Verte, či neverte. Aj v minulosti sexuálna žiadostivosť dokázala ľudom pomútiť rozum a boli schopní činov, za ktoré by ich spoločnosť odsúdila a nielen spoločnosť. Tento príbeh sa vám bude zdať možno vymyslený, lebo je bohatý na neskutočné zhody náhod, ale skutočne sa stal. Ešte ako malý chlapec, a to už je veľa rokov dozadu, som často počúval od mojej babky, keď ma kúpala, že v živote urobím veľa dievčatám mnoho radostí. Matka sa pritom hnevala a otec sa iba pochechtával. Ja som to vtedy nechápal. Neskôr v škole medzi kamarátmi som bol prezývaný „salám“, lebo som mal oproti nim ďaleko väčšieho vtáka. Hanbil som sa zato, ale zároveň som nadobudol presvedčenie, že niečo na tom bude, pretože si ma dievčatá pri žúrkach stále pozývali k svojim hrám pri točení fľašou, ktoré spravidla končili mojou telesnou prehliadkou. Keď už mali niečo v žilách, veľmi ochotne mi dávali k dispozícii svoje buchtičky, len aby si mohli siahnuť na môjho vtáka. Tesne pred nástupom na strednú školu, sme absolvovali ešte na základke v deviatej triede poslednú lekársku prehliadku. Išiel som posledný, pretože som nechcel byť predmetom výsmechu ostatných chalanov. Vošiel som do ordinácie. Bola tam postaršia pani doktorka, sestra a naša učiteľka, ktorá sa mi veľmi páčila a často keď si sadla na prvú ľavicu a prehadzovala nohu cez nohu, dávala nám možnosť prezrieť si jej nohavičky, čo nás veľmi vzrušovalo.
Doktorka si ma vypočula, preklepla a zahlásila, že som chlapec ako buk. Potom mi prikázala, aby som si dal dole trenírky. Učinil som tak napriek mnohým rozpakom a všimol som si, že keď som vyvalil svojho vtáka na svetlo, pani doktorka sa začala pozerať veľmi udivene, pani učiteľke vypadlo z ruky pero a sestra sa chytila okraja stolu a zahryzla do pier. Doktorka mi po chvíli prehmatala spodok, pozrela sa na zadok, brnkla mi o vtáka, ktorý sa mi začal vzápätí toporiť, a povedala, aby som sa obliekol a počkal vonku. Ešte medzi dverami som započul, ako pani doktorka povedala:
„Dievčatá! Je mi normálne ľúto, že nemám aspoň päťdesiat. Pánafera, to by bol pich! Ten chlapec ho teda má!“
Až vtedy som pochopil, že zo strany mojich spolužiakov to bola iba slepá závisť. Z ich veľkosťami sa dali penisy mojich spolužiakov nazvať iba obyčajnou karikatúrou. Vo veku pätnásť rokov som mal dvadsaťtri centimetrov dlhého vtáka a asi sedem až osem centimetrov v priemere. Neviem, či to bola nejaká genetická vada, ale bolo tomu tak. Okrem toho som strašne trpel neustálym vzrušením. Onanoval som najmenej trikrát denne a ešte som často iba tak vytiekol.
Čakal som chvíľu pred ordináciou. Za chvíľu vyšla sestra. Bola trochu zapýrená. Pohladkala ma po tvári a povedala mi, aby som si po skončení školy nezabudol vyzdvihnúť kartu pre svojho nového lekára ,keď pôjdem do iného mesta na strednú školu. Na druhý deň po skončení vyučovania ma vyzvala učiteľka, aby som odniesol učebné pomôcky do kabinetu. Mala nás posledné dve hodiny a často krát som videl jej nohavičky a čierne chĺpky, ktoré vyliezali spod lemu. Teraz som však nemal problémy, lebo som si ho pred hodinou na záchode radšej vyhonil.
V kabinete som uložil pomôcky a chcel následne odísť. Učiteľka stála pri okne. V tom sa ozvalo:
„Juraj, zamkni dvere a poď sem.“
Poslúchol som a začali sa mi triasť ruky, pretože som tušil...
Učiteľka sa prudko otočila smerom ku mne:
„Poď sem, podíď až ku mne.“
Prišiel som tesne k nej. Chytila sa a pritisla k svojmu telu tak, že som jej videl do úžľabiny medzi prsiami. Penis sa mi bleskovo vztýčil. Začala sa mi oň obtierať bruchom a všimol som si, že zatvára pritom oči a z kútikov úst jej tečie slina. Ešte viac som sa pritisol a začal som rukami masírovať jej zadok. Vzrušením som schádzal stále nižšie a vyhŕňal pritom sukňu. Rozopla si blúzku a zhrnula košíky podprsenky. Začal som jemne okusovať jej veľké prsia. Len som sa bál, aby som nevytiekol.
Náhle ma jemne odstrčila a začala mi rozopínať nohavice. Potom si spustila sukňu a ja som jej na oplátku sťahoval nohavičky. Mala ich úplne mokré a vôňa jej vzrušenia ma úplne odrovnala. Začala mi mohutne honiť vtáka. Vrazil som jej ruku medzi nohy a začal som s dobývaním jej vagíny.
