, že mám na mysli princeznú, mýlite sa.   Túžim po spiacej krásavici. Pretože ja, pekný a sympatický muž, som vlastne postihnutý. Môj problém spočíva v tom, že za normálnych okolností nie som schopný súlože. Preto ma aj zvyčajne nechali moje priateľky, alebo som s hanbou od nich odišiel ja. Nedokážete si predstaviť, ako závidím mužom, ktorí zbalia ženu, dostanú ju do postele, bez zábran sa s ňou vyspia – a buď si povedia dovidenia, alebo sa z toho vyvinie dlhší perspektívny vzťah. Ja totiž za normálnych okolností nie som schopný pohlavného styku. A čím som starší, tým je to horšie. Postupne som totiž zistil, že môžem súložiť len so spiacou ženou. Vtedy je môj penis poriadne tvrdý a súlož mi chutí tak ako každému inému zdravému mužovi. Keď sa však partnerka prebudí, už ma nezaujíma. Úd mi nenávratne zmäkne a všetka chuť na sex ma opustí. Ak však partnerka trvá na tom, aby som pokračoval v súloži, vyrobím si trapas. Nedá sa. Zrazu je zo mňa impotent! Toto sa opakuje čoraz častejšie. Istý čas som sa bál, že som nekrofil. Neviem si však predstaviť, že žena, s ktorou súložím, by bola studená. Páči sa mi totiž vôňa teplého, uvoľnene spiaceho a pravidelne dýchajúceho tela.

Pretože som celkom výrečný, darilo sa mi niektoré partnerky prehovoriť, aby spánok aspoň predstierali, nebolo to však ono...

Dlho som sa trápil, veľakrát som si vyrobil nekonečnú hanbu, kým som sa odhodlal navštíviť lekára-sexuológa. Ten mi stanovil diagnózu, ktorú volám Šípková Ruženka, lebo to by pre mňa bola, aspoň zatiaľ, ideálna družka – večne spiaca krásavica. Doktor mi však sľúbil, že sa moja „choroba“ dá liečiť. Chce to len čas, trpezlivosť a odhodlanie zmeniť sa. Ten blok je psychického rázu, je v hlave odkiaľ idú impulzy do celého môjho tela a sú vysielané aj do môjho pohlavného orgánu. Pracujem na tom, aby som ten blok prelomil. Veľmi by mi pomohlo, ak by som nebol na to sám, ale našla by sa pre mňa milujúca a tolerantná partnerka, ktorá by ma momentálne brala takého akým som. Chcel by som žiť ako normálny človek a založiť si rodinu. Tí, ktorí si prečítali tento môj príbeh a majú ma za blázna či úchyláka, nebudem im to mať za zlé. Beriem to tak, že majú právo mať svoj názor, ale zároveň aj povinnosť ponechať právo inému slobodne sa rozhodovať a žiť si svoj život.

Peter.

Že by to bol osud?

Vážení milovníci skutočných príbehov.

Rozhodla som sa aj ja prispieť svojím príbehom alebo lepšie povedané v krátkosti vám zhrniem môj smolný partnerský život. Prvý chlapec ma opustil, keď som mala štrnásť rokov. Priatelili sme sa iba dva mesiace v lete, ale pretože som sa s ním nechcela verejne vodiť za ruky, odporúčal sa. Stále neviem prečo mi to vtedy tak vadilo. To bola moja prvá detská láska. Možno to bolo aj tým. Detský rozum...

Potom prišiel „ON – mého srdce šampión“ – vysoký, silný, o päť rokov starší. Imponoval všetkým mojim kamarátkam a najfantastickejšie na ňom bolo to, že si vybral práve mňa. Zbláznila som sa do neho po uši. Nechala som učebnice, po škole pre mňa existoval len on. Vtedy som mala pätnásť rokov a musel vytušiť, čo zo mňa vyrastie, pretože vtedy som bola tučná, obložená detskými vankúšikmi tuku a mala som tvár prilepenú na zrkadle, lebo som stále nebola spokojná s tým, ako vyzerám. On ma naučil bozkávať sa, objímať...

Keď sme začali spolu spávať, začala som aj chudnúť. Boli sme tým posadnutí. Jeho rodičia mali chatu na ktorú chodili len na dva týždne v lete a na Vianoce v zime. Trávili sme tam celé hodiny holía v objatí na dlážke, na posteli, alebo kde sme si v danej chvíli práve zmysleli. Keď sa ma nasýtil, nechal ma tak... Nedokázala som to pochopiť. Veď sme spolu chodili len tri roky. Ja som bola zamilovanejšia ako na začiatku, a čo viac, chýbal mi aj sexuálne.

Po sklamaní som padla do rúk prvému utešiteľovi. Ten ma iba zneužíval. Chcel odo mňa len sex. Fajka na dennom poriadku a akonáhle bolo kde tak som mu musela roztiahnuť nohy. Bola som pre neho len telo. Rozišli sme sa po pol roku. Ďalší muž bol vojak z povolania. No čo vám poviem. Ďalší čo mával často plné vajcia a bola som jeho útočisko. Aspoň takto na mňa pôsobil a bolo to poznať aj na jeho dávke tekutiny pri orgazme.  Na rozdiel však od toho predchádzajúceho sme sa mali radi. Mala som pocit romantického vzťahu. Nikdy som nevedela kedy za mnou príde, lebo stále odniekiaľ dochádzal a mal nepravidelnú pracovnú dobu. Večeriavali sme pri sviečkach, chodili po starom meste, až kým... Kým nás raz nestretla moja dávna spolužiačka, ktorá sa nevinne opýtala ako sa má jeho dieťa a žena. Skoro som omdlela. Prišiel za mnou ešte raz, ale odmietla som sa s ním rozprávať...

