Poznáte nejaké jednovaječné dvojičky osobne? Spýtali ste
sa ich niekedy ,či jedna pociťuje presne to čo druhá? Prípadne či by si
dokázala predstaviť život bez tej druhej. Otázky, ktoré sme položili hneď na
začiatku tohto článku nie sú iba náhodou. Dostali sme totižto emailom pozvánku
na návštevu takýchto 2 sestier, jednovaječných dvojičiek. Iniciatíva vzišla
z ich strany po tom čo nám poslali ďakovnú správu o tom, že sa im
páči náš blog príbehov pre dospelých a nato, aby sa tam uverejňovalo viac
skutočných príbehov by aj ony chceli prispieť takým svojím netradičným. Tento
príbeh nie je svojím obsahom ani tak veľmi eroticky založený, ako skôr
poukazuje na ťažký život psychicky zrastených jednovaječných dvojčiat Beáty
a Romany. V súčasnej dobe sú to už ženy v zrelom veku ťahajúce
na päťdesiatku. Chceli vyrozprávať svoj príbeh z obdobia keď boli mladé
baby a mali o polovicu menej rokov ako teraz. Pozvanie na návštevu
sme s radosťou prijali, ale dohodli sme sa, že s nimi urobí rozhovor naša
mladá kolegyňa. Pani Beáta a Romana súhlasili pod podmienkou, že
k nim pošleme sympatickú mladú slečnu. Samozrejme, že to mysleli zo žartu,
ale pravdupovediac sme vôbec nemali problém s tým vyhovieť ich požiadavke.
Kolegynka si s nimi dohodla termín stretnutia a my vám prinášame
prepis rozhovoru, ktorý sa uskutočnil v jednom byte na Morave. Romana a Beáta už pár rokov
žijú na Morave aj keď sú Slovenky ako repa.
Byt v malom mestečku na Morave nebolo problém nájsť.
Adresa bola presná a moja navigácia si s ňou poradila veľmi ľahko.
Bez problémov som zaparkovala hneď vedľa vchodu do bytovky. Byt sa nachádzal
hneď na prvom poschodí. Zvoním na zvonček a som plná očakávania kto mi
príde otvoriť. Priznám sa mala som aj trochu trému, ale snažila som sa pôsobiť
profesionálne. Vo veľmi krátkom okamihu sa otvorili dvere s v nich sa
zjavila pekne upravená blondína s úsmevom na tvári.
„Dobrý deň, vy ste...? “ – spýtala sa ma hneď
v zlomku sekundy a pravdepodobne očakávala aj rýchlu odpoveď.
„Áno, boli sme dohodnutí na tom stretnutí a som veľmi
rada, že sa mi k vám podarilo doraziť a spoznať vás osobne. Volám sa
Kika. Vy ste pani Beáta alebo Romana?“ – spýtala som sa ešte pri vchodových
dverách do bytu pri podávaní ruky.
„Ja som Romana a Beátka vás už tiež čaká
v obývačke. Nech sa páči, prejdite ďalej...“ – príjemným hlasom ma vítala
pani Romana.
Keď som vošla do obývačky a zbadala pani Beátu tak
v tvári bola na nerozoznanie od Romany, jedine vlasy mala upravené každá
inak.
Zvítali sme sa, urobili mi kávu a mohli sme sa
pripraviť pustiť do vzájomnej debaty na tému, ktorú sme už mali vopred
odkonzultovanú. Ide o dvojičky, ktoré zistili, že nemôžu žiť jedna bez
druhej asi po celý svoj život. Obidve sú stále slobodné aj vo svojom zrelšom
veku a už si tak aj nato zvykli, že by to nechceli meniť.
Kika: „Takže dámy, ja by som začala takou prvou otázkou.
Čo by ste nám povedali o sebe a ktorým životným mílnikom by sme asi
začali?“
Beáta: „Začala by som ja. Spolu s Romanou sme
jednovaječné dvojičky. Na tom asi nič zvláštne nebude, lebo nie sme jediné na svete.
Chceli by sme sa však podeliť o naše pocity, čo takýto život obnáša. Je to
pre nás nesmierne náročné a máme z toho doživotné psychické následky.
Od malička sme všetko robili spolu. Spolu sme spali, spolu jedli, spolu sme
mali nutkanie na toaletu... Nemohli sme sa rozlúčiť ani na pár dní, strašne sme
si chýbali“.
Kika: „Fúha! Takže takéto veľmi silné prepojenie je medzi
vami a jedna z vás pociťuje presne to čo druhá?“
Beáta: „Keď sme mali okolo 22 rokov tak raz Romana musela
odísť do nemocnice, vybrali jej slepé črevo. Išla som sa zblázniť, nechutilo mi
jesť, nespala som“.
Kika: „Vy ste to prežívali so svojou sestrou?“
Beáta: „Dva dni po jej operácii som dostala aj ja
bolesti. A hádaj dievčatko čo bolo príčinou?“
Kika: „Žeby slepé črevo?“
Beáta: „Správne, si chytrá hlavička. Musela som ísť tiež
do nemocnice a zvyšok hospitalizácie sme strávili na spoločnej nemocničnej
izbe“.
Po chvíľke sa so šibalským úsmevom zapojila do debaty aj
dvojča Romana.
Romana: „Tebe ako žene sa to nehanbím povedať. Aj menzes
sme dostali v ten istý deň“.
Kika: „To vážne?“
Romana: „Áno. Aj prvý bozk od chalanov, v deň, keď
sme mali pätnásť rokov. Všetko sme si povedali, Však Beátka?“
Beáta: „Do určitého obdobia áno.“ – povedala potichu so
sklopeným zrakom.
Kika: „Čo sa stalo? Vidím, že vašej sestry sa tá
spomienka nejako dotkla...“ – zvedavo
som sa spýtala Romany.
Romana: „Bolo to do obdobia, keď som sa zoznámila
s jedným chlapcom. Volal sa Dušan a Beátke sa veľmi páčil a tak
sme sa jedného dňa dohodli, že pôjde namiesto mňa na rande a urobím svojej
sestričke radosť“.
Beáta: „Romana, prosím ťa prestaň!“
Romana: „Prečo sestrička ?! Viem, že je ti to nepríjemné
spomenúť si nato, ale dohodli sme sa, že vypovieme naše dlhoročné tajomstvo.
Slečinka si sem neprišla vypiť iba kávu, však?“
Kika: „Áno, máte
stopercentnú pravdu a rada by som sa dozvedela viac o vašom
tajomstve, a určite nielen ja. Ten Dušan on to nezbadal, že na rande
prišla druhá žena?“
Romana: „Nie nezbadal to, ale tu začalo moje trápenie
a uvedomila som si, že som urobila osudovú chybu. Bola som nešťastná , kým
moja sestrička...“
Beáta: „Romanka prosím! Nedobre sa mi to počúva. Ja som
to už dávno oľutovala a niekoľkokrát som sa ti ospravedlnila.“
Romana: „Ja viem sestrička, že sme si to vydiskutovali, ale
vraciame sa do svojich spomienok, tak skús aj ty povedať slečinke svoj pohľad,
ako si to videla ty.“
Kika: „Áno, to by ma veľmi zaujímalo. Ako ste sa cítili?“
Beáta: „Žiarlila som, keď Romana odišla s Dušanom do
kina, alebo niekde sa zabaviť a ja som ostala doma. Cítila som sa vtedy
osamelá. Ja som tiež potrebovala lásku. Bude to znieť zvláštne, ale ja som
chcela, aby sme mali Dušana spoločne pre seba, tak ako sme mali všetko dovtedy.
Viem, že on nebol vec, ale ja som to skrátka cítila takto.
Kika: „Začali ste nenávidieť svoju sestru?“
Beáta: „To je dosť silné slovo. Neviem, či by som toho
bola fyzicky schopná. Je mojou súčasťou a ja zase jej. Pravda je taká, že
v tom čase sme sa hádali. Mala taký úmysel odtrhnúť sa odomňa. Možno tá láska jej tak zaslepila
oči. Prestala mi zrazu rozprávať o svojich zážitkoch a pocitoch,
vyhýbala sa mi, aby som sa jej nemusela pýtať. Dokonca poprosila mamu, aby
mohla spávať v obývačke !“
Kika: „Je to pravda? To až takto ďaleko zašlo?“ – spýtala
som sa a svoj pohľad som uprela na Romanu. Tá sa prekvapene zatvárila, ale
nenechala dlho čakať na svoju reakciu.
Romana: „Strašne mi liezla na nervy... Bola som veľmi
zamilovaná, predstavovala som si svoju budúcnosť s Dušanom v ružových
farbách. Netušila som vtedy, že Beátka tak trpí. Vlastne... čosi som o tom
čítala, ale netušila som, že sa to môže stať práve nám.
Kika: „Myslíte to psychické prepojenie medzi vami?“
Romana: „Áno, presne to.“
Beáta: „Rodičia videli, že niečo nie je medzi nami
v poriadku. prirátali to k pubertálnym výstrelkom a viacej sa
s nami nezaoberali. Ale ja som práve vtedy pochopila, že bez Romany nikdy
nebudem celým človekom. Že som vlastne iba jedna polovica“.
Kika: „No muselo to byť pre vás veľmi ťažké.
A s tým Dušanom to ako skončilo. Dohodli ste sa nakoniec medzi
sebou?“
Beáta: „Áno, veľmi ťažko som to znášala. Nedokázala som
sa s tým zmieriť, že Romana má Dušana iba pre seba a tak som urobila
niečo, čo dnes ľutujem. Podrazila som svoju sestru.“
Kika: „Ako podrazila?“