Lucia od susedov

Moja terajšia priateľka odišla k synovi, aby sa potešila pri vnúčatách, a tak sa stal zo mňa „slamený vdovec“, pokiaľ je rovnako možné nazvať muža vo voľnom zväzku, ktorý sme medzi sebou mali. Ubehol týždeň a Jarmilky nebolo. Potom mi zazvonil mobil, opýtala sa ako sa mám, oznámila mi, že to vyzerá ešte na najmenej desať dní, nevesta musela do nemocnice a tí drobci – ako isto pochopím – potrebujú ženskú starostlivosť. Chápal som to, aj keď... Čo si budeme nahovárať. Už ten týždeň je pre muža, ktorý si zvykol, že to má každý deň, až moc.
Písal som vtedy monografiu jedného pána, ktorý mal dosť romantický život a naviac sa mu podarilo vydať desať vydarených kníh a priznám sa, už sa mi o tom aj v noci snívalo. No a ten deň o ktorom bude reč, som to jednoducho zapichol, aby som si trochu oddýchol, prípadne si usporiadal v hlave, čo do rukopisu ešte dopísať.
Už zrána oblohu rozsvietilo slnko a tak som sa po návrate z mesta vyzliekol iba do trenírok, zobral deku z pohovky a noviny do ruky a takto som vyšiel za domček do záhrady. Deku som rozprestrel na mieste obkľúčenom hustými kríkmi ríbezlí, takže tam nebol odnikiaľ vidieť. V ľahu som vystavil svoje telo slnečným lúčom, tvár som si zakryl novinami. Netrvalo dlho a premohlo ma driemanie. Prebrali ma až kroky zľava od plota. Zašuchotalo tam lístie. Pohol som hlavou, aby som sa zbavil novín, otvoril oči a uvidel vyjsť spoza ríbezlí štíhlu postavičku. Ihneď som spoznal Luciu od susedov. Spustil som očné viečka. V posledných dňoch som mával pocit, akoby sa jej vzťah ku mne – predtým iba zvedavý – začal meniť na akúsi neobratne potláčanú dychtivosť, ktorá mohla znamenať aj túžbu.
Čo si to nahováram? povedal som si po každý raz, keď ma to napadlo, nedávno mala osemnásť a ja som už mal Kristove roky za sebou. Možno aj skutočnosť , že som bol sám, prispela k tomu, že som si na Luciu občas spomenul a zotrvala mi v hlave ako cudzopasný chrobák. Stále častejšie, obzvlášť po stretnutí s ňou, som sa pristihol pri myšlienke, že by mi niečo takého nebolo proti srsti. Večerné predstavy, že by som ju s radosťou zovrel v náručí, zatemnili akékoľvek obmedzenie a namiesto toho, aby som si povedal „dosť“, sa mi Lucia začala zjavovať aj v mojich snoch. Stručne povedané: Zadrela sa mi pod kožu.
A teraz bola tu a ja som mal pocit, akoby mi čosi bránilo dýchať. Úľak? To určite nie, skôr išlo o obavu, aby som ju niečím nevyplašil a ona nezmizla. S prižmúrenými očami som sa pozeral pred seba. Lucia stála len na krok od chodidiel mojich nôh a jej zrak kĺzal po mojom rozprestretom tele od tváre nižšie. Keby som vedel, že ju nevyplaším, vedel by som, čo si počať! preletelo mi hlavou a očami zastretými mihalnicami som skúmal jej tvár. Malý noštek, iskrivé oči, nádherne vykrojené zmyselné pery, zlatisté vlasy až po ramená. Medzi priliehavým tričkom patrične vypnutým minimálne trojkami a krátkou voľnou sukničkou, prúžok opálenej pokožky a v neposlednej rade dlhé, úžasne modelované nohy...
Bože, to je ale nádhera! chcel som vykríknuť.
„Ahoj,“ povedala polohlasne a olizla si jazýčkom hornú peru.