Dlho som sa nechcela s nikým ani len zoznámiť. Všetci muži, ktorých som mala rada ma nejakým spôsobom podvádzali...

Prečo?

Odpoveď mi dal jeden psychotronik s ktorým som sa spoznala cez internet. Vravel, že som jeho médium a dobrý zdroj energie. Neskôr som zistila, že tým médiom myslel moju vagínu. Aj on bol ženatý, ale netajil sa tým a chcel sa rozviesť. Neverila som mu, ale aspoň sa tak nepretvaroval.

Učil ma jogu, tantru a mystické vnímanie sexu. Bolo to vzrušujúce, ale zas len dovtedy, pokiaľ si jeho žena neotvorila relaxačné štúdio a on začal byť vyťažený v jej podnikaní a jej zákazníčkami. Zrazu mal veľa peňazí a málo času. Ostávala som celé mesiace sama. Zdá sa vám, že som veľmi prelietavá a tých partnerov bolo v relatívne krátkom čase dosť? Na základe toho, čo som doteraz prežila momentálne ani nepomýšľam nad nejakým vážnym vzťahom resp. nechcem ho vopred plánovať, lebo pri mojom šťastí mi nebude dopriaty. Momentálne mám milenecký vzťah. Spoznala som ho na verejnej plavárni v jednom hoteli. Je boxer a nemá toho veľa v hlave. Je sprostý a drzý a proste hovorí, že ma chce za ženu. Má potetované a pekne vypracované telo. Sám sebe sa páči. Taký jednoduchý narcis. Neviem čo je na tom, ale stále mám pocit, že ma takí chlapi čoraz viac priťahujú. Bola som s ním pár krát na tréningu a aj pred svojimi kamarátmi hovorí, že to myslí so mnou  vážne. Len ja neviem, či mi bude neskôr stačiť. Ale – to je asi osud...

Všetci, ktorých som chcela ja ma odmietli, musím si vziať toho, kto chce mňa.

                                                                                                                                                      Sima

Láska po rómsky

Je pekné predpoludnie pracovného dňa v strede týždňa. Rozhodli sme sa s mojou kamarátkou a externou kolegyňkou v jednej osobe vybrať na výlet smer Záhorie. Cieľovú destináciu sme si vybrali jednu známu obec o ktorej sa hovorí, že je baštou Rómov. Predmetom návštevy bolo získať interview s čo najširšou vzorkou Rómov o veciach ľúbostných, alebo inak povedané, zistiť ako funguje rómska láska v tejto obci. Prechádzajúc po hlavnej ceste tejto obce, nechali sme si od miestnych poradiť kde by sme našli čo najviac Rómov pohromade. Pravdupovediac nerobili sme si veľké ilúzie, lebo ako som spomínal bol pracovný deň a určite veľa Rómov nesedí len tak doma, ale poctivo pracuje. Dorazili sme do kolónie skoro na konci dediny. Na začiatku to aj vyzeralo, že tu nájdeme len pár osadníkov a potenciálnych respondentov    nášho sociologického prieskumu. Vonku pred domami a chatrčami sedelo pár žien a niekoľko starcov. Ani jeden mužný Róm. Na priľahlom dvore pobehovali sporo odeté deti a kričali jedno cez druhé. Potom nás náhle obkľúčili akoby sme boli ich korisť. Svojim krikom a hlasným smiechom vyslali signál ostatným osadníkom, že na dvore sa nachádzajú dvaja votrelci. Nezostávalo nám nič iné iba čakať kto sa nás ujme. Potom jeden starší Róm niečo zakričal v tom ich zvučnom jazyku a z chatrče sa k nám valili dve obézne ženy a jeden krívajúci rómsky muž. Možno kríval len pre istotu lebo si nás pomýlili s nejakými úradníkmi. A možno to mal aj „origoš“ v papieroch, veď oni sú tak citliví na ich zdravotný stav, že od malička sa rodia ako invalidi. Ale to bolo len tak na okraj čo hovorí verejná mienka. V podstate nám neprináleží hodnotiť to. Sú na to študovaní ľudia, ktorí im to priznajú snáď právom.

-Koho hľadáte? - kričali už počas rýchleho kroku tie dve ženy.

- No aj vás... - odpovedal som im pohotovo.

- Akože nás? Čo potrebujete?! - dobiedzala do nás obézna Rómka s vyťahanými prsiami vo vyťahanom tričku. Potom jej parťáčka zakričala niečo po rómsky a z obydlí sa vyrojilo množstvo Rómov vo vekovej vzorke od 13 do 50 rokov. Boli to teda obyvatelia dediny, ktorá by mohla kľudne tvoriť živý skanzen. Dozvedeli sme sa, že v tejto osade žijú rómsky obyvatelia s rovnakými a najpočetnejšími priezviskami ako Bihári, Zeman, Szalay, Oláh a Danihel. Nikto a dokonca ani starosta nemá presný prehľad o počte obyvateľov tejto rómskej časti obce. Je to kvôli tomu, že Rómovia sú národ kočovný. Bratranci a sesternice navštevujú svojich bratrancov a sesterníc. Rómska krv a gény sa miešajú. Spoločnosť im vyčíta, že údajne to spôsobuje obezitu a nízky mentálny stupeň drvivej väčšiny jedincov.

"Sme z jedného internetového portálu a chceli by sme urobiť prieskum a článok ako to funguje po intímnej stránke u vás Rómov?" - otvoril som diskusiu.

