Zhnusil sa jej

Zdravím vás,

tento tak trochu smutný príbeh je výpoveďou jednej mojej najlepšej kamarátky Majky, s ktorou som drala lavice na strednej škole. Tento príbeh som samozrejme napísala s jej súhlasom.

Začalo to tým, keď sme sa ako bývalí spolužiaci stretli na spoločnom stretnutí po 5 rokoch. Nad ránom, keď už každý čo to popil a vytvorili sa jednotlivé debatné skupiny, sa mi Majka vyspovedala:

„S Mirom chodíme štyri roky, sme rovnako starí, a už takmer ruka v rukáve. Ale ja čoraz viac cítim, že to nemá zmysel. On býva v Malackách, ja stále doma (v Považskej Bystrici), vídame sa iba počas víkendov. Vtedy chodievame k nim. Myslím, že ma má celá jeho rodina rada, najmä s Mirovou mamou si dobre rozumiem. No Miro si rád vypije, najmä sa sobotňajších zábavách. Tam sa viac-menej baví iba so svojimi kamošmi, ja som preňho vzduch. Kamoši ho uznávajú, pretože robí s počítačmi a to dnes celkom letí. Viem, že IT-čkári sa nemajú zle, ale ja za ním necestujem desiatky kilometrov, aby som cítila jeho povýšenosť. Naposledy so zo zábavy v susednej obci ušla. Plačúc som nocou šliapala desať kilometrov k nim domov. Ani ho nenapadlo strachovať sa o mňa. Prišiel nad ránom, akoby sa nič nestalo, a vliezol ku mne do postele. Potom chcel, aby som ho pred spaním vyfajčila, vraj má na mňa strašnú chuť. Tiahol z neho alkohol ako zo suda. Priznám sa, keď som mu to proti svojej vôli robila, bolo mi na vracanie. To ani nevravím o tom akú príšernú chuť malo jeho semeno. Vždy ma nútil, aby som to všetko prehltla. Vraj, ženy ktoré ľúbia svojich mužov to berú ako samozrejmosť a úctu k svojmu partnerovi. Úcta k partnerovi?  Nemala som najmenší dôvod, aby som ja prejavovala nejakú úctu k Mirovi. Položme si otázku. Akú úctu prejavuje on ku mne? Žiadnu! Správa sa ku mne ako k handre. Len ja som taká sprostá, že stále si vypočujem tú istú pesničku. Že už nebude piť a strašne ma miluje. Mám chuť ukončiť tento vzťah, ale je mi ľúto Mirovej mamy, ktorá je fajn, a považuje ma už za svoju. Ona by už najradšej bola, keby sme mali sobáš...“

Nechcela som jej veľmi zasahovať do jej života. Ono to v živote poväčšine býva tak, že nakoniec najhorší zostane ten tretí, ak sa tí dvaja spolu udobria. Ja som Mira nepoznala, ale podľa toho, čo mi vtedy vravela, bol to typický Záhorák, ktorý bol s alkoholom veľmi dobrý kamarát.  Človek, ktorý uprednostní alkohol a kamarátov pred svojou priateľkou, nemal by u mňa šancu. Ale to je môj názor, nemala som právo v Majkinom prípade súdiť jedného, alebo druhého. Cenila som si to, že sa mi vyspovedala a viem, že potrebovala jednoducho morálnu oporu. To ráno na stretávke, sme ešte čo to popili a ja som ju povzbudzovala, že určite sa to nejako všetko dá do poriadku, len chlapec sa potrebuje vyblázniť a časom ho to prejde. Keď sme sa lúčili, mala som pocit, že dala na moje slová a cítila sa pokojnejšia.

Čas plynul, každá z nás si žila život po svojom a asi tak po roku som stretla Maju v žilinskom nákupnom centre. Obe sme sa potešili, že sa opäť vidíme, ale potom, čo som sa jej spýtala ako sa má a čo nové s Mirom, jej úsmev sa vytratil z tváre. Skutočne som bola veľmi zvedavá, ako to s nimi dopadlo a tak som Maju neváhala pozvať na obed. Spočiatku sa zdráhala, že nemá toľko času, ale nakoniec sa nechala prehovoriť. Predtým som ju však pochválila, lebo úplne zmenila svoj zovňajšok. Bola z nej pekná, nakrátko ostrihaná žena a veľmi vkusne oblečená. Dodatočne som sa dozvedela, že robí sekretárku v jednej nemenovanej firme. Poďme však k jej príbehu s Mirom tak ako mi to pri spoločnom obede vyrozprávala:

