Bolo by to klamstvo, ak
by som tvrdila, že som na takú možnosť nepomyslela, už keď som stretávku
spolužiakov z vysokej školy pripravovala. Bola som jedna z mála tých, ktorá
bývala v meste našich štúdií. Vo svojom byte som mala dostatok miesta a
považovala za samozrejmosť, že v prípade
potreby viem poskytnúť možnosť prespania. Neboli sme dlho zo školy, ale napriek
tomu, že sme boli dobrá partia, aj obyčajné dva roky, počas ktorých sme sa
nevideli, boli relatívne dlhé. Občas som síce o ostatných počula, ale predsa,
nie je nad osobné stretnutie. Mala som veľkú radosť z SMS-iek, v ktorých starí
známi sľubovali, že prídu. Nebolo ich málo, ale jedna mi tam stále chýbala a
mala som veľké obavy, či ho nakoniec uvidím. Reč je o Petrovi, s ktorým som si
veľmi dobre rozumela celých päť rokov na škole. Veľmi som sa tešila, že by sme
si opäť dobre pokecali a pospomínali na pekné študentské časy. Čím viac sa
blížil deň našej stretávky, tým viac som sa tešila ako malé decko. Márne som sa
v duchu napomínala, aby som sa veľmi netešila, lebo nakoniec môžem byť
sklamaná, tak ako to zvyčajne býva. Keď sme sa v "Umelke", tak sa
volal náš obľúbený podnik ešte z školských čias, začali schádzať, pripadalo mi
to, že sme sa videli naposledy pred týždňom. Niektorí sa samozrejme zmenili,
hlavne na dievčatách to bolo vidieť. Buď nejaké to kilečko navyše, alebo potom
strhanosť, ktorú by som očakávala až po nejakých pätnástich rokoch. Nie som
síce žiadna superdáma, ale v tej chvíli som cítila plné uspokojenie a ocenenie
snahy, ktorú som v poslednej dobe venovala svojmu zovňajšku. Musela som sa
pousmiať, keď som si spomenula s akou nechuťou som občas išla do fitka alebo na
jogu. Ako som sa chcela niekedy vyhovoriť kamarátke, ktorá bola takým ťahúňom
nášho športovania, že mi je zle a že nikam nejdem. Teraz som sa cítila
odmenená. Zišlo sa nás pomerne dosť. Rozprávali sme sa všetci spolu a aj po
skupinkách. Trepali sme o všetkom možnom a spomínali. Bola som rada, že sa
nenapĺňali moje obavy súvisiace s nadmerným tešením sa. Naopak, s každým ďalším
človekom, ktorý prišiel sa nálada zlepšovala a dostávala tie správne grády.
Bolo už dosť neskoro, keď sa objavil aj Paľo, ktorého som doposiaľ márne
vyhliadala. Prišiel dopoludnia zo zahraničia a kým si všetko potrebné stihol
vybaviť, tak mu deň ubehol ako voda. Potešilo ma, že aspoň na prvý pohľad to bol
starý, dobrý Paľo. Po dvadsiatej druhej začali prví ľudia odchádzať. Niektorí
pretože mali pocit, že už všetko prebrali, ale väčšina k partnerským a rodinným
povinnostiam. Zostalo nás asi osem, ktorí sme sa presunuli do neďalekého klubu
v Starom meste, kde sa dalo super zatancovať. Vlastne až tam som mala aj
možnosť pokecať si s Paľom po dlhej dobe. Mala som veľkú radosť, že aj on
mňa rád vidí a že si ma všíma viac ako ostatných. Netrvalo dlho a presunuli sme
sa s fľašou dobrého vína do samostatného boxu umiestneného v rohu miestnosti
daného klubu. Tam nás nikto nerušil. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, o
práci, o svojich problémoch, milostných vzťahoch, ale samozrejme sme
pospomínali spoločné akcie z čias študentských. Akcie, na ktorých sme sa cítili
rovnako blízky ako teraz, ale nikdy sme si to nedali najavo, nikdy nezašli
ďalej od pusy na dobrú noc. A ani teraz sme si nedokázali povedať, že nás to
navzájom priťahuje. A že nás to k sebe ťahalo poriadne! Keď sa spustila vlna
skladieb, ktoré sa nám páčili, išli sme si zatancovať. Nebola to žiadna
melanchólia, obaja máme radi tvrdšiu muziku a tak sme sa poriadne vybláznili.
Bolo mi fajn. Potom začali hrať sériu pomalších skladieb a nám sa nechcelo ísť
sadnúť k stolu. Tak sme tancovali ďalej.
Naše náhodné dotyky boli letné, jemné, napriek tomu som ich vnímala veľmi
intenzívne. Niekoľko bývalých spolužiakov, ktorí ešte v klube zostali, sa nás
prišlo spýtať či nezmeníme podnik. Povedala som, že sa mi moc nechce, v klube
sa mi páči a čakala som, čo im odpovie Palino. Zahrialo ma pri srdci, keď sa
pridal na moju stranu a chcel tiež zostať v klube. Keď to vravel, cítila som,
ako mi pritom stihol ruku, za ktorú ma držal. Nedalo mi nevšimnúť si tých
významných pohľadov, ktoré si medzi sebou naši ex-spolužiaci vymenili, ale
pravdupovediac bolo mi to jedno. Rozlúčili sme sa vonku pred vchodom klubu a oni potom išli každý svojou cestou.. Išli
sme si opäť sadnúť do boxu a už mi prišlo úplne normálne, keď ma Paľo znova chytil
za ruku. Rozprával mi o jeho pracovných aktivitách v zahraničí a ako sa mu tam
cnie po domove a starých známych, takých ako som ja. Hovorili sme spolu dosť
dlho, až do príchodu čašníčky, ktorá nám oznámila, že potrebuje uzavrieť kasu a
urobí nám účet. Zaplatili sme a chystali sa odísť. Nechcela som, aby to
skončilo a nezostávalo mi nič iné, ako sama sa chopiť iniciatívy. Dala som
Paľovi ponuku, aby u mňa prespal. Domov mu už žiadny spoj nešiel. Vedela som, že pokiaľ by nechcel, tak tento
môj chabý argument by neuspel, ale našťastie chcel zostať so mnou. Zobrali sme
taxíka a odišli ku mne domov. Musím priznať, že naše rozprávanie cestou trochu
poľavilo. Neviem aké myšlienky behali v Paľovej hlave, ale ja som sa mentálne
zaoberala tým, čo som chcela, aby nasledovalo. Nerobila som si žiadne extra
nároky. Jednoducho, bolo mi s ním dobre a tentoraz som to chcela dotiahnuť do
konca. Keď sme dorazili ku mne na byt, trocha sme sa zase uvoľnili. Pripravila
som Paľovi izbu, ktorú som dúfala, že nepoužije. Potom sme si urobili kávu a na
chvíľu sa posadili. Čakala som na nejaký impulz, ale nakoniec som to bola zase
ja, ktorá chytila Paľa za ruku, keď sa chystal odísť vedľa do izby. Síce som
riskovala, že ma možno nebude chcieť a nahnevá sa, ale nepoznám veľa chalanov,
ktorí by sa urazili, keď niekto o nich prejaví záujem. Keď im dá žena najavo,
že ich jednoducho chce. Prečo "dobývať" by mala byť len výsada mužov?
Úplne všetko som vsadila na jednu kartu.
"Palino, nechcem,
aby si odišiel spať. Chcela by som, aby si zostal so mnou."
"Bál som sa to
povedať, myslel som si, že ma odmietneš..."
Pohladil ma po tvári a to
prekonalo naše posledné zábrany. Naše ústa sa stretli v bozku, ale nebola to
pusa na dobrú noc. Bol to prvý kamienok mozaiky nášho milovania. Naše jazyky na
seba útočili, akoby chceli dohnať všetko, čo si dlho odopierali. Ruky nám
vzájomne blúdili po telách a pomaly sa prebojovávali cez oblečenie.
"Chcem ťa Marcela,
strašne ťa chcem. Už pekne dlho, ale bál som sa ti to povedať z obavy, že by
som ťa stratil aj ako kamarátku. Teraz ťa ale chcem a nechcem cúvnuť. Si krásna
a príjemná."
Jeho slová vyznievali tak
krásne a pekelne ma rozpaľovali. Začala som sa vyzliekať, hladila som ho,
bozkávala ušné lalôčiky a maznala sa s jeho zarasteným telom. Očividne mu to
robilo veľmi dobre, ale ja som chcela viac. Zaútočila som na jeho rozkrok a zašla
mu rukou do nohavíc. Gule v nich boli úctyhodné. Cez boxerky som mu najprv
pohladila jeho vzbúreného bojovníka, potom som odhrnula aj tie a prudko zovrela
jeho penis v dlani. Vybičovalo ho to k maximálnemu vzrušeniu. Prudko zo mňa
strhol šaty. Chvíľu si ma prezeral a potom mi začal hladiť prsia. Rozopla som
si podprsenku, aby k nim mal priamy prístup. Nasal mi bradavku do úst a začal
ju žužlať. Pritom oboma rukami masíroval moje, napriek ich veľkosti, pevné melóniky.
"Sú prekrásne veľké.
Máš fantastické prsia."
"Áno, len sa s nimi
ešte pekne maznaj a masíruj ich prosím..."