"Čeho?!" - nechápavo sa nás spýtala tá bacuľatá Rómka.

Moja akčná kolegyňa pochopila, že asi som použil veľmi veľa zložitých slov pre neklamlivú a na prvý pohľad rozoznateľnú jednoduchosť tejto respondentky.

"Môj kamarát by chcel vedieť ako vy Rómovia robíte..." a pritom jej svojou rečou tela ukázala gesto, kde si svoj ukazovák ľavej ruky pretiahla cez kruh utvorený spojením brušiek palca a ukazováka pravej ruky. Prekvapila ma táto jej pohotová reakcia a s vnútorným smiechom aj pekne pobavila.

Svoje nemilé prekvapenie a rozčarovanie neskrývala ani Rómka. Pozrela na nás s vytreštenými očami a teraz nie preto, že by neporozumela, ale asi to bola konzervatívna škola.

"Fuj ! O takých nechutných veciach chcete písať na internet !" - okríkla nás a pritom poriadne odpľula.

"A prečo by o tom nemohli písať? Ty už akože ne...nesexuješ?! - zastal sa nás s doprovodom hlbokého smiechu skoro bezzubý rómsky muž.

Svojou hláškou rozrehotal aj ostatných medzitým pribehnutých osadníkov, ktorì chceli byť stredobodom pozornosti.

"Aby sme vám to nejako vysvetlili. Náš portál sa volá EroticKontakt SK a ak ho nepoznáte z internetu, vedzte, že svojím obsahom článkov je zameraný na takúto oblasť a preto nemáme problém napísať to a zverejniť na internete. Berte to tak, že "gádžovia" majú záujem dozvedieť sa o vás aj po tejto stránke. Chcú bližšie pochopiť vašu kultúru a erotické zvyklosti" - snažil som sa vysvetliť náš zámer, len som mal obavy či opäť nezostanem nepochopený.

"Ja vám poviem, ale čo zato?! Deti mi plačú a potrebujem im niečo dobré kúpiť..." - pristúpila z davu celkom zachovalá štyridsiatnička Ribana.

"No ak ten rozhovor začneme a bude stáť zato, určite sa už počas jeho priebehu dohodneme. "Máme v sebe zľutovanie pre tvoje deti" - snažil som sa rozvinúť a zároveň zachovať priebeh komunikácie voľným štýlom. "Nie je nám to ľahostajné ako tu žijete. Štát by sa mal o vás lepšie postarať. Veď v dnešnej dobe žiť z tých sociálnych dávok? Z čoho vlastne žijete? Vy musíte byť kúzelníci. My sme tiež toho názoru, aby vaše deti neboli obeťami segregácie..." pokračoval som.

„To je čo?“ – spýtala sa Ribana

„To je v poriadku, nič zlého čo by nás mohlo urážať...“ – tenkým hlasom sa ozvalo odpodiaľ.

„Môžeme teda začať?“ – chcel som si overiť začiatok diskusie.

„Áno, môžeme...“ – dostal sa nám súhlas od viacerých zúčastnených.

„Vzrušujú vás, Rómky, bieli muži?“ – položil som prvú otázku odvážnej štyridsiatničke.

„Nie. Bieleho by som nechcela, mohol by mať barák veľký ako stodolu. K Cigánke patrí Cigán.“

K nej sa potom pridala aj spočiatku zdržanlivá obézna Rómka: „Ani ja na bielych chlapoch nič nevidím. A aj keď si niektorá Rómka zobrala bieleho, tá už medzi nás viac nepatrí. Jednoducho stratí svoju cenu.“

„A vás, mužov, gádžovky priťahujú?“ – nadviazala moja kolegyňa a pozrela sa pritom na bezzubého Róma, ktorý nemohol z nej spustiť svoje čierne oči, ktoré boli ako dva malé kúsky uhlia.

„Áno, ich áno!“ – zaznela viachlasná odpoveď rómskych žien. Muži, ktorí tam boli s nimi sa len smiali. A keď aj deti videli ako sa smejú, tak sa smiali aj oni. Síce nevedeli presne čomu, ale dotvárali zábavnú kulisu. Z mužskej skupinky sa zrazu ozvalo: „Raz som jednu mal. Na Kramároch vo výťahu. Sestričku. Hodinu sme boli zaseknutí...“

„A to si teraz vymýšľaš!“ – nedalo mi zareagovať.

„Nevymýšľam, je to čistá pravda, nebola až tak veľmi pekná. Mala väčší zadok a tie cici, jááj...“

(opätovne tam zavládol smiech)

K rozhovoru sa pripojil ďalší „rómsky znalec“: „Podľa mňa je to s cigánkami lepšie.“

„Aj podľa mňa... A biela...? Fajn.“ – doplní ho ďalší zo skupinky.

„Čo kecáš, šak ty si ešte žiadnu takú nemal. Neverte mu!“ – ozvalo sa pár oponentov.

Osadou sa rozkríklo o čom je reč. Diskutérov zrazu začalo pribúdať.

Chcel som trošku viac rozvinúť debatu a tak som položil ďalšiu otázku:

„Mimochodom, vás musí v týchto domčekoch bývať veľmi veľa. Čo vaše súkromie?“

„Nemyslite si, že my Cigáni nemáme svoju hrdosť. Aj pri tom... no veď viete čo myslím“ – ozvala sa obézna Rómka a doplnila ju odvážna štyridiatnička: „Nemôžeme sa pred deťmi ponížiť, aby sa na nás pozerali. Šak by si to mohli zapamätať. A čo keby to napodobňovali, há? Myslíte si, že všetky naraz zaspia?“

„No to vy musíte najlepšie vedieť kedy vám zaspia, veď vy ich vychovávate...“ – zareagovala moja kolegyňa.