„Môj život sa od nášho posledného stretnutia poriadne zmenil. Zistila som totiž, že som tehotná.“

„Waw, Majka!!! Takže svadba, ktorá visela vo vzduchu, sa zrejme urýchlila?! A ty si už mamička?“

„Počkaj, ukľudni sa prosím...“

Vtedy sa jej, akoby na oplátku, podarilo vytratiť môj úžas z tváre. Nechápavo som na ňu hľadela a s napätím očakávala, čím ma nemilo prekvapí. Chytila som ju za ruku a čakala čo príde.

„Spočiatku to tak vyzeralo. Súhlasila som so sobášom. Veď čo už, každá druhá nevesta býva tuším tehotná. A napokon aj Miro mával, keď nepil, svoje svetlé chvíľky. Už boli aj snubné prstene kúpené, kostol objednaný, budúca svokra už začala piecť svadobné koláče. No ja som sa stále viac pristihovala pri myšlienke, či to dieťa vlastne chcem.“

V tom momente sa mi tlačili slzy do očí a opätovne som ju chytila za ruku.

„Majka, vari sa Mirovo správanie voči tebe nejako zmenilo či zhoršilo?“

„Veď práve!“ – Majka potiahne nosom.

„On podľa mňa ešte nedozrel na to, aby bol otcom. Vieš, nedokázala som si ho predstaviť, ako tlačí kočík... Mala som pocit, že sa na naše dieťatko neteší, že je na príťaž jeho virtuálnemu svetu v podobe jedna a nula a že si ma berie len preto, lebo sa to patrí. Veď čo by na to povedala jeho rodina? Vieš, oni sú veľmi pobožní... A sprotivila sa mi...“

Na chvíľu sa odmlčí, akoby váhala, či pokračovať.

„...aj Mirova mama,“ dokončí nakoniec vetu.

„Práve tou svojou nadprílišnou starostlivosťou“.

Na jej tvári bolo vidieť, že sa v nej hromadí hnev, nenávisť, pocit viny. Eskalovalo v nej napätie, pery sa jej začali chvieť a cítila som ako to všetko potrebuje dostať zo seba von. Pozorne som počúvala, čo bude nasledovať ďalej...

„Stále som musela počúvať: Majka, také svadobné šaty si nedávaj šiť. Toto nevaríš dobre, ja tam dávam aj cesnak. A tak ďalej a tak ďalej. Stále viac mi to pripadalo, že o mne niekto rozhoduje, že sa nik nepýta na môj názor. Všetko mali premyslené.“

„Čo všetko?“ – chcela som vedieť detaily. Nie preto, že by som bola zvedavá, ale chcela som Majku viac pochopiť.

„Porodíš, potom ťa postavíme za pult do nášho obchodu, aj záhrada je veľká, robiť nemá kto, pretože Mirka sme vychovávali nie pre motyku, ale pre vyššie ciele...“

Bezradne mykne plecami a pokračuje: „Prestávalo sa mi to páčiť, cítila som sa ako nejaký nástroj, ktorý možno naprogramovať... Aj ja mám školu, nie len Miro a zo mňa si nikto slúžku robiť nebude. Moji rodičia síce nie sú takí bohatí, nepodnikajú, nevlastnia obchod. Ale,“ zvyhne pyšne hlavu, „mám svoju hrdosť. A nemám rada diktátorov.“

„A čo dieťa?“ – udrela som otázkou asi najcitlivejšou a presne do živého.

Dobrú chvíľu mlčí. Cítim jej rozpaky, akoby mala prezradiť niečo, s čím ešte nie je vysporiadaná. Potom sa znova rozhovorí.

„Rátala som, kedy sme ho splodili. Vyšiel mi dátum, keď si veľmi dobre pamätám na ten deň a hlavne to, že Miro bol opitý. Je síce pravda, že on ma chcel preťahovať len keď mal alkohol v krvi, prípadne chcel len orál. Počula som, že deti splodené v alkoholickom opojení môžu byť poškodené. A tak som si povedala: Dievča , maj rozum! Neuveď sa do celoživotného trápenia!“