Úplne sipela vzrušením:
„Urob sa, ja už tiež budem. Tak striekaj, striekaj,“ a s tým kľakla až na kolená, vrazila si môjho oceľového vtáka k ústam. Pri jeho veľkosti tam nemal šancu vojsť celý. Učiteľka nemala veľké ústa. Zato som však do nich tiekol, že ju to úplne pohlcovalo a bola bez dychu. Pod ňou bolo nastekané množstvo mojej šťavy. Keď vstala, mala nohy celé mokré a sťažka dýchala.
„Jurko, nechala som sa uniesť, dúfam že vieš mlčať. Toto sa nesmie nikto dozvedieť. Bol by to riadny prúser. Dúfam, že si to uvedomuješ. Ale na druhej strane by som to ešte chcela skúsiť, už keď nebudeš na škole. Ak budeš dobrý chlapec, tak si spolu môžeme vždy...“ a chytila ma za bradu.
Nemohol som na ten moment zabudnúť a keď som bol doma, pri pomyslení ako sa mi hrala s vtákom, pekne som si ho vyhonil. Na moje prekvapenie sa však nič neudialo a dokonca aj učiteľka sa v škole tvárila, akoby sa nič nestalo. Pomyslel som si, že pravdepodobne sa jej to v hlave všetko rozležalo a uvedomila si možné následky. Správala sa však ku mne milo. Takýto neutrálny stav pretrvával až do posledného dňa v škole. Pani učiteľke sme všetci priniesli veľa kvetov a dohodli sa, že o rok si dáme nejakú spoločnú stretávku, kde sa každý pochváli, ako sa mu v ďalšom štúdiu darí. Keď sme boli na odchode, učiteľka mi povedala, či by som jej nepomohol s tým množstvom kvetov a neodprevadil ju až domov. Nemohol som jej odmietnuť. Keď sme dorazili pred jej dom, pozvala ma dovnútra a ponúkla mi malinovku s bábovkou. Medzitým si odbehla do kúpeľne. Počul som sprchu a už vtedy mi bolo jasné, že náš príbeh asi neskončil.
Pokračovanie celého a necenzurovaného článku nájdete tu: Skutočné príbehy
nedeľa 28. februára 2021
piatok 19. februára 2021
Proti všetkým zvyklostiam
Keď mi pred troma rokmi na jar zomrel muž na zlyhanie srdca, chystala som sa pohostinstvo v prízemí domu zatvoriť, ale Helena, blonďavá servírka, ktorú nebohý chválil od rána do večera, sa dušovala, že by som urobila veľkú hlúposť, keď sa podnik tak rozbehol. Faktom bolo, že som po všetkých nákladoch mohla vždy dve až tri tisícky odložiť na horšie časy. Postavila som sa teda k výčapu a lokál obsluhovala Helena. Lenže v lete mi oznámila, že je tehotná a aby som si našla za ňu náhradu. Dala som inzerát na internet, vyvesila som na dvere ceduľku a mala som v úmysle, že pokiaľ predsa len nenájdem nejakú spoľahlivú osobu, podnik predsa len zatvorím. Helena mala nejaké komplikácie s plodom a odišla skôr, než som získala náhradu. Tretí deň som všetko ťahala sama, keď sa zrazu objavil asi dvadsaťročný mladík, že by mal o pracovné miesto záujem. Padala som na hubu od únavy, ale pripadalo mi absurdné, aby som ho zamestnala. Rozhliadol sa po lokále.
„Viete čo, šéfka? Ja vám teraz pomôžem a vy si to necháte prejsť hlavou.“
Nečakal na súhlas, dal si dolu košeľu a v tričku a rifliach sa pustil do práce. Behom necelých dvadsať minút natočil a rozniesol pivo smädným chlapom a potom už iba od výčapu sledoval, kto dopíja. Bolo mi jasné, že chlapec sa vyzná. Po deviatej zatvoril, priplazil sa ku mne a v jeho opálenej tvári visel otáznik.
„Vidím, že si šikovný, ale...“ preglgla som, „jednoducho, vôbec ťa nepoznám“.
„To sa dá napraviť, šéfka. Je tomu asi tak týždeň, čo som sa vrátil z brigády v zahraničí. Keď som prišiel domov, tak bolo to v nevhodnú chvíľu. Matka si vzala k sebe ďalšieho priateľa. Netrvalo ani deň a skočili sme si do vlasov. Nemohol som sa pozerať ako sa ku nej správa a ona mu to tolerovala, lebo že ho miluje. No čistá katastrofa. Tak som sa zbalil a odišiel z domu. No a v zahraničí som musel makať.
„A teraz bývaš kde?“ dostala som zo seba.
„No v tomto je zatiaľ problém. Musel by som si niečo nájsť, ale tak mám nejaké ušporené peniaze.
„Na začiatok ti môžem dať 600 v čistom plus ubytovanie a stravu. Ďalšia provízia sa bude odvíjať od tržieb.“
Čakala som, že bude vyjednávať, ale rozjasnilo sa mu v očiach. Opýtala som sa ho, kde má veci. Povedal mi, že si ich nechal v úschove na stanici. Zamkla som za ním a pustila do upratovania v podniku.