„Ako vravím, počkáme, až zaspia, a potom, ak príde chuť...“ – dodala štyridsiatnička.

„Alebo...“ – zaškerí sa bezzubými ústami akási fešanda – „...alebo si odskočíme...“

„Kam si odskočíte“ – začal som vyzvedať.

„Ná, šak hen, do borovicového lesa.“ – odvážne mi zakontrovala „fešanda“.

Kolegyňa bola tiež zvedavá a položila jej otázku: „Ale v zime tam je asi zima, nie?“

„No a? Keď je láska, zimu necítiť.“ – odpovedala a zasmiala sa pritom skúsená Rómka, ktorá má rada sex v prírode.

(v smiechu ju podporilo celé zoskupenie diskutérov)

Odhadom je v osade Rómov okolo 400. Spomenul som však hneď na začiatku ich migráciu, takže číslo je skutočne iba orientačné a záleží od viacerých faktorov. Pochopiteľne, najviac je invalidov a nezamestnaných. Prevažne mladých. Rómovia milujú tú obec. Je blízko Bratislavy, kam odchádzajú „za prácou“ a za prácou... V lete sa najviac živia zberom húb, no občas sa stane, že revír nevydá čo sa od neho očakávalo. Na zimu trhajú aj so stromami zo stromov imelo a predvianočnú Bratislavu zásobujú aj vlastnoručne spílenými borovičkami. Ako sami vravia, je to riziko, ale stojí to zato. Okolité družstevné a súkromné polia im poskytujú zasa dostatok poživne, a veľmi chutné sú aj zjari zasadené a vzápätí nimi vyhrabané sadobné zemiaky. Týmto ľudom to však nevadí. Na otázku, či si uvedomujú porušovanie zákona svojim konaním, jednoducho a rovnakou odpoveďou dajú najavo, že nie. Musia sa nejako postarať sami o seba a aj o svoje deti. Od štátu toho veľa nedostanú a cigáňov údajne nikto nechce. Oni by aj pracovali, ale nechcú ich. Ale potvrdili nám, že niektorí aj pracujú ťažko v stavebných firmách. Robia poväčšine kopáčov, čo by biely nerobili, lebo je to pre nich ťažká robota.

Vráťme sa však k tej „svojpomoci“. Ak vychádzame z predpokladu, že svojpomocne zasýtený Róm vďaka vysokej chorobnosti a nezamestnanosti, je aj dobre oddýchnutý, môže sa navyše v prvé dni po obdržaní  sociálnych dávok solídne podgurážiť, vychádza nám, že má záujem činiť to, na čo ho Boh stvoril – rozmnožovať sa. Alebo sa o to aspoň zanovite pokúšať...

Aby som veľmi nefilozofoval z či skôr nevytváral pre niekoho negatívny obraz o rómskych spoluobčanoch aj keď je postavený  na základe autentických výpovedí týchto ľudí. Ani Rómovia nevedia všetko zatajiť. Skôr sme mali pocit akoby im imponovalo takéto „chválenie“ akí sú šikovní.

Naša anketa pokračovala:

„Používate nejakú antikoncepciu?“

„Čo je to?“ – nechápavo na nás pozerala Rómka, len som nevedel ktorým okom, lebo trošku viac sa jej zbiehali k špičke nosa.

„Ozaj, čo to je?“ – pridala sa k nej ďalšia zvedavá alebo nechápavá. Bolo to ťažké v danej chvíli odhadnúť.

„Sprostá, nevieš? Ná, šak to čo ti doktorka predpísala, aby si nemohla otehotnieť“ – štyridsiatnička ukázala svoju inteligenciu v danej problematike a doplnila: „Aj sterilizované sú medzi nami. Na odporučenie doktora sa dali zaplombovať a hotovo, ha-ha-ha...!“

Zvedavcov stále pribúda, no stačilo sa zmieniť o tom či by sme si ich mohli odfotiť, bolo vidno len chrbty, zakryté tváre dlaňou a pokriky aby sme nič také nerobili. Keď sme chceli pokračovať v rozhovore, museli sme im vyhovieť. Okrem iného, Róma si viem vyfotiť hocikde inde.

„Ehm... Ty moja pekná, kedy si prišla o poctivosť?“ – spýtal som sa celkom sympatickej mladej dievčiny, ktorá bola len trošku ufúľaná od niečoho na tvári.

„V šestnástich“ – odpovedala mladá Rómka, ktorá podľa môjho odhadu mohla mať tak štrnásť.

Kolegyňka sa taktiež opýtala postávajúcich mladých: „A vy chalani?“

„Tiež nejako v šestnástich, kto si to má pamätať, bolo to tak dávno“ – odpovedali s veľkým rehotom.

Zrazu sa ozval z davu prudký a ostrý hlas:

„Čo už len títo sopliaci chcú hovoriť o sexe? Čo o tom vedia? Hop-hop a hotovo! To ja alebo...“ – obzrie sa okolo seba celkom dobre stavaný, približne tridsaťročný Róm a opäť zakričí – „Hej, poď sem! – volá tento borec  na muža odpodiaľ. Medzitým nás informuje: „On trhá ženukaždý večer. Priam ju mučí. Viete aké meno sme mu dali? Vajčiak. No poď sem... Vajčiak!!!“

Vajčiakovi sa nechcelo. Buchne si rukou po stehne a potom ňou urobí veľavravné gesto. Zjavne bolo vidieť, že nás má „na háku“.