Keď som nereagoval, potichu sa zachichotala. Možno si myslela, že spím, možno ju napadlo, že to využije, aby si ma prezrela z bezprostrednej blízkosti. Nakoniec to bolo to druhé – ako mi neskôr povedala – pretože o dva kroky pristúpila a naraz stála skoro pri mojich kolenách. Vďaka mojim natiahnutým nohám sa musela rozkročiť. Nie veľmi, ale napriek tomu mi poskytla úžasný pohľad na stehná pod sukničkou. Náhle sa dala do podrepu a utrúsila:
„Nerob sa, že spíš.“
Zažundral som. „To si ty?“
„V celej svojej kráse...“ zachichúňala sa.
„Myslel som, že sa mi to iba zdá.“
„Ty si skutočne spal?“
Prikývol som.
„Tak spi ďalej,“ povedala zamračeným výrazom v tvári a začala sa dvíhať.
Aby som jej v tom zabránil, pricapol som obe dlane na jej nohy na kolenami.
„Počkaj, keď už si tu.“
„Áno? Ale takto by si ma nemal držať.“
„Prečo nie?“
„Pretože... Tak dobre, ale vyššie ich už nedávaj.“
„A ak by som dal?“
Keď neodpovedala, posúval som ruky vyššie, až sa dostali ku okraju nohavičiek.
„To šteklí.“ Zachichotala sa.
„Podstatné je, že ti to nie je nepríjemné,“ povedal som a obidvoma palcami zašmátral po hebkých vnútorných stranách stehien.
„Čo ak sa niekto pozerá...“ vydýchla.
„Nie je sem odnikiaľ vidieť. Aké máš nohavičky?“
„Teba zaujímajú moje nohavičky?“
Očami jej preskočili iskričky.
„Len ma tak napadlo, aké nosíš.“
„Ty si myslel na moje nohavičky?“
„Vadí ti to?“
„Ale nie. Ja len... Fakt ich chceš vidieť?“ pozrela sa mi priamo do očí, v tvári sa trochu začervenala.
Samozrejme som prikývol. Predpokladal som, že si vyhrnie iba sukňu, ale siahla oboma rukami pod ňu, udvihla jednu, vzápätí druhú nohu a biele nohavičky pristáli na mojej tvári. Nadýchol som a pach jej rozkroku a zahlásil:
„Krásne voniaš.“
„Nehovor to,“ zareptala a padla kolenami pri mojich nohách.
„Bezmocne im závidím.“
„Nohavičkám? Čo?“
„Že sa ťa tam môžu dotýkať.“
„Chceš povedať, že by si sa ma tam chcel tiež dotýkať?“
„Áno, veľmi...“ priznal som a pocítil ako mi čurák naberá na objeme.
Už dávno ma niečo také nevzrušilo. Skĺzla pohľadom pod moje brucho a alabastrové čelo jej rozdeľovali malé vrásky, akoby usilovne premýšľala. Nepochybne o mojom želaní.
„Dovolím ti to, keď mi tiež dovolíš dotknúť sa ho. Ale prvú,“ zamrmlala.
Netušil som, že sa dohodneme tak rýchlo.
„Ty môžeš všetko Lucka,“ reagoval som okamžite.
Len čo som to dopovedal, jej ruka zamierila do môjho rozkroku, kde už bilo na poplach. Jej roztrasené prsty skĺzli po látke a potom sa zomkli.
„Panebože,“ vypadlo z nej.
Držala môjho stoporeného vtáka, zrýchlene dýchala a tvár mala ako obarenú. Trvalo nekonečne dlho pokým stiahla ruku k telu.
