Bolo to úplne šialené! Na druhej strane mi to však
prinieslo veľké šťastie! Chcete vedieť aké?
Od prvého okamihu mi bola spolužiačka Soňa veľmi
sympatická. Možno to bolo aj tým, že sme boli obe celkom pekné a chalani nám
obom dvorili. Myslím, že som bola vtedy zaľúbená do Roba. Asi si to všimol
každý, pretože som za ním niekedy chodila s takými ošúchanými , hlúpymi
otázkami. Ale nikto nepovedal ani slovo. Kto patril medzi Robových priateľov,
ten bol voči posmechu a rečiam obrnený.
„Už si to niekedy so svojím Robom robila?“ opýtala sa ma
jedného dňa Soňa.
„S Robom ešte nie,“ odpovedala som popravde a dodala
som klamstvo: „Ale boli to už dvaja iní...“
„Už dvaja?“ Soňa sa na mňa so záujmom pozrela. „Rozprávaj...
Aké to bolo? Bolo to pekné? Bolelo to zo začiatku? Dočítaš sa o tom tie
najhoršie veci...“
„Bolo to v poriadku,“ odvetila som s podtónom skúsenej
ženy. „Nič mimoriadne, ale ani veľmi zlé. Bola to jednoducho prvá skúsenosť.
Tým musí prejsť každý...“
„Aj ja,“ súhlasila Soňa. „A je najvyšší čas. V mojej
triede som už jediná, ktorá ešte nemá žiadnu skúsenosť. Vieš si to predstaviť?
Ostatné si ma už doberajú a robia si zo mňa srandu! Musím mať konečne
svoju prvú noc za sebou,“ dodala ticho. „Ale mám z toho strach. A ani
neviem, s kým by som to mohla urobiť... A tak som si pomyslela...“
„Na koho si myslela?“ opýtala som sa. Ale už som tušila
na koho naráža.
„S Robom... Myslím, že si to viem predstaviť. Nie som s ním
tak často ako ty. Myslím, že si ma ani poriadne nevšimol. Ale vždy tak milo
rozpráva. Mohol by byť naozaj nežný...“
Potom sa zrazu na mňa pozrela. „Ak si naozaj moja
priateľka, musíš mi pomôcť,“ prosíkala. „Musíš sa porozprávať s Robom.
Musíš zistiť, či by súhlasil...“
Uprene som sa na ňu zadívala. V mojej hlave bolo
všetko pomiešané.
Čo si to vymyslela? To je snáď iba vtip?! Ale poznala som
ju dosť dobre, aby som vedela, že to myslí vážne. Dokonca smrteľne vážne.
„Ty si sa zbláznila,“ vyskočila som. „Nepôjdem predsa sa
svojím najlepším priateľom a neopýtam sa ho, či by nechcel pripraviť o panenstvo
moju najlepšiu priateľku...“
„A prečo nie? Aký máš dôvod na to, že to pre mňa nechceš
urobiť? Už viem, ty s ním chceš sama...! A to je práve tá nespravodlivosť.
Sama si mi povedala, že si už mala dvoch chlapcov. Takže by si už aj mne mohla
dožičiť nejakú tú skúsenosť!“
Zrazu som vedela, že to musím urobiť – pre Soňu. Nasledujúce
ráno som veľmi oficiálne poprosila Roba, aby sa so mnou počas prestávky
porozprával. Opatrne som mu vysvetlila, že si ho moja najlepšia priateľka
vybrala pre zvláštnu službu lásky. Rátala som so všetkým.
„Ako si to predstavuješ?“ opýtal sa ma vecne. „A kde?“
Aká šťastná náhoda, že moji rodičia nasledujúci víkend
nebudú doma. Takže sme vybrali moju izbu. keď som povedala Soni, že Robo
súhlasil, iba mi z vďačnosti neustále držala ruku. Jej oči žiarili a na
jej tvári sa objavila červeň.
„Si si istá, že to naozaj chceš?“ spýtala som sa jej.
Prikývla.
Keď prišiel ten deň, pripravila som pekne pre oboch izbu.
Horel minimálne tucet sviečok. Z počítača som vybrala playlist tichej a pomalej
hudby. Potiahla som dokonca otcovi z pivnice fľašu vína. Keď som potom
chcela oboch nechať samých a sadnúť si pred televízor, chytila ma Soňa za
ruku.
„Ostaň pri mne,“ poprosila ma ticho.
„Áno,“ súhlasil Robo. „Keď už si za všetko zodpovedná,
potom by si mala zostať pri nás...“
Samozrejme, že som bola príliš zvedavá, aby som takúto
ponuku odmietla. A tak som ležala na svojej posteli, zatiaľ čo Robo
rozopol Soni opasok a pomaly jej vyzliekol nohavice. Na moje prekvapenie
však začal vyzliekať aj mňa.
„Nebolo by dobré, keby si mala ako jediná niečo oblečené,“
zašepkal vzrušene. „Mohlo by nás to rušiť. Myslím, že tomu rozumieš.“
Veľmi neskoro som si všimla, že sa to celé zvrhlo. Než
som sa voči tomu mohla začať brániť, vyzliekol mi Robo aj nohavičky. Cítila som
jeho ruky, ktoré ovládali moje najintímnejšie miesta. Zavzdychala som a zatvorila
oči. Potom som zacítila, ako do mňa vnikol. Bolelo to, ale iba kratučko. Potom
to bolo len krásne a ja som si vychutnávala blízkosť milovaných ľudí
každou bunkou v tele.
„Ste strašní sprisahanci!“ zašepkala som neskôr, keď sme
všetci traja ležali vedľa seba v posteli.
„Ty by si na to nikdy nenabrala odvahu,“ usmiala sa Soňa.
„Tomu treba jednoducho pomôcť. Po všetkých tých výmysloch, čo si mi
narozprávala...“
Mimochodom, Robo a ja sme sa o tri roky nato
vzali. Veľmi mladí, ale dodnes šťastní. Medzičasom prišla na svet aj dcéra. A Soňa?
Zostala rodinná priateľka.