Neurobila som blbosť? Čo ak patrí k tým, čo sú dnes tu a zajtra inde? behalo mi po rozume.
Už som chcela pozhasínať, keď zaklopal. V ruke mal väčšiu športovú tašku. Odviedla som ho na poschodie a ukázala voľnú izbu.
„No nie je veľmi priestranná, ale jesť budeš u mňa, kúpeľňa je vedľa,“ povedala som.
Pochválil, že niečo tak skvelého nečakal a začal sa vybaľovať. Doplnila som, že ho k jedlu zavolám a vošla som do kuchyne. Až keď som dala potrebné veci na šporák, docvaklo mi, že mám v dome nájomníka. Nohy mi zoslabli, uvedomila som si riziko, ktoré bolo s tým spojené. Ale veď by som mohla byť jeho matkou... Zavolala som, aby išiel večerať a keď sa neukázal, nahliadla som do jeho izby. Nebol tam. Otvorila som dvere do kúpeľne. Práve sa zdvíhal z vane.
„Prepáč, ja... Už je jedlo na stole,“ dostala som zo seba cupotala do kuchyne. Srdce mi tĺklo ako zvon, nemohla som sa zbaviť obrazu jeho tela s pomerne veľkým penisom pod bruchom. Teraz si môže myslieť ktoviečo...
Vstúpil do obývačky. Dala som večeru na taniere a naservírovala ich na stôl. Jedli sme a on zdvihol oči. Myslela som, že mu nechutí. Stiesneno povedal, či ma môže o niečo požiadať. Prikývla som a hneď mi blyslo hlavou, teraz sa dozviem, že mám klopať, než vstúpim tam, kde je on!
„Prepáčte, ja som sa vám šéfka ani poriadne nepredstavil. Volajte ma Lukáš prosím.“
„Dobre,“ odvetila som a uľavilo sa mi.
Poďakoval za jedlo a zahlásil, že potrebuje posteľ ako soľ. Nezabudol mi popriať dobrú noc. Umyla som riad a chodila od steny ku stene. Pomôže mi tento mladík od starostí? Zaľahla som a musela naňho myslieť. A opäť som videla pred sebou tie jeho široké ramená a potom aj ten penis...
Aneta! Je to tvoj zamestnanec. Nesmieš naňho myslieť inak, nariaďovala som si, ale boli to neodbytné myšlienky. Od nich iba krôčik k otázke, kedy som sa naposledy milovala. Už pomaly rok predtým ako manžel zomrel, začal polihovať a intervaly medzi súložami sa preťahovali. Vo februári potom už nedochádzalo ani k stoporeniu. Keď už ma z toho bolela hlava, láskala som sa v kúpeľni teplou vodou a prstami až do vyvrcholenia. Nepotrebovala som to často a zvlášť potom, čo som začala robiť v podniku. Príchod toho mladíka, akoby to vo mne znova prebudil. Cítila som pálčivý tlak v prsiach, trnuli mi bradavky a mravčilo v rozkroku. Čo sa to so mnou deje? Bola by som blázon, ak by som sa domnievala, že vo mne vidí viac ako svoju šéfku. Veď mám 45 a on má za sebou len dva krížiky. Spustila som viečka a pokúšala sa zaspať. Márne. Nakoniec som vstala a sadla na stoličku pred toaletou. Nemala by som mu zajtra povedať, že som si to rozmyslela a podnik zatvorím? Predstavovala som si, ako by to asi prijal. Nie, nemôžem to urobiť. Mal z toho miesta takú radosť... Mechanicky som stisla vypínač lampičky a ocitla sa v kruhu jasného svetla. Uvidela som sa celá vo veľkom zrkadle a ľakla sa výrazu svojej tváre. Z výstrihu nočnej košele mi vykukovala časť mliečne bielych pŕs. Čože sa ja môžem rovnať s dievčatami v jeho veku? Zišla som rukami k lemu košele, vyhrnula ho zvoľna nahor. Postupne som odhalila klin, pupočnú jamku, prsia. Pustila som košeľu na koberec a skúmala sa pohľadom. Prsia mi mierne poklesli, boka sa dosť zaoblili, už nie som jednoducho tá, o ktorej nebohý tvrdil, že je jeho božstvom. A tie vlasy! Hrabla som si do nich a uvedomila, že s nimi musím niečo urobiť.
Než sme ráno otvorili, povedala som Lukášovi, že si musím odskočiť ku kaderníčke. Po návrate som išla nahor a obliekla si červené šaty s bielymi bodkami, ktoré sme vybrali spolu s Helenou. V podniku na mňa chlapi čumeli s otvorenými ústami. Lukáš doniesol prázdne pollitráky a predtým ako uchopil vejár plných, stihol mi zašepkať, že som omladla najmenej o desať rokov. Snažila som sa, aby na mne nezbadal skrývanú radosť. Poobede ku mne docupkal k výčapnému pultu chlapík, ktorý mi už dlhšiu dobu dával najrôznejšie návrhy vrátane manželstva.