„Skoro som sa bál, že mi ho odtrhneš,“ povedal som, aby som odľahčil napätie, ktoré nás oboch ovládalo a vsunul obe ruky pod jej sukňu.. Končekmi prstov som sa šplhal po vnútorných stehnách. Cítil som, ako sa Lucia trasie. Konečne som sa dostal k vypuklej buchtičke, nahmatal zvislú brázdičku a išiel po nej smerom nahor. Lucka sa zhlboka nadýchla. Potom som prstami urobil pohyb, ktorý roztvoril chlopničky ukrývajúce hrášok klitorisu.
„Prestaň,“ zakňučala, ale nepohla sa.
„Nepáči sa ti to?“
„Budem hneď mokrá,“ povedala mi a odvrátila hlavu.
„Hlavne, nech ti to robí dobre.“
Vyslobodil som ľavú ruku spod sukne, nahmatal Luckin chrbát, tlakom naň som ju dostal do predklonu.
„Daj mi pusu,“ vyzval som ju a ukazovák pravej ruky pretlačil medzi prsty jej lastúrky vo chvíli keď ma pobozkala. Bozkával som ju a Lucia pod pohybom prsta v sebe nádherne vlhla. Niet pochýb, že sa so svojou mačičkou často hrávala.
Zrazu poodtiahla hlavu. „Nebude to bolieť, však?“
„Toto určite nie.“
Milimeter po milimetri som prenikal prstom hlbšie. Až k pružnej prekážke. Lucia sa mykla a akoby celá zatuhla. Povytiahol som ukazovák obalený jej šťavou a presunul ho ku klitorisu. Neponáhľal som sa a bolo vidieť, že sa postupne uvoľňovala. Penis mi napínal trenírky a zmocnila sa ma obrovská túžba. Zavzdychal som.

Pokračovanie 2.časti príbehu TU

Už chápem dcérinu voľbu

Ten môj zať krúžil okolo mňa ako nadržaná opica. Z jeho očí sa veľmi ľahko dalo vyčítať, čo ho napadá, keď som mu na blízku. Ale aby som vykreslila situáciu.
Aby som sa priznala, bola som dosť rozhodená, keď tí dvaja za mnou prišli, že sa chcú zobrať. Neisto som nadhodila, že by ešte nejaký ten čas mohli počkať. Nato mi dcéra oznámila, že je tehotná, tak potom som už nič nenamietala. Nechápala som čo na tom chlapovi vidí. Lebku mu nahryzovala predčasná plešina, v tvári tiež nič moc a že by nejako vynikal múdrosťou, to sa mi tiež nezdalo. Jediné čo mal, boli pekne vypracované svaly, to musím uznať. Chválil sa, že pravidelne posilňuje. Pokiaľ išlo o zamestnanie, bol súkromný masér. Na ten účel mal vyhradenú jednu miestnosť v dome po rodičoch, do ktorej nechal prebúrať vchod priamo zo záhradky, aby sa klienti netúlali okolo priestoru, kde s Janou bývali.
„To masíruje aj ženy?“ spýtala som sa raz, keď dcéra básnila o tom aké je Ferkove masírovanie výnosné.
„Na čo ty mama hneď nemyslíš,“ zamračila sa dcéra a nezabudla dodať, že im to v posteli výborne klape.
„A čo až nebudeš môcť?“ neodpustil som si narážku na jej tehotenstvo.
„Čo ma chceš potom zastúpiť?“ zašklebila sa a mojim rozpakom sa z chuti zasmiala.
O toho dňa ma prenasledovala myšlienka, že by nebolo od veci preveriť, ako to zaťove masírovanie vlastne prebieha. Nech mi nikto nehovorí, že keď sa mu tam žena vyzlečie a on sa jej dotýka, že ho nenapadne: a túto by som mohol pretiahnuť.
Ale ako to narafičiť?
