Nikdy nevieš, koho stretneš - /trapasy (faux pas) v láske)/

Jedného večera som vonku oslavovala svoju prácu, ktorú som dostala. Po pár pohárikoch šampanského som si všimla celkom pohľadného muža pri bare. Nie som typ, ktorý si nechá ujsť príležitosť a tak som sa k nemu v oslavnej nálade vybrala. Neprebehla medzi nami žiadna dlhá konverzácia, obaja sme vedeli o čo ide a chceli sme čím skôr začať. Čoskoro sme boli v jeho byte a predvádzali horizontálnu lambadu na kuchynskom stole a počas noci na rôznych kusoch nábytku, kým sme sa konečne dostali do spálne. Ráno som sa zobudila celkom spokojná sama so sebou, aj keď trochu unavená – s kruhmi pod očami a tak.

Števo (tak sa mi predstavil ) mi ponúkol raňajky, ale vedomá si toho, že by som ich po nočnom príjme alkoholu nemusela v sebe udržať, som zvolila rýchly odchod.

O týždeň neskôr, keď som nastúpila do práce, som vošla do kancelárie, cítiac sa trochu príliš sebavedome a pripravená na akciu, oblečená vo svojom najlepšom kostýme. Počas dňa mi poukazovali všetky oddelenia, posledným bolo finančné. Akonáhle  mi predstavili Štefana, finančného riaditeľa, moja bublina spľasla. Tu stál. Muž, s ktorým som pred týždňom premilovala celú noc. Nemusím ani hovoriť, že som bola zdesená. Nevedela som si predstaviť, ako tu budem pracovať, a predstavila som si , ako sa moja kariéra končí, skôr ako sa začala. Nakoniec som to prekonala. Postupom času som sa so Štefanom počas rôznych firemných akcií čoraz viac spoznala a zblížila. Dozvedela som sa, že je ženatý, čo mi maximálne vyhovovalo a vedela som, že si jeden druhému nebudeme zasahovať do súkromia a budeme mať svoje limity. V práci sme všetko držali v rámci diskrétnosti a spoločné večery na firemných akciách sme si užívali ako nerozluční milenci.

Rebeka

Svadobná cesta plná prekvapení

Tento môj životný príbeh je starý ako Praha, ale nikdy mi nevymizne z pamäti. Svadobná cesta pri mori  - závidel nám každý, kto to počul! My sme mali viac dôvodov na to, aby sme si naplánovali svadobnú cestu k Jadranskému moru. Po prvé,  Arno bol odtiaľ a nám sa doposiaľ nepodarilo spoločne navštíviť jeho rodisko.  Po druhé, mali sme iba päť dní, a po tretie, a to bolo najdôležitejšie, Arnovi  rodičia vlastnili priamo na pobreží malý domček. Odísť ešte v deň svadby bol Arnov nápad. Ja som chcela tú noc prežiť v hoteli, ale Arnov bozk bol veľmi sľubný,  a tak som sa nakoniec nechala presvedčiť . Mala som dvadsaťpäť rokov, Arno dvadsať sedem.  Po dvoch hodinách cesty autom Arno odbočil k jednej reštaurácii. „Musím si dať kávu,“ povedal. „Okrem toho túžim po svojej manželke!“ Objal ma a pobozkal. „Nemôžeme predsa tu v aute...“ ticho som šepkala. „Ale môžeme,“ odvetil  Arno, zatiaľ čo jeho jazyk prechádzal po mojom krku. „Môžeme teraz všade, sme manželia, to k tomu patrí.“

Nervózne som ohmatávala jeho džínsy, ale ťažko sa otvárali. Arnova hlava sa vydala smerom dolu, aby mohol bozkávať moje prsia, keď zrazu niekto silno zabúchal na okno auta. To nás okamžite rozdelilo a ja som si cez seba rýchlo pretiahla svoje tričko. Potom Arno stiahol okno. Priateľsky  sa usmievajúci policajt sa na nás blahosklonne pozrel.

„Tu na parkovisku by ste mali byť zdržanlivý! Manželia alebo nie – je to vzbudzovanie verejného pohoršenia. Jasné?“

Nahrnula sa mi do tváre krv, ale Arno sa správal pokojne. Potom naštartoval.

O niekoľko kilometrov sa začalo v motore diať niečo divné.

Arno prešiel ku krajnici, vypol motor a zapol všetky smerovky na výstrahu, vystúpil a o niekoľko metrov ďalej za autom postavil výstražný trojuholník. Potom otvoril kapotu auta.

„ Mali sme si predsa len zobrať mobilný telefón,“ vzdychol a neveselo sa usmial.

„ Dopekla!“ povedal Arno. „Pôjdem k najbližšiemu telefónu, ty ostaneš tu. Ak by sa niekto zastavil a chcel by ti pomôcť, počkaj najprv na mňa. Som hneď naspäť.“

Keď Arno po polhodine zaklopal na dvere, na jeho tvári bol pochmúrny výraz.

„ Bude to trochu trvať,“ povedal. „Sú úplne preťažení , pretože sa stalo veľa nehôd.“  Všetko sa proti nám spiklo. Znovu sme sa bozkávali. Láska je najlepší prostriedok na prekonanie náročných situácií! Arno na mňa pôsobil tak deprimovane, že som sa rozhodla povzbudiť ho. Rozopla som mu košeľu aj džínsy a pomaly som začala perami ochutnávať jeho telo smerom nadol a maznala sa ústami s jeho údom. Bol veľmi vzrušený a vytiahol ma hore. Rýchlo mi stiahol nohavice a keď som si chcela naňho sadnúť, zrazu sa náhle vzoprel a vydal zo seba dlhý vzdych. Neveriacky som sa pozrela na tú nádielku.

„Je mi to ľúto,“ mrmlal Arno v rozpakoch, „nemohol som to už vydržať.“

O hodinu neskôr bolo auto v servise a my sme konečne ležali v posteli. Privinula som sa k Arnovi a myslela som si: Sem už neprídu žiadni policajti a nebudú nás rušiť. Položila som pomaly ruku na Arnovo telo a posúvala som ju nižšie, keď som zrazu začula jasný zvuk: chrápanie!

Môj manžel jednoducho zaspal! Zvyšok našej svadobnej noci prespal, zatiaľ čo ja som vedľa neho ešte asi hodinu ležala a bojovala so slzami.

Ťažko tomu uveriť, ale zvyšok cesty už prebiehal bez ťažkostí. Domček sa mi páčil. Zostala som demonštratívne stáť pred dverami a úpenlivo som čakala, či ma prenesie cez prah. Ale Arno momentálne na takéto nuansy svadobných obradov ani len nepomyslel.

„Vybalíme sa neskôr!“ povedal rozhodne. „Obleč si teplú bundu, najprv ti ukážem okolie!“

Čo mi už ostávalo iné ako prispôsobiť sa? Prechádzali sme sa po okolí. Arno poznal každý kameň a každý krík. Keď sme sa obaja nahí schovali pod deku, Arno zašepkal: „Konečne, ešte nikdy som nespal so svojou ženou.“

„A ja ešte nikdy so svojím mužom!“

Blažene som sa natiahla, moje telo sa oddávalo jeho nežnostiam. Malý domček pri mori bol zaplnený zvukmi našej lásky. Potom nás ani nenapadlo, aby sme sa od seba oddelili! A našťastie sa nám už nič nemohlo stať: vchodové dvere boli zamknuté, strecha vydržala vietor aj dážď, a žiadny policajt nás tu nemohol obviňovať zo „vzbudzovania verejného pohoršenia“. Keby sme chceli, mohli by sme prežiť celý deň v posteli! A myslíte , že sme urobili niečo iné?