„Anetka, dal by som za vás život,“ zablekotal a ja som si musela cúvnuť, lebo mal v úmysle ohmatkať ma.
Zamumlala som, aby si šiel sadnúť, lebo že ho nechtiac môžem niečím trafiť po hlave. Pokúsil sa o to znova. Zovrela som ucho pollitráku, ale náhle sa po boku opilca objavil Lukáš. Vyzval ho, aby sa v pokoji vrátil na svoje miesto pri stole. V chlapových očiach sa zablýskalo.
„Mladý, daj si odpich, lebo ti pretočím ciferník!“
„Verte, že by som vás nerád vyhodil,“ usmial sa Lukáš a ja som tŕpla strachom oňho, pretože opilec sa zarehotal a zdvihol ruku.
Než som sa stačila spamätať, ležal na podlahe a čumel na Lukáša, akoby tomu nemohol uveriť. Chlapi pri stole zatlieskali a to opilca rozbesnilo. Postavil sa a vrhol na Lukáša. Videla som to nepriaznivo a naťahovala ruku po telefóne, aby som zavolala políciu. Ale vzápätí mal opilec ruku skrútenú za chrbtom a s bolestivou grimasou v tvári kráčal pred Lukášom k východu. Chlapi mu jeden cez druhého ponúkali frťanov, ale povedal, že nepije.
Po záverečnej sme stúpali hore po schodoch domu. Pootočila som sa.
„Ani som sa ti nestačila poďakovať, že si sa ma zastal.“
Odpovedal, že to nestojí za reč a iba v praxi zúžitkoval to, čo sa ešte počas školských čias naučil na kurze džuda. Hrabla som mu do vlasov a zahlásila, že sa s ním cítim v bezpečí. Zahľadel sa mi do očí, ale hneď odvrátil hlavu. Varila som a premietala si v hlave, čo asi znamenal ten jeho pohľad. Úctu k šéfke, vďačnosť, alebo snáď viac?
„Dala by som si vínko...“ postavila som na stôl štíhlu sedmičku.
Zručne ju zbavil zátky, naplnil oba poháre. Pozrela som naňho spýtavo. Usmial sa.
„Nepijem na pracovisku,“ upresnil svoje prehlásenie z lokálu.
Ťukla som pohárom o jeho pohár.
„Možno by som ti mohla nahradiť matku, keď...“
„S matkou mám veľmi zlé skúsenosti!“ prerušil ma.
V zmätku som dopila zvyšok vína.
„Niečo mi hovorí, že si človek na ktorého je spoľahnutie,“ vyslovila som zajakajúc.
Vstal a doplnil mi pohár.
„Matkou nie, prosím vás,“ zamumlal a sadol na stoličku.
Položila som ruku na tú, ktorou žmolil obrus.
„A čím?“
Vyskočil, cúval ku dverám. Než za nimi zmizol, povedal:
„Nechám to na vás.“
Popíjala som víno a mala pocit, že po Lukášovi túžim snáď každým nervom v tele. Ale azda som nevidela dosť filmov, v ktorých sa takáto vášeň starnúcej ženy k mladšiemu mužovi vypomstila? Spamätaj sa Aneta!
„Viete čo, šéfka? Ja vám teraz pomôžem a vy si to necháte prejsť hlavou.“
Nečakal na súhlas, dal si dolu košeľu a v tričku a rifliach sa pustil do práce. Behom necelých dvadsať minút natočil a rozniesol pivo smädným chlapom a potom už iba od výčapu sledoval, kto dopíja. Bolo mi jasné, že chlapec sa vyzná. Po deviatej zatvoril, priplazil sa ku mne a v jeho opálenej tvári visel otáznik.
„Vidím, že si šikovný, ale...“ preglgla som, „jednoducho, vôbec ťa nepoznám“.
„To sa dá napraviť, šéfka. Je tomu asi tak týždeň, čo som sa vrátil z brigády v zahraničí. Keď som prišiel domov, tak bolo to v nevhodnú chvíľu. Matka si vzala k sebe ďalšieho priateľa. Netrvalo ani deň a skočili sme si do vlasov. Nemohol som sa pozerať ako sa ku nej správa a ona mu to tolerovala, lebo že ho miluje. No čistá katastrofa. Tak som sa zbalil a odišiel z domu. No a v zahraničí som musel makať.
„A teraz bývaš kde?“ dostala som zo seba.
„No v tomto je zatiaľ problém. Musel by som si niečo nájsť, ale tak mám nejaké ušporené peniaze.
„Na začiatok ti môžem dať 600 v čistom plus ubytovanie a stravu. Ďalšia provízia sa bude odvíjať od tržieb.“
Čakala som, že bude vyjednávať, ale rozjasnilo sa mu v očiach. Opýtala som sa ho, kde má veci. Povedal mi, že si ich nechal v úschove na stanici. Zamkla som za ním a pustila do upratovania v podniku.
Neurobila som blbosť? Čo ak patrí k tým, čo sú dnes tu a zajtra inde? behalo mi po rozume.
Už som chcela pozhasínať, keď zaklopal. V ruke mal väčšiu športovú tašku. Odviedla som ho na poschodie a ukázala voľnú izbu.
„No nie je veľmi priestranná, ale jesť budeš u mňa, kúpeľňa je vedľa,“ povedala som.
Pochválil, že niečo tak skvelého nečakal a začal sa vybaľovať. Doplnila som, že ho k jedlu zavolám a vošla som do kuchyne. Až keď som dala potrebné veci na šporák, docvaklo mi, že mám v dome nájomníka. Nohy mi zoslabli, uvedomila som si riziko, ktoré bolo s tým spojené. Ale veď by som mohla byť jeho matkou... Zavolala som, aby išiel večerať a keď sa neukázal, nahliadla som do jeho izby. Nebol tam. Otvorila som dvere do kúpeľne. Práve sa zdvíhal z vane.
„Prepáč, ja... Už je jedlo na stole,“ dostala som zo seba cupotala do kuchyne. Srdce mi tĺklo ako zvon, nemohla som sa zbaviť obrazu jeho tela s pomerne veľkým penisom pod bruchom. Teraz si môže myslieť ktoviečo...
Vstúpil do obývačky. Dala som večeru na taniere a naservírovala ich na stôl. Jedli sme a on zdvihol oči. Myslela som, že mu nechutí. Stiesneno povedal, či ma môže o niečo požiadať. Prikývla som a hneď mi blyslo hlavou, teraz sa dozviem, že mám klopať, než vstúpim tam, kde je on!
„Prepáčte, ja som sa vám šéfka ani poriadne nepredstavil. Volajte ma Lukáš prosím.“
„Dobre,“ odvetila som a uľavilo sa mi.
Poďakoval za jedlo a zahlásil, že potrebuje posteľ ako soľ. Nezabudol mi popriať dobrú noc. Umyla som riad a chodila od steny ku stene. Pomôže mi tento mladík od starostí? Zaľahla som a musela naňho myslieť. A opäť som videla pred sebou tie jeho široké ramená a potom aj ten penis...
Aneta! Je to tvoj zamestnanec. Nesmieš naňho myslieť inak, nariaďovala som si, ale boli to neodbytné myšlienky. Od nich iba krôčik k otázke, kedy som sa naposledy milovala. Už pomaly rok predtým ako manžel zomrel, začal polihovať a intervaly medzi súložami sa preťahovali. Vo februári potom už nedochádzalo ani k stoporeniu. Keď už ma z toho bolela hlava, láskala som sa v kúpeľni teplou vodou a prstami až do vyvrcholenia. Nepotrebovala som to často a zvlášť potom, čo som začala robiť v podniku. Príchod toho mladíka, akoby to vo mne znova prebudil. Cítila som pálčivý tlak v prsiach, trnuli mi bradavky a mravčilo v rozkroku. Čo sa to so mnou deje? Bola by som blázon, ak by som sa domnievala, že vo mne vidí viac ako svoju šéfku. Veď mám 45 a on má za sebou len dva krížiky. Spustila som viečka a pokúšala sa zaspať. Márne. Nakoniec som vstala a sadla na stoličku pred toaletou. Nemala by som mu zajtra povedať, že som si to rozmyslela a podnik zatvorím? Predstavovala som si, ako by to asi prijal. Nie, nemôžem to urobiť. Mal z toho miesta takú radosť... Mechanicky som stisla vypínač lampičky a ocitla sa v kruhu jasného svetla. Uvidela som sa celá vo veľkom zrkadle a ľakla sa výrazu svojej tváre. Z výstrihu nočnej košele mi vykukovala časť mliečne bielych pŕs. Čože sa ja môžem rovnať s dievčatami v jeho veku? Zišla som rukami k lemu košele, vyhrnula ho zvoľna nahor. Postupne som odhalila klin, pupočnú jamku, prsia. Pustila som košeľu na koberec a skúmala sa pohľadom. Prsia mi mierne poklesli, boka sa dosť zaoblili, už nie som jednoducho tá, o ktorej nebohý tvrdil, že je jeho božstvom. A tie vlasy! Hrabla som si do nich a uvedomila, že s nimi musím niečo urobiť.
Než sme ráno otvorili, povedala som Lukášovi, že si musím odskočiť ku kaderníčke. Po návrate som išla nahor a obliekla si červené šaty s bielymi bodkami, ktoré sme vybrali spolu s Helenou. V podniku na mňa chlapi čumeli s otvorenými ústami. Lukáš doniesol prázdne pollitráky a predtým ako uchopil vejár plných, stihol mi zašepkať, že som omladla najmenej o desať rokov. Snažila som sa, aby na mne nezbadal skrývanú radosť. Poobede ku mne docupkal k výčapnému pultu chlapík, ktorý mi už dlhšiu dobu dával najrôznejšie návrhy vrátane manželstva.
„Anetka, dal by som za vás život,“ zablekotal a ja som si musela cúvnuť, lebo mal v úmysle ohmatkať ma.
Zamumlala som, aby si šiel sadnúť, lebo že ho nechtiac môžem niečím trafiť po hlave. Pokúsil sa o to znova. Zovrela som ucho pollitráku, ale náhle sa po boku opilca objavil Lukáš. Vyzval ho, aby sa v pokoji vrátil na svoje miesto pri stole. V chlapových očiach sa zablýskalo.
„Mladý, daj si odpich, lebo ti pretočím ciferník!“
„Verte, že by som vás nerád vyhodil,“ usmial sa Lukáš a ja som tŕpla strachom oňho, pretože opilec sa zarehotal a zdvihol ruku.
Než som sa stačila spamätať, ležal na podlahe a čumel na Lukáša, akoby tomu nemohol uveriť. Chlapi pri stole zatlieskali a to opilca rozbesnilo. Postavil sa a vrhol na Lukáša. Videla som to nepriaznivo a naťahovala ruku po telefóne, aby som zavolala políciu. Ale vzápätí mal opilec ruku skrútenú za chrbtom a s bolestivou grimasou v tvári kráčal pred Lukášom k východu. Chlapi mu jeden cez druhého ponúkali frťanov, ale povedal, že nepije.
Po záverečnej sme stúpali hore po schodoch domu. Pootočila som sa.
„Ani som sa ti nestačila poďakovať, že si sa ma zastal.“
Odpovedal, že to nestojí za reč a iba v praxi zúžitkoval to, čo sa ešte počas školských čias naučil na kurze džuda. Hrabla som mu do vlasov a zahlásila, že sa s ním cítim v bezpečí. Zahľadel sa mi do očí, ale hneď odvrátil hlavu. Varila som a premietala si v hlave, čo asi znamenal ten jeho pohľad. Úctu k šéfke, vďačnosť, alebo snáď viac?
„Dala by som si vínko...“ postavila som na stôl štíhlu sedmičku.
Zručne ju zbavil zátky, naplnil oba poháre. Pozrela som naňho spýtavo. Usmial sa.
„Nepijem na pracovisku,“ upresnil svoje prehlásenie z lokálu.
Ťukla som pohárom o jeho pohár.
„Možno by som ti mohla nahradiť matku, keď...“
„S matkou mám veľmi zlé skúsenosti!“ prerušil ma.
V zmätku som dopila zvyšok vína.
„Niečo mi hovorí, že si človek na ktorého je spoľahnutie,“ vyslovila som zajakajúc.
Vstal a doplnil mi pohár.
„Matkou nie, prosím vás,“ zamumlal a sadol na stoličku.
Položila som ruku na tú, ktorou žmolil obrus.
„A čím?“
Vyskočil, cúval ku dverám. Než za nimi zmizol, povedal:
„Nechám to na vás.“
Popíjala som víno a mala pocit, že po Lukášovi túžim snáď každým nervom v tele. Ale azda som nevidela dosť filmov, v ktorých sa takáto vášeň starnúcej ženy k mladšiemu mužovi vypomstila? Spamätaj sa Aneta!
nedeľa 7. februára 2021
Ako som dostala AIDS
Zápis z denníka ženy z roku 1987, ktorý mal byť možno kostrou na napísanie knihy a ktorý pri upratovaní domu našla na povale nová majiteľka domu. Jeho bezdetní predchodcovia zomreli na nevyliečiteľnú chorobu AIDS rok po sebe.
Niekedy sa pýtam, či by nebolo bývalo lepšie, keby som sa nikdy nedozvedela pravdu. Tú pravdu, ktorá všetko okolo mňa, čo mi bolo predtým v živote dôležité, zrútila do priepasti.
Zúčastnila som sa s dvoma kolegyňami na darovaní krvi v prospech telesne postihnutých detí. Bola som prekvapená, keď ma o tri týždne zavolal môj lekár.
„V nemocnici vraj zistili vo vašej krvi protilátky AIDS. Určite omyl. Urobíme nový test. Možno vymenili skúmavky...“
AIDS – tieto štyri písmenká stačili, aby vyvolali vo mne paniku a hrôzu. Videla som nedávno muža, postihnutého touto chorobou – vychudnutý na kosť, koža posiata vyrážkami, neschopný sa pohybovať; zomieranie, že útrpnejšie už ani nemôže byť.
A teraz ja? Nezmysel.
Robiť si takéto starosti? Môj lekár ma naisto pravdu.
Ako by som mohla prísť k AIDS? Nestýkam sa s nikým z kruhu homosexuálov, nemám kontakty s narkomanmi alebo prostitútkami. A za môjho muža Petra by som v tejto veci mohla dať ruku do ohňa.
O to väčší bol šok, keď som o dva týždne znovu sedela pred mojím lekárom. Pozrel sa vážne na mňa.
„Potvrdil sa prvý nález. Máte skutočne v krvi protilátky AIDS. To však neznamená, že túto chorobu aj dostanete. Nie u každého infikovaného vypukne AIDS skutočne...“
Zostala som ako skamenená. Bezvedomie, aké som ešte nezažila.
„Kde som sa mohla nakaziť, kde?“
„Možno vás nakazil váš vlastný muž. Nevera, o ktorej vy nič neviete. Musí sa tiež okamžite podrobiť testu.“
„Vylúčené. Môj muž by nešiel s druhou ženou. Petrovi možno dôverovať.“
„A Vy? Musíte prepáčiť, ale pri téme AIDS pomôže iba krutá otvorenosť.“
Naraz ma premkla hrôza. Mučivá spomienka. O čom som predpokladala, že je už dávno zabudnuté, bolo zrazu tu: ja sama som sľub vernosti porušila.
Stalo sa to asi pred jeden a pol rokom. Už som bola skoro hotová s prípravou na letnú dovolenku, ktorú si v tom čase človek zo socialistickej krajiny nemohol dovoliť, ale môj muž mal styky na najvyšších politických špičkách . Kufre zabalené, taxi, ktoré malo Petra a mňa doviezť ráno na letisko, v banke som už vymenila španielske pesety za marky. Potom prišiel neskoro večer z práce Peter. Už pri dverách som videla, že sa prihodilo čosi nepríjemné.
„Miláčik,“ začal bez veľkého úvodu, „musíš letieť na dovolenku sama. Náš vedúci dostal srdcový infarkt. Nevyzerá to s ním dobre. Dvaja kolegovia sú už na dovolenke. Za takéhoto stavu je nemožné, aby som chýbal ešte aj ja. Už som všetko zariadil s cestovnou kanceláriou. Budeš bývať v izbe, ako bola pôvodne objednaná. Náklady, týkajúce sa mňa, znáša podnik.“
Postaviť sa proti Petrovmu rozhodnutiu nemalo význam. A okrem toho som sa už dlho tešila na túto dovolenku. Samozrejme, že by som radšej cestovala s Petrom...
Na druhý deň, za krásneho počasia sme prileteli na slnečný ostrov Gran Canaria. Keď som videla v izbe širokú dvojposteľ, bola som troška smutná... Dni ubiehali... Vychutnávala som si dovolenkový život, vrátane vynikajúcej španielskej kuchyne a nepovedala som nie, keď ma jeden večer požiadal o tanec dobre vyzerajúci mladý muž.
Georg prišiel z Nemeckej spolkovej republiky. Študoval v San Franciscu a rodičia mu darovali túto rekreačnú cestu ako odmenu za absolvované skúšky. Bez toho, že by bol dotieravý, v nasledujúce dni ma sprevádzal na pláž, robil mi pri jedle spoločníka a vždy bol naporúdzi, keď na mňa prichádzala nuda.
A potom sa to stalo... Obaja sme vypili trochu viac ako obvykle. Miesto toho, aby som sa s Georgom rozlúčila pri dverách mojej izby, pozvala som ho ešte k sebe na pohárik. Keď som sa ráno zobudila, Georg ležal vedľa mňa. Začala som veľmi plakať a prosila som ho, aby hneď odišiel. V nasledujúce dni som ho vôbec nevidela. Najskôr som si predsavzala, že Petrovi o mojej nevere poviem. Potom som sa rozhodla mlčať.
Komu okrem môjho svedomia by sa tým pomohlo?
A tak ubiehali mesiace, pomaly sa môj chybný krok dostával do zabudnutia.
Nakazila som sa u Georga?
Priniesol tento nebezpečný vírus zo Spojených štátov?
Niekde mám zaznamenané telefónne číslo jeho rodičov. Trasúc sa, vytočila som ono číslo. Od Georgovej matky som sa dozvedela, že s jej synom nemožno hovoriť, ani dnes, ani neskôr, Georg je mŕtvy. Vzal si život, pretože bol nevyliečiteľne chorý. Slovo AIDS nevyslovila, no pre mňa niet pochýb. Neúprosný trest, že som zneužila Petrovu dôveru. Aj keď nie je isté, či a kedy na AIDS ochoriem, už samo vedomie, že smrteľný mor nosím v tele, ma privádza o rozum. Neistota mi noc čo noc berie spánok. Strach pred skorou smrťou – a strach pred Petrom. Myslím si, že to nemôže nik pochopiť. Pretože raz sa mu musím priznať, požiadať ho, aby sa tiež nechal vyšetriť. Nemôžem mu zatajiť, že som ho za posledného pol druha roka mnohokrát vystavila nebezpečenstvu rovnako sa smrteľným vírusom nakaziť, ktorý možno už nosí v sebe...
Niekedy sa pýtam, či by nebolo bývalo lepšie, keby som sa nikdy nedozvedela pravdu. Tú pravdu, ktorá všetko okolo mňa, čo mi bolo predtým v živote dôležité, zrútila do priepasti.
Zúčastnila som sa s dvoma kolegyňami na darovaní krvi v prospech telesne postihnutých detí. Bola som prekvapená, keď ma o tri týždne zavolal môj lekár.
„V nemocnici vraj zistili vo vašej krvi protilátky AIDS. Určite omyl. Urobíme nový test. Možno vymenili skúmavky...“
AIDS – tieto štyri písmenká stačili, aby vyvolali vo mne paniku a hrôzu. Videla som nedávno muža, postihnutého touto chorobou – vychudnutý na kosť, koža posiata vyrážkami, neschopný sa pohybovať; zomieranie, že útrpnejšie už ani nemôže byť.
A teraz ja? Nezmysel.
Robiť si takéto starosti? Môj lekár ma naisto pravdu.
Ako by som mohla prísť k AIDS? Nestýkam sa s nikým z kruhu homosexuálov, nemám kontakty s narkomanmi alebo prostitútkami. A za môjho muža Petra by som v tejto veci mohla dať ruku do ohňa.
O to väčší bol šok, keď som o dva týždne znovu sedela pred mojím lekárom. Pozrel sa vážne na mňa.
„Potvrdil sa prvý nález. Máte skutočne v krvi protilátky AIDS. To však neznamená, že túto chorobu aj dostanete. Nie u každého infikovaného vypukne AIDS skutočne...“
Zostala som ako skamenená. Bezvedomie, aké som ešte nezažila.
„Kde som sa mohla nakaziť, kde?“
„Možno vás nakazil váš vlastný muž. Nevera, o ktorej vy nič neviete. Musí sa tiež okamžite podrobiť testu.“
„Vylúčené. Môj muž by nešiel s druhou ženou. Petrovi možno dôverovať.“
„A Vy? Musíte prepáčiť, ale pri téme AIDS pomôže iba krutá otvorenosť.“
Naraz ma premkla hrôza. Mučivá spomienka. O čom som predpokladala, že je už dávno zabudnuté, bolo zrazu tu: ja sama som sľub vernosti porušila.
Stalo sa to asi pred jeden a pol rokom. Už som bola skoro hotová s prípravou na letnú dovolenku, ktorú si v tom čase človek zo socialistickej krajiny nemohol dovoliť, ale môj muž mal styky na najvyšších politických špičkách . Kufre zabalené, taxi, ktoré malo Petra a mňa doviezť ráno na letisko, v banke som už vymenila španielske pesety za marky. Potom prišiel neskoro večer z práce Peter. Už pri dverách som videla, že sa prihodilo čosi nepríjemné.
„Miláčik,“ začal bez veľkého úvodu, „musíš letieť na dovolenku sama. Náš vedúci dostal srdcový infarkt. Nevyzerá to s ním dobre. Dvaja kolegovia sú už na dovolenke. Za takéhoto stavu je nemožné, aby som chýbal ešte aj ja. Už som všetko zariadil s cestovnou kanceláriou. Budeš bývať v izbe, ako bola pôvodne objednaná. Náklady, týkajúce sa mňa, znáša podnik.“
Postaviť sa proti Petrovmu rozhodnutiu nemalo význam. A okrem toho som sa už dlho tešila na túto dovolenku. Samozrejme, že by som radšej cestovala s Petrom...
Na druhý deň, za krásneho počasia sme prileteli na slnečný ostrov Gran Canaria. Keď som videla v izbe širokú dvojposteľ, bola som troška smutná... Dni ubiehali... Vychutnávala som si dovolenkový život, vrátane vynikajúcej španielskej kuchyne a nepovedala som nie, keď ma jeden večer požiadal o tanec dobre vyzerajúci mladý muž.
Georg prišiel z Nemeckej spolkovej republiky. Študoval v San Franciscu a rodičia mu darovali túto rekreačnú cestu ako odmenu za absolvované skúšky. Bez toho, že by bol dotieravý, v nasledujúce dni ma sprevádzal na pláž, robil mi pri jedle spoločníka a vždy bol naporúdzi, keď na mňa prichádzala nuda.
A potom sa to stalo... Obaja sme vypili trochu viac ako obvykle. Miesto toho, aby som sa s Georgom rozlúčila pri dverách mojej izby, pozvala som ho ešte k sebe na pohárik. Keď som sa ráno zobudila, Georg ležal vedľa mňa. Začala som veľmi plakať a prosila som ho, aby hneď odišiel. V nasledujúce dni som ho vôbec nevidela. Najskôr som si predsavzala, že Petrovi o mojej nevere poviem. Potom som sa rozhodla mlčať.
Komu okrem môjho svedomia by sa tým pomohlo?
A tak ubiehali mesiace, pomaly sa môj chybný krok dostával do zabudnutia.
Nakazila som sa u Georga?
Priniesol tento nebezpečný vírus zo Spojených štátov?
Niekde mám zaznamenané telefónne číslo jeho rodičov. Trasúc sa, vytočila som ono číslo. Od Georgovej matky som sa dozvedela, že s jej synom nemožno hovoriť, ani dnes, ani neskôr, Georg je mŕtvy. Vzal si život, pretože bol nevyliečiteľne chorý. Slovo AIDS nevyslovila, no pre mňa niet pochýb. Neúprosný trest, že som zneužila Petrovu dôveru. Aj keď nie je isté, či a kedy na AIDS ochoriem, už samo vedomie, že smrteľný mor nosím v tele, ma privádza o rozum. Neistota mi noc čo noc berie spánok. Strach pred skorou smrťou – a strach pred Petrom. Myslím si, že to nemôže nik pochopiť. Pretože raz sa mu musím priznať, požiadať ho, aby sa tiež nechal vyšetriť. Nemôžem mu zatajiť, že som ho za posledného pol druha roka mnohokrát vystavila nebezpečenstvu rovnako sa smrteľným vírusom nakaziť, ktorý možno už nosí v sebe...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)