Čo sa týka času, to by nebol problém. Dcéra chodí v stredu doobeda varovať dve deti ku švagrinej, manželke brata jej muža. Že by som sa do domu nejako zakradla a odtiaľ nahliadla do masérskej miestnosti, bola čistá fantázia a hneď som ju zavrhla ako nepravdepodobnú. Buď si s ním otvorene prehovorím, alebo... Chytila som sa za pusu. Preskočilo mi? Že by som tam mohla ísť ako bežná zákazníčka? A ak by ma zobral, potom by najskôr vyťukal do mobilu Janine číslo. Od hanby by som sa prepadla do zeme! Na nejaký čas som to odložila, ale mala som to ako chrobáka v hlave. Nezbavila som sa toho. Nič iné nezostávalo, iba to skúsiť.
V stredu som zavolala Jane. Povedala mi, že už odišla k Eliške. Keď som ukončila hovor, o malú chvílu som vyrazila z domu. Keď som podišla k bránke, napadlo ma, že ešte stále si to môžem rozmyslieť, ale v zlomku sekundy som toto varovanie nebrala do úvahy. Keď som prechádzala chodníkom k domu, zbadala som pohyb záclony v poslednom okne vpravo. Odhodlane som odbočila k tomu druhému vchodu. Vošla som a malá sieň ma zaviedla do akejsi čakárne. Oproti niekoľkým stoličkám boli dvere bez kľučky. Jedny sa otvorili a uvidela som zaťa v bielom tričku bez rukávov a bielych plátenných nohaviciach. Chvíľu na mňa zamyslený čumel a potom povedal:
„Čo Vy tu? Jana už nie je doma.“
„Nejdem za dcérou,“ dostala som zo seba.
„O čo ide?“ položil mi otázku a zišiel po mne očami.
„Musíme sa porozprávať. Chystám sa nato už dlhšiu dobu.“
„Predsa nebudeme hovoriť medzi dverami. Poďte dovnútra, mám teraz voľno,“ vyzval ma a ustúpil trochu do strany.
Málinko som zaváhala, ale potom som vošla. Zatvoril za mnou. V miestnosti bolo vyššie lehátko potiahnuté priesvitnou plachtou. Asi to bol ten masérsky stôl. Vedľa vľavo od okna boli dve kresielka a na jedno z nich ukázal. Usadla som do neho ale z očí nespustila pohľad na ten stôl. Než som prehovorila, ozval sa on.
„Keď už ste tu, čo keby ste sa zverila mojim rukám.“
„A inak si zdravý? Už to nemôžem dostať z hlavy, že tu obchytkávaš ženy. Nemohol by si masírovať iba mužov?“
„Tých je pomenej. Bez žien by som skrachoval. A ten návrh som myslel vážne. Jane o tom nemusím hovoriť... Bude to pre vás akási prémia zato, že ste mi ju dala,“ dodal.
„Ja neviem...“ zdvihla som sa a napadlo ma, že ten môj príchod bola blbosť a mala by som odísť.
„Možno potom zmeníte názor,“ ozval sa za mojim chrbtom.
Vyznelo to s nádychom prosby. Tatko som ho ešte nepočula hovoriť.
„To sa nehodí,“ zažundrala som.
„Na istý čas zabudnite, že som manžel vašej dcéry. Choďte za záves a tam sa vyzlečte. Potom si ľahnite bruchom na stôl. Nepohryziem vás. Ak by sa vám niečo nezdalo, skončíme,“ hovoril presvedčivo. Nechcela som to urobiť, ale urobila. Netušila som prečo, ale v hlave som mala poriadny zmätok. Naraz som stála za závesom a začala sa rozopínať. Po chvíli som stála už iba v nohavičkách a rukami som si zakrývala prsia. Cítila som sa príšerne a hlavou mi blyslo, že či by som sa nemala znova obliecť.
„Nezaspala ste tam?“ ozval sa od okna.
Ani neviem ako som k tomu masérskemu stolu došla. Zaľahla som, tvár som si položila na predlaktie. Načisto som sa zbláznila. Najprv sa mi nepáči, ako sa na mňa pozerá a teraz... Veď sa ma bude dotýkať!
„Upokojte sa. Neublížim Vám. Bude sa Vám to určite páčiť. Teraz Vám nanesiem gél a ten vám rozotriem. Uvoľnite svalstvo. Myslite na niečo iné,“ povedal nado mnou.
Ten gél bol chladivý, ale ako ho prstami rozotieral po mojom chrbte, akoby začal hriať. Ale možno tak na mňa účinkovali jeho ťahavé dotyky. Mal jemné a citlivé prsty. Premasíroval mi obe ramená. Potom som už vnímala ich pohyb ryhou chrbtice. Priblížili sa k nohavičkám a zašmátrali pri ich okraji. Prehltla som skoro horúcu slinu. Musela som myslieť nato, čo by som urobil, keď by mi prstami vkĺzol pod nohavičky. Ale súbežne sa vracali do hornej časti môjho chrbta.
Prečo ho vlastne podozrievam? Nie som to ja, čo má hriešne myšlienky? V duchu som sa mu ospravedlnila. Ibaže tieto myšlienky tu boli zas, keď jeho prsty skĺzli až k mojim prsiam. Trhla som sa.
„Je Vám to nepríjemné?“ ozval sa trochu priduseným hlasom.
„Nie. Naopak,“ dostala som zo seba a cítila, že sa mi červená tvár. Čo by som v tej chvíli zato dala, keď by som mu mohla vidieť do tváre. Ale čosi mi bránilo pootočiť hlavu. Možno obava z toho, že by na mne spoznal vzrušenie.
Znova na chrbát naniesol trocha gélu a zase po ňom zakrúžili jeho ruky. Ramená, krk, chrbát, boky. Premáhal ma pocit, akoby mi horelo telo. Náhle sa prsty ocitli na mojich stehnách. Zišli do podkolenie a vracali sa. Čím boli vyššie, tým som bola viac v rozpakoch. A potom mi pripadalo, že stačí milimetrík a dotkne sa prúžku látky v mojom rozkroku. Celá som stuhla a bolo to ako okamih pravdy. Pokiaľ sa ma dotkne, mala som pravdu!
„Otočte sa naznak,“ zaznelo z jeho úst.
S malým zaváhaním som sa otočila a doľahla na chrbát. Radšej som spustila očné viečka. K ničomu sa nemal. Cez očné riasy som sa pozrela. Pozeral mi pod brucho.
„Prečo si ma prezeráš?“ zamrmlala som.
„Uvažujem, či vám to môžem povedať.“
„Čo?“
„Že by ste si mala vyzliecť nohavičky.“
„Toto nemôžeš myslieť vážne?“
„Máte ich mokré.“
„To hádam nie?“ Vzoprela som sa do sedu a pozrela sa.
„Panebože!“ A ja sa mu vystavujem. V zmätku, ktorý sa ma zmocnil som spustila nohy k podlahe, ale než som sa stačila postaviť, položil mi dlane na ramená.
„Nerobte z toho problém. Bežne sa to stáva, keď si niektorá pustí myšlienky na špacír.“
„Čo tým chceš naznačiť?“ vyhŕkla som, ale hlavu nedvihla, musela byť červená až ku korienkom vlasov. Čo to bolo za hlúpy nápad, vydať sa k nemu a ešte sa podrobiť masáži?
„Že ste prišla s úmyslom...“
„Áno...? Akým?“
„Zistiť, čo Janu na mne priťahuje.“
„Čo to trepeš? Ako si môžeš niečo také myslieť? To je drzosť,“ chrlila som zo seba, ale zlomil sa mi hlas, hruď, ruky som spojila za jeho chrbát.
„Vlastne máš pravdu. Teraz to vieš. Môžeš ma vyhodiť.“ Povzlykávala som.
„Som rád, že ste prišla. Ak je Jana po Vás, tak vy budete sopka. A ja sa sopiek nemôžem nabažiť.“

Pokračovanie 2.časti príbehu