Rómovia sú k manželskému životu ľahostajní. Aspoň de iure (podľa práva, v súlade s právom). Dozvedeli sme sa, že ani starosta si už poriadne nepamätá kedy v dedine sobášili rómsky pár. Žiť nadivoko je pre nich romantické najmä preto, lebo ako druhovi a družke sa im lepšie šklbe štátna kasa. Manželské povinnosti ako také si však Rómovia, zdá sa, plnia dôsledne. A dušujú sa tiež, že sú verní...

„Jestvuje medzi vami nejaké tabu? Niečo, čo v sexe nesmiete?“ – pokračovali sme v spoločnej diskusii.

„Neviem. Ani nie.“ – tvrdí celkom pohľadný mladík – „Ale jednu vec neuznávame. My sme za normálny sex. Nie za to, čo vídať v pornofilmoch. To oné... akože po francúzsky sa tomu hovorí.“

Trvdil nám, že žena by ho zabila keby jej povedal: „Urob mi to takto.“

„Teraz si mal na mysli fajku?“ – dobiedzal som doňho.

„Poviem vám, že z tisícky pravých Cigániek by sa na čosi podobné nedala ani jedna.“ – poučil nás mladík.

Rozhodol som sa, že ho budem trošku provokovať: „V Čechách to už robia.“

„Ale nerobia.“

„Ale robia“ – stupňoval som.

„Nerobia!!!“ – dostával sa mierne do otáčok tento mladý Róm.

„A čo tie mladé baby, ktoré v Bratislave fajčia vtákov na privátoch?“- uťal som do živého.

„To sú skazené chudery, to je iná kasta, aj mi Rómovia sa delíme a k takýmto chuderám sa nepriznávame. Skazila ich doba, nevedia si vážiť samé seba. Fuj!!!“

Kývnutím hlavou som mu dal súhlasné gesto, čím som ho zjavne mierne upokojil a nechcel som premeškať situáciu, keď sa môže človek ešte viac dozvedieť. Nasledovala ďalšia otázka:

„Ehm, že som taký smelý... a čo tak naopak?“

„Ako naopak?“ – chvíľku sa zamyslel – „Ach táák... Len by tá moja skúsila povedať si o to... Viac by do baráku neprišla! Ja mám radšej zmrzlinu. (nastal smiech v celej skupinke diskutujúcich) Robia to len bieli. Nechutné...“

„A čo análny sex? Ide to s Rómami dovedna?“ – moja zvedavosť nepoznala hraníc.

„Júj, pán redaktor ,(zostal som mierne zaskočení pri tomto oslovení, ale zalichotilo mi to) to už je iné kafé“ – poznamenal mladík a bolo vidieť , že viacerým mužom okolo sa mlsne zaiskrili oči.

Odpodiaľ, pri kolovej ohrade jednej z chatrčí, naťahujú uši miestne dievčatá. Jedna z nich vyzerá už na pohľad kultivovanejšie:

„Mám dvadsať rokov a som ešte panna,“ – vyšlo spontánne z fešnej čiernovlásky – „ale také sme tu v osade vari len dve. Ostatné vrstovníčky majú už aj po štyri deti, no ja v toľkých deťoch nevidím zmysel života. Viem, aké mala s nami moja mama trápenie. Bolo nás sedem... Povedzte, akú nám mohla dať budúcnosť? Ja som sa však nevzdávala. Náš pán farár nám veľmi pomohol. Chodila som sa k nemu učiť a veľmi veľa rozprávať. Čítala som uňho vzácne knihy a niektoré mi požičiaval aj domov. Vyštudovala som strednú školu. Zatiaľ som síce stále tu, nezamestnaná, ale bojujem ďalej. Chodím stále na faru. Nielen sa vzdelávať, ale aj pomáhať. Som vďačná dôstojnému pánovi, že mi pomáha. Vravel mi, že mi pomôže sprostredkovať cez rómskeho splnomocnenca, aby som išla študovať na vysokú školu a urobila dobré meno nám Rómom. Verím, že mi v tom dopomôže aj Ježiš Kristus. On mi dá môj osud. Preto si ani nehľadám muža, lebo viem, že šťastie ku mne príde samo. Nie nechcem mať veľa detí. Lebo jedno je málo, dve sú moc a tri príliš.“

Pri tejto obsiahlej odpovedi mladej dievčiny sme zostali spolu s mojou kamarátkou v nemom úžase. To dievča sa tak neskutočne vymykala od tejto skupiny osadníkov svojou inteligenciou, zmyslom života a plánmi, ktoré chce dosiahnuť. Človek si zrazu uvedomí, že by bolo škoda nedať,  takýmto perlám, ktoré sa objavia z takého  veľkého množstva , šancu presadiť sa v živote.

Pôžitok

Noc nad nížinou, Vietor v zrelom obilí. Nekonečné nebo posiate tisíckami hviezd. Sú veľké a zdá sa, že sú tak blízko. Keby som vystrela ruku, možno by sa niektorej mohla aj dotknúť. Cvrčky. Prišiel celý orchester, aby zahral svoju nočnú pieseň . Asi takto by sa dala opísať situácia v ktorej som sa nachádzala a vnímala svojským spôsobom okolie. Oblečená do ľahkých priesvitných šiat sedela som na drevenom prahu starej stodoly. Čakala som na svojho muža Ivana. Tak som po ňom v tú noc túžila... Čakala som poslušne. Prichádzal cez dvor, namrzený ako vždy.

„Čo chceš?!“ – vyprskol na mňa nahnevaný. Ja som túžila po nežnosti.

„Prečo si ma volala?! Vieš dobre, že dnes večer hrám karty so starými kamarátmi, ktorých som už roky nevidel!“

Nevedela som ako mu mám vysvetliť, že práve ten večer som túžila po jeho tele, že v stodole je seno, že o stodolu je opretý drevený rebrík, že by bolo nádherné vtiahnuť sa do sena, prehadzovať sa na ňom, cítiť na koži pichanie vysušených rastlín?

Pritúlila som sa k nemu a šepkala nežné slová, volala som ho, aby sme išli do sena, bozkávala som mu tvár, oblizovala ucho, a on ma hrubo odtláčal, nadával a vysmieval sa mi:

„A teraz nie si alergická? Každá časť tvojho tela je alergická ! Stále myslíš iba na to ! Nič iné ani nemáš v hlave ! Vezmi palicu a strč si ju do tej tvojej hladnej p*č* !“ – zasipel a odišiel naspäť, aby strávil večer pri kartách.

Ostala som sama na prahu stodoly. V hlave som mala zmes otázok:

Prečo sú pre neho karty dôležitejšie , než naša láska? Či si nezasluhujem jeho pozornosť? Či má ženu len na to, aby ju zanedbával?  Cvrčky stále vyhrávajú a mne tečú slzy.

Zrazu šuchot! Vyľakaná som vyskočila. Srdce mi bilo v prsiach.

„Kto je? Čo je to“ – blúdila som pohľadom a nevidela nikoho!

Bála som sa tmy, bola som celá vyľakaná, ale to vzrušenie medzi nohami neprestávalo ani v tej chvíli.

Niečo mi udieralo medzi bedrami, povzbudzovalo ma viac než strach. Pozbierala som celú svoju odvahu a vyliezla hore do sena, do tmy. Zistila som, že nie všade bola v sene tma. Svit mesiaca prenikal cez poškodené staré škridly. Ľahla som si na seno a vyhrnula svoje ľahučké šaty, stiahla červené nohavičky, roztiahla nohy a dotýkala jemného strniska na veľkých p*sk*ch mojej k*nd*.

Bola som vlhká, nadržaná, celá nasiaknutá šťavami.  Ako dlho už nič nevošlo do môjho lona! Manžel ma zanedbával, všetko bolo preňho dôležitejšie ako ja a moje želania. Odkedy sme prišli na dedinu na návštevu k jeho rodine, ešte ma ani raz poriadne nepretiahol.

Rozopla som si šaty a hladkala prsia a bradavky, ktoré sa menili na tvrdé červíčky vystierajúce svoje nosíky hore. Prečo v tej chvíli neboli vedľa mňa mužské zuby, ktoré by sa do nich zahryzli?

Špičkami  prstov som si hladkala bradavky, zatvárala oči a predstavovala, že ich namiesto mňa hladkal nejaký muž. Chytila som bradavky poriadne do prstov, otáčala na všetky strany, stláčala ich až do bolesti a medzi nohami som mala stále horúcejšie. Čím viac som si hladkala prsia, tým bola moja žiadostivosť väčšia. V tej chvíli mi môj mozog myslel iba na jednu vec:

-Och, keby som tu tak teraz mala jeden dobrý mužský jazyk, aby ma dobre pooblizoval, vylízal každý, aj ten najmenší kúsok môjho tela, aby vysal každú kvapku mojej vášne!-

Jednou rukou som si stále hladila prsia a druhou som postupovala pozdĺž brucha stále nižšie a nižšie, kým som sa nedotkla svojho lona a toho sena, ktoré som nastrkala do neho. Seno ma pichalo a dráždilo zvnútra, rozpaľovalo a bolelo súčasne. Dostala som sa do pekného tranzu.

„Och, aké je to pekné“ – nežne som šepkala.

Moje prsty prechádzali po hodvábnych záhyboch, nachádzali citlivé body na začiatku a vo vnútri, tlačili ďalšie seno do otvoru. Krútila som bokmi, môj prst ide čoraz hlbšie dovnútra a robila som všetko tak, ako by som mala v sebe ozajstný *d. Potom som posunula prsty hore a našla napuchnutý a stvrdnutý kl*tor*s, ktorý ma volal a žiadostivo očakával, aby som sa pohrala s jeho citlivosťou, aby som ho rozpálila krúživými pohybmi. Tak veľmi som chcela na ňom pocítiť mužské pery, ktoré by ho rozpálili ešte viac, zuby, ktoré by ho hrýzli a vlhký jazyk, ktorý by olizoval jeho horúci vlhký vrchol.

Myslela som len na svoje lono, telo vôbec necítila, ležiac s dozadu zvrátenou hlavou na poduške zo sena. Ako som hýbala hlavou, ostrá suchá tráva ma pichala, vlasy som mala plné sena, všetko ma pichalo a škriabalo, ale aj tak som si užívala pri onanovaní , keď som vedela, že bude namáhavé očistiť svoje spotené telo od sena, keď zídem dole zo stodoly.

Pozerala som sa cez poškodené škridle na mesiac, on bol mojím mužom pri tomto onanovaní, jeho mliečne svetlo bolo také sladké, ako mužská sp*rm*, ktorá by mi zalievala celé telo. Široko som otvárala ústa a ponúkala ich mesiacu. Nech tečie do nich jeho svetlo, keď už nemohol tiecť ten horúci prúd mužskej sp*rm*, ktorú by som v tej chvíli tak rada vysala a prehltla.

Moje vzrušenie bolo stále silnejšie a väčšie...

Celý obsah necenzurovaného príbehu nájdete TU

Milovanie so susedkou

Začalo sa to mojím pubertálnym obdobím. V baraku, kde som vtedy býval u mojich rodičov,  bol som neskutočne zaľúbený do našej susedky, ktorá bývala na tom istom poschodí hneď oproti nám. Bola veľmi pekná žena a závidel som ju susedovi. Bolo medzi nami rozdiel asi 10 rokov, takže ešte nemala tridsať. Veľmi vkusne sa obliekala a niekedy keď mala na sebe tak trochu výstredné oblečenie, tak som si ju predstavil nahú a na nerušenom mieste, prevažne na toalete som si ho vyhonil. Tešil som sa na moment keď som sa  s ňou mohol stretnúť zoči voči na chodbe, cestou vo výťahu a pod. Aj keď to bola iba krátka chvíľa, užíval som si jej prítomnosť a mala pre mňa vždy takú špecifickú vôňu. Jej muž chodieval dosť často na služobné cesty. Bol  nejaký inžinierik, ale neviem čoho, a v podstate ma ani nezaujímal. Bol to taký namyslený horenos a len tak zo zdvorilosti sme sa formálne pozdravili. Žiadne slová navyše. Ako som už spomenul, jediné čo som mu závidel, bola jeho žena. Ona pracovala ako učiteľka v špeciálnej pomocnej škole. Bola to veľmi  empatická a milá žena. Čím som bol starší, tým viac som mal nutkanie dostať sa k nej bližšie a flirtovať s ňou. Prekvapilo ma, že ak sme sa náhodou stretli a prehodili reč, na moje dvojzmyselné slová reagovala s príjemným úsmevom a ešte krajším prirodzeným smiechom od srdca. Bol som do nej až po uši zamilovaný. Nebolo jedného dňa kedy som na ňu nemyslel a túžil ju vidieť. Keďže veľa času počas týždňa trávila často bez muža, ktorý bol na služobke, spoločnosť jej robil malý pes, ktorého chodila pravidelne venčiť. Skoro ráno pred odchodom do práce, potom keď sa vrátila poobede zo školy a samozrejme aj večer pred spaním. A práve venčenie psa mi vnuklo myšlienku ako sa viac zblížiť. Stálo ma to veľmi  veľa energie a trpezlivosti kým som rodičov presvedčil o tom, aby sme si zadovážili do bytu psa. Najväčší problém bol s matkou. Tá mala niekoľko argumentov prečo nie. Chlpy po kobercoch či prípadnú nehodu spôsobenú ocikaním. Nakoniec sa ju podarilo ukecať pod podmienkou, že ho budem chodiť venčiť niekoľkokrát za deň. Veď to bolo aj mojím cieľom, ale len toľkokrát, aby som sa mohol vídavať so susedkou. Už za pár týždňov sa ukázalo, že to bola veľmi dobrá voľba. Naša komunikačná banka bola nevyčerpateľná. Stále sme mali čo vonku preberať a hlavne tie večerné venčenia mali špecifický nádych veľmi  uvoľnených tém. Aj keď bola susedka o desať rokov staršia, tak sme si rozumeli ako keby bola napríklad moja spolužiačka. Nemala problém porozprávať sa aj na pikantnejšiu tému a mňa to v jej prítomnosti veľmi vzrušovalo. Natoľko som bol na ňu namotaný, že už mi nestačil iba slovný flirt. Túžil som viac, chcel som sa jej na začiatku aspoň dotýkať, ale nebol som si istý či to pochopí a bude mi to opätované, alebo naopak sa odmlčí, stiahne do úzadia a stratím aj to, čo som mal doposiaľ.  Premýšľal som dosť často ako to urobiť. O mojom pláne vedel aj jeden môj veľmi dobrý kamarát a zároveň spolužiak v jednej osobe. Poradil mi, aby som ju zobral na nejaký dobrý film do kina. Nech hlavnú úlohu v tom filme hrá dokonalý pár, ale to jej nemusím vešať na nos. Mal som si urobiť výhovorku, že som naňho počul dobré recenzie, len skrátka momentálne nemám s kým ísť. Presne tak som aj učinil a vyšlo to. Susedka mi nato skočila, ale museli sme ísť v priebehu týždňa, keď jej muž bol na služobke. V kine som sa rozhodol k prvému kontaktu. Počas sledovania filmu som sa jej pár krát snažil niečo pošepkať a dostal som sa svojimi ústami na milimetre od jej ušných lalôčikov a krku. Príjemne voňala a vo mne to vyvolávalo neskutočný pocit vzrušenia. Už dávno mi unikal dej filmu. Moje myšlienky boli úplne inde. V hlave som mal obrovský zmätok a riešil obrovskú dilemu. Mám ju chytiť za stehno alebo... ? Najprv mi niečo vo vnútri môjho tela hovorilo nie, ale potom som si položil ďalšie otázky. Načo som ju sem potom ťahal? Čo môžem stratiť? Do smrti sa na mňa nahnevá? Musí aj ona ku mne niečo cítiť. Verím tomu. Veď tak dobre sme si rozumeli pri venčení psov. Nemôžem jej byť ukradnutý a ak by aj áno, určite by mi to rozumne vysvetlila. Po týchto úvahách nastal čas urobiť čin roka. Z hlboka som sa nadýchol, jedným okom som sa pozrel na ňu, bola zahladená do deja filmu. Potom som mierne posunul ruku smerom k nej a roztiahnutou dlaňou som pristál na jej stehne. Na moje prekvapenie držala ako hluchý dvere. Frekvencia môjho dýchania a tepu sa zvýšila. Vyšší pretok krvi spôsobil rýchle vzrušenie a môj penis bol tvrdý ako skala. Druhou rukou som si radšej do lona vložil krabičku s pukancami, aby som prekryl tú hrču, ktorá mi trhala poklopec. Dlaňou som ani nepohol, stále som ju mal na tom istom mieste. Zvolil som vyčkávaciu metódu. Horšie bolo, že vplyvom nervozity a vzrušenia sa mi začali dlane potiť a ja som sa bál, aby som na jej nohaviciach neurobil mokrý flak. Ona stále nepohla ani brvou. Moja nervozita sa tým stupňovala a nevedel som čo mám urobiť. V poslednom okamihu, keď som chcel rezignovať a vrátiť ruku späť, jej dlaň odrazu prekryla tú moju na jej nohaviciach. Nemohol som tomu uveriť. Jemne ma ňou hladila a ja som v tej chvíli vedel, že prvý level mojej misie je úspešne zvládnutý. Jedným očkom som v rámci môjho periférneho videnia zazrel na jej kútikoch úst, ako sa pritom usmievala. Zrazu zo mňa opadla všetka nervozita a cítil som sa ako víťaz. Takto to trvalo niekoľko minút. Po skončení filmu som sa ani nechcel o ňom baviť, nakoľko som vôbec nezachytil priebeh deja. Viac ma zaujímala susedka. Mali sme to namierené rovno domov. Cestovali sme v MHD. Obaja sme len tak sedeli a nezmohli sme sa na slovo. Občas sa nám stretli pohľady  a aspoň pri nich sme sa na seba usmiali. Ja som to nemohol nechať takto nedokončené. Začal som teda debatu mojím ospravedlnením asi v tomto štýle:

- Martuška prosím Ťa, prepáč mi ten faux pas v kine. Nedokázal som sa ovládnuť. Bolo to veľmi emotívne. Ehm, myslel som tie zábery vo filme.

- Vážne Ťa to tak zobralo? - spýtala sa ma s udiveným pohľadom.

Pozrel som jej do očí. Chvíľu sme zotrvali svojimi pohľadmi a potom sme obaja vybuchli do poriadne hlasného smiechu.

Jednoducho prišla mi nato, že sa ju snažím oklamať a osobne si myslím, že možno už v začiatku vytušila o čo mi v kine išlo.

Nechcel som ten zbytok večera len tak zahodiť a preto som prešiel na ďalší level.

- Ideš ešte dnes vyvenčiť psíka? - spýtal som sa susedky plný očakávania.

- Jasné, veď by do rána nevydržal... – odpovedala mi so šibalským úsmevom

Ja som vtedy vedel, že teraz je ten správny čas. ? Musím konať a urobiť to večer keď budeme venčiť psov. Dohodli sme sa, že každý z nás si dá sprchu a prezlečieme sa do športového oblečenia. Do polhodinky sme sa mali stretnúť. Rátal som však s tým, že budem musieť na ňu aj tak chvíľu čakať. Presne tak tomu aj bolo. Oplatilo sa však počkať. Susedka prišla v novom športovom outfite, ktorý som ešte na nej nevidel. Bolo cítiť, že použila kozmetiku veľmi príjemnej vône. Bolo to niečo pre ňu typické. Vždy vedela takto príjemne prekvapiť. Psov sme pustili nech sa vybehajú a my sme sa prechádzali po chodníku počas teplej noci. Po chvíľke chôdze sme sa blížili k jednej opustenej lavičke a tam som jej navrhol či si nachvíľku nesadneme, že rád by som jej niečo povedal. Na moje prekvapenie súhlasila. Sedeli sme tam spolu a obdivovali ako je príjemne vonku počas večera. Potom som sa k nej otočil, pozrel sa jej do očí a potreboval zo seba dostať to čarovné slovíčko:

- Ľúbim Ťa odvtedy, ako som ťa spoznal.

- Tajne v kútiku svojej duše aj ja. Vždy si sa mi páčil aj keď si mladší odo mňa - zašepkala a položila mi prst na moje pery.

Pobozkal som ju, najskôr na líce, potom na pery. Myslím si, že nectiac sa jej podarilo dotknúť môjho penisu a cítil som, že ju to riadne vzrušilo. Hlavou mi prebehla myšlienka ako často to môže mať vydatá samica jej formátu. Ktovie či jej muž si všetko poctivo prinesie domov. Ona na mňa síce pôsobí ako skúsená žena avšak nemyslím si, že by bola promiskuitná. Je to sķôr opatrná šedá a ja si postupne získavam jej dôveru. Veril som, že ak budem pozorný, ohľaduplný a hlavne diskrétny,  tak sa mi oddá celá. Znova sme sa bozkali a tou istou rukou čo predtým pohladil som aj jej druhý prsník. Tento bol ešte tvrdší a ostrejší. Celý som ho objal a ešte tuhšie naň  pritlačil. Stiahla si ramienka letných šiat a obnažila si prsia. Teraz som už vedel, že je moja. Jej krásne a pevné prsia som začal láskať ústami a rukou pohládzal jej stehno pod tými šatami. Jemná pokožka a vzrušenie mi posúvalo ruku vyššie a vyššie. Tak veľmi sa jej to páčilo, že som pokračoval, až som narazil na jej hrdý pahorok. Pohladil som ho a ona pritom trošku uvoľnila nohy.

Pokračovanie príbehu TU