„Takže si Mira z rozhodovania vynechala?“

„Povedala som mu o svojich obavách. Opil sa ako ešte nikdy. Ledva rozprával... Vraj oni majú dobrý rodokmeň, a že ja priveľa rozmýšľam o hlúpostiach. Vraj mu môžem nohy bozkávať, pretože sa vydám do bohatej rodiny. Posielala som ho spať, nech vytriezvie a boli by sme všetko opäť prebrali ak by mal čistý rozum. Nechcel o tom ani počuť. Alkohol mu zase mútil rozum a chcel ma pretiahnuť. Kričal na mňa, nadával mi, používal pri tom samé vulgarizmy. Mala som z neho strach...“

Maja sa znova odmlčí, no potom sa zhlboka nadýchne a so slzami v očiach a trasúcim hlasom dodá:

„Zhnusil sa mi. Všetka tá jeho slabosť, nadutosť, neschopnosť vymaniť sa z matkinho područia, alkohol... Vtedy som ho tak odstrčila, až spadol a riadne si udrel bok. Potom skučiac od bolesti vstal, vyfackal ma, udieral dlaňami do hlavy až som padla na zem. Tam ma ešte dobre dokopal do celého tela. Nadával mi pri pritom do k*riev a vyje*aných p*č. Bolo tam toho viac, ale všetko si moc dobre nepamätám. Zvíjala som sa od bolesti a prosila ho, aby ma prestal biť, že ja som to tak nemyslela a nezaslúžim si také poníženie. V ňom to vyvolalo ešte väčšiu chuť po pomste. Stiahol mi nohavice a roztiahol nohy, keď som ležala na zemi. Nebránila som sa, lebo som už nechcela dostávať žiadne údery ani kopance.  Celá som sa triasla. Nervy mi pracovali a nedokázala som vedome zastaviť hryzenie mojich pier. Bol opitý, takže som vedela, že sa mu nepostaví.  To mi však nepomohlo, lebo na penetráciu do mojej vagíny použil svoju dlaň. Od strachu som mala pošvu stiahnutú a pri každom pokuse dostať jeho ruku do mňa som prežívala ukrutnú bolesť. Nemalo význam ho prosiť, aby prestal. Každý pokus o to by ho ešte viac hecoval. Prestal až potom, keď mal dlaň celú od krvi. Zľakol sa a nechal ma tam ležať na podlahe. Zavolala som si sanitku. Bol to jasný koniec a definitívna bodka medzi nami. Nechala som v Malackách všetky svoje veci a nechcela som sa tam už vrátiť. V hlave som mala jedinú myšlienku. Ešte nebolo neskoro na potrat.“

„Takže, odvtedy si Mira nevidela?“

„Nie, pokúsil sa ma kontaktovať a hľadal ma niekoľkokrát aj doma. Poslala som za ním jedného človeka, ktorý mu vysvetlil, že buď mi dá nadobro pokoj, alebo môže mať problémy s trestným stíhaním. Existovalo veľmi veľa dôvodov, za ktoré mohol byť odsúdený. Dokonca som musela ošetrujúceho lekára prosiť, aby tak neurobil, keď mi urobili komplexné vyšetrenie a poranenia zodpovedali viac ako 3 týždňom práceneschopnosti, nehovoriac o psychickej traume, ktorá mi asi zostane na celý život.“

„Majka, toto, čo si mi povedala, je niečo strašné a neskutočne mi je ľúto, že sa ti také niečo stalo.“ – utešovala som ju po tom, čo sa rozplakala. Trvalo to niekoľko minút, kým sa jej poriadne uľavilo. Všimla som si, že sa po nás začali pozerať hostia reštaurácie a tak som navrhla, aby sme sa išli niekam ešte presjť na vzduch. Po tomto som s Majkou viac v kontakte. Snažím sa jej pomôcť a stali sa z nás ešte väčšie kamošky, ako keď sme spolu chodili do školy.

Tehotenstvo a potrat: Byť či nebyť?

Dobrý deň,

Volám sa Vanesa a rozhodla som sa prostredníctvom vášho blogu podeliť so svojim nie veľmi veselým, ale za to možno pre ostatných veľmi poučným príbehom.

 „So Števom som žila v pohodlnom a príjemnom vzťahu niekoľko rokov. Nikdy som nemyslela na to, že by sa mohlo niečo stať. Počestne som verila, že mne sa nič zlé nestane. Mala som 26 keď som zistila, že som tehotná. Števo práve vtedy odcestoval. Prišlo to absolútne neočakávane – hoci som v podvedomí tušila, že niečo nie je v poriadku, pretože som v jedno nedeľné ráno vstala celá zaliata potom. Pomyslela som si: Čo ak som tehotná?

Bola som belšia ako stena, keď som si kupovala test, a ešte belšia, keď sa na ňom objavil pozitív. Len som tak sedela celé hodiny v kúpeľni a nemohla tomu uveriť.

Keď som ešte ten istý deň volala so Števom, bola som stále v šoku. Skôr ako sa ozval jeho hlas v slúchadle, vytryskli mi slzy. Trvalo mi asi desať minút, kým som mu povedala, čo sa stalo. Keď som to zo seba všetko dostala, nastala minúta ticha – pripadala mi ako hodina. Potom povedal: „Čokoľvek chceš urobiť, budem pri tebe.“

Nasledujúci týždeň Števo o tehotenstve ani o názoroch naň nehovoril.  Keď som mu povedala, že som sa nakoniec rozhodla ísť na potrat, len prikývol a potľapkal ma po pleci. Ťažko sa dalo z jeho tváre vyčítať, čo sa v ňom deje.

Keď si na to dnes spomínam, bol to jasný začiatok zlyhávania našej komunikácie. Často sa sama seba pýtam, či bolo správne obrátiť to všetko len na môj problém a moje rozhodnutie. Nemôžem si pomôcť, ale pokúste sa to vidieť z inej stránky. Bolo to moje telo, ktoré sa chystalo porodiť a starať sa, a to by navždy zmenilo môj život. A myšlienka na dieťa so Števom vo mne vzbudzovala aj otázku, či práve s ním chcem zostať navždy.

Po tom, ako som sa rozhodla ísť na potrat, som musela týždeň čakať. Števo mi v tomto období veľmi nepomohol. Veľa som nerozprávala a môžem povedať, že on proste nevedel, o čom hovoriť, aby som sa mu otvorila. Varil mi večere a sedel vedľa mňa, hladiac mi koleno, no po celý čas bol ticho. Cítila som, akoby ma opustil práve vtedy, keď som ho najviac potrebovala.

Predtým bol vždy taký silný – teraz bol slabší ako ja.

Do nemocnice sme išli spolu. Počkal, kým ma nezavolali. Popoludní po mňa prišiel.

Celou cestou domov sme si povedali nanajvýš dve slová . Bolo to veľmi napäté, no nemohla som prísť na nič, čo by bolo vhodné povedať. Števo si asi vydýchol a pomyslel: No konečne, máme to za sebou. Ale pre mňa to nebol koniec – vedela som, že s tým budem bojovať aj v budúcnosti. Fakt, že muži po zvyšok života nemusia žiť s pocitom viny či ľútosti, vo mne vzbudzoval hnev voči Štefanovi. A nasledujúce týždne vo mne narastal stále väčší a väčší odpor, pretože bol schopný preniesť sa cez to všetko tak ľahko. Nebolo prekvapujúce, že náš vzťah trval už iba niekoľko mesiacov.

Jednoducho sme nechceli – alebo nemohli – stiahnuť masku a riskovať prejav emócií. Keď sme si po šiestich týždňoch začali znovu so sexom, bolo to jasné – bol koniec. Vytratila sa vášeň aj skutočná intimita. Správali sme sa ako dvaja príbuzní. Každý z nás sa s tým vyrovnával po svojom.

Po roku som sa cez to preniesla, čomu sa neprestávam čudovať. Samozrejme, prichádzajú veľké zrútenia a sĺz. Ale viem, že nemá zmysel ľutovať, čo som raz urobila – nemôžem to vrátiť späť. čo však viem, je to, že sa nemôžem poučiť z toho, čím som prešla. život nie je rozprávka, zlé veci sa stávajú.

Aj keď s odstupom času, stále mám pocit, akoby sa tie myšlienky nechtiac  vracali späť. Dostáva sa mi pocitu, že to všetko zostalo také nezodpovedané a uľavilo by sa mi keď by som sa od Števa dozvedela celú pravdu. Sama však nato nemám odvahu a potrebovala by som, aby mi s tým niekto pomohol.  Áno, teraz som ja tá zbabelá, ktorá na jednej strane niečo chce a na druhej, aby to niekto iný urobil za ňu. Ak by sa mi v tomto smere vedelo pomôcť, bola by som veľmi vďačná.

Vanesa

Na základe bližších informácií získaných od Vanesy, sa nám podarilo Štefana kontaktovať a požiadať ho o jeho stanovisko k danej, pre neho už aj časom zabudnutej veci. Toto je Štefanovo priznanie venované tebe Vanesa:

-Už keď mi  Vanesa telefonicky oznámila, že je tehotná, cítil som, ako sa na mňa valí obrovská vlna viny.

Po prvé, do telefónu som jej povedal, že nech sa rozhodne akokoľvek, budem stáť pri nej. Nie som si istý, že som to myslel vážne. Neveril som, že by išla na potrat. Tak som si seba začal pomaly predstavovať ako otca. Vždy som si prial mať jedného dňa veľkú rodinu a Vanesu som hlboko miloval.

Samozrejme, keď som tú noc dorazil domov, premýšľal som o tom ešte viac. Boli sme obaja mladí – sme si skutočne istí, že chceme spolu zostať navždy? A bol som skutočne pripravený na otcovstvo? Čím viac som premýšľal o plienkach a vstávaní uprostred noci, tým viac som sa pre to nadchýnal. Možno je lepšie deti neplánovať.

Keď som našiel Vanesu skrútenú a plačúcu na pohovke, moje srdce po nej zatúžilo. Cítil som sa taký vinný: vinný za to, že som ju do toho zmätku dostal, vinný za to, že som nevedel, čo povedať. Som si istý, že Vanesa si myslí, že som to nechal počas tých týždňov plynúť mimo seba ako jej problém.

Pravdou je, že som na nič iné nemyslel – proste som len netušil, čo jej mám povedať. Cítil som sa nepotrebný a bezmocný, a tak som prenechal rozhodnutie na ňu. Keď mi oznámila, že sa rozhodla ísť na potrat, cítil som sa vyslobodený.

Teraz si vyčítam, že som si o tom nezisťoval viac. Ani som sa jej nespýtal, ako dlho je tehotná. Nechal som ju, aby všetko dohodla sama. Viem, že chcela, aby som sa aktívne zapájal a bol silnou oporou, ale bolo toho na mňa priveľa, bol som ako paralyzovaný. Myslel som si: Zavri oči, a ono to samo odíde. Snažil som si nahovoriť, že je to „ženská záležitosť“, ale dnes viem, že som pre ňu neurobil dosť. Predtým bývala šťastná a usmiata – nič ju nezaskočilo, jednoducho sa nechala unášať životom. Ešte nikdy som ju nevidel takú otrasenú. Proste sa s tým nevedela vysporiadať. V nasledujúcom období som si uvedomoval, ako sa mi pomaly vzdaluje. Bolo mi nanič, z toho, že som nedokázal byť silný práve vtedy, keď ma potrebovala. Stále som ju miloval, no mal som pocit, že si ju nezaslúžim. Vanesa nakoniec povedala: „Myslím, že by sme mali byť len priatelia.“ Ešte pár mesiacov tomu bolo tak, že sme si občas vybehli na kávu, ale vždy to bolo trochu nemotorné. Určite bolo toho toľko, čo sme si chceli povedať, no namiesto toho sme napríklad hovorili o počasí , či iných nepodstatných veciach.

Či by som to chcel vrátiť späť? Odpoveď na túto otázku treba rozdeliť do dvoch rovín. určite by som chcel, aby to vtedy inak dopadlo, ako to v skutočnosti dopadlo. Uznávam, že tam zlyhala komunikácia. V súčasnej dobe naň nadviazať momentálne nie je možné. Nebránil by som sa stretnutiu na káve a docieliť odpustenie. To je asi tak všetko, nakoľko dnes už mám svoj nový život a je v ňom aj iná žena s ktorou sa budem snažiť žiť tak, aby som sa vyvaroval chybám v predchádzajúcom vzťahu s Vanesou. Na Vanesu však nechcem zabudnúť a som ochotný pomôcť  ako kamarát a stým by sa určite stotožnila aj moja priateľka.

Slovák robí v Amerike sex trénera. (interview)

V tomto článku vám prinášame exkluzívny rozhovor s 47 ročným mužom, ktorý sa ako Slovák žijúci v Amerike rozhodol pre zaujímavé podnikanie. S pánom Petrom sa nám podarilo stretnúť po emailovej konverzácii, kde sme stretnutie plánovali niekoľko mesiacov až po dohodnutí konkrétneho dátumu stretnutia, kde spojil cestu na dovolenku s návštevou rodiny na Slovensku. Kontakt nám sprostredkoval jeho dlhoročný kamarát žijúci na Slovensku, ktorý nám dal tip na zaujímavého človeka. Peter už skoro 10 rokov robí samozvaného trénera sexu. Nemá lekársku kvalifikáciu, ale ani jeden študent nemá naštudované také množstvo kníh z oblasti sexuológie ako on. Inšpiroval ho k tomu obrovský záujem o sex, skúmanie ženského tela a mal tú česť stretnúť sa s takýmto trénerom sexu v Londýne, kde v deväťdesiatych rokoch odišiel za prácou. Tento chlapík mu za dohodnutú odmenu poskytol základné informácie, ukázal smer a cestu akou sa má uberať. Ten najsilnejší pilier úspechu spočíval aj tak v samoštúdiu. Ten učiteľ sa volal Patrick a Peter ho navštevoval jeden krát týždenne, vždy počas víkendu, keď mal v práci voľno. Vždy dostal zopár vzácnych rád a počas pracovných dní keď sa vrátil z práce, vzdelával sa z kníh, ktoré mu Patrick zapožičal. Ak mal Peter dostatok teoretických znalostí, dovolil mu Patrick zúčastniť sa na praktických lekciách, ktoré vykonával so svojou klientelou. Pre Petra ako vraví to bola neskutočná skúsenosť a obohatenie jeho poznania v tejto oblasti. Vo veľmi krátkom čase si ho Patrick obľúbil a stal sa jeho asistentom a tzv. pravou rukou.   Bolo preňho potešením a cťou ak mu Patrick raz povedal, že by bol rád ak by pokračoval v jeho šľapajách a rozvíjal nadobudnuté skúsenosti vo svojej domovine prípadne kdekoľvek to ľudia budú potrebovať a dokážu s pochopením prijať. Varoval ho, že určite sa stretne s veľkou dávkou kritiky z prostredia odbornej lekárskej obce. Podľa jeho názoru veľa študovaných odborníkov z lekárskeho prostredia nemajú radi ak im do remesla fušujú rôzni "špekulanti" či "samozvaní liečitelia alebo terapeuti".

Peter sa však nenechal odradiť a sľúbil Patrickovi, že sa vynasnaží zachovať si dobré meno na základe dosiahnutých výsledkov a ústretovému prístupu ku každému klientovi. Po ukončení pracovného pobytu v Anglicku sa Peter rozhodol usadiť na Slovensku a s vidinou úspechu chcel poskytovať služby sexuálneho trénera v  hlavnom meste. Rozbehol aj určitú reklamnú kampaň v tlači s erotickou tematikou, ale výsledok bol veľmi slabý. Veľa klientov si ho mýlilo s pozíciou gigola a žiadali od neho sexuálne služby pod zámienkou nech ich naučí sexovať, alebo im to poriadne ukáže, lebo majú chuť byť poriadne pretiahnutí a pretiahnuté. Ďalšiu samostatnú kategóriu tvorili zanedbávané ženy či priateľky zaneprázdnených podnikateľov, ktorým išlo len o jedno: zaplatiť si za kvalitný sex.

Ako vraví Peter, veľmi rýchlo zistil, že toto nie je to, čo chcel robiť a za čo ho tí ľudia mali. Bol veľmi sklamaný, že jeho snaha pomôcť bola na Slovensku nedocenená a nestretla sa s pochopením. Dokonca začínal mať problém, keď sa v istom čase začala o neho zaujímať obchodná inšpekcia v súvislosti s návrhom podnetu nejakého občana-dobráčiska, že vykonáva neoprávnené podnikanie. Preto sa rozhodol, že vo veľmi krátkom čase opäť pôjde skúsiť šťastie s prácou v zahraničí. V jeho plánoch však už nebolo opätovne sa vrátiť do Anglicka, dokonca ani krajiny v Európe ho nelákali. Jeho veľkým snom bolo dostať sa za oceán. Amerika je kontinentom s obrovskou koncentráciou  ľudí, kde človek svojou šikovnosťou môže skutočne preraziť s hociakým dobrým nápadom. Uvedomoval si skutočnosť, že nebolo len také jednoduché dostať sa do USA na dlhší čas ako povoľovalo turistické vízum. Na ambasáde v Bratislave čakalo od skorých ranných hodín neskutočne veľa ľudí, ktorí žiadali o udelenie víz. Veľa z nich, hlavne z východného Slovenska prespávali v autách ako nejakí migranti. Petrov prvý pokus bol tiež neúspešný, ale na druhý krát to bolo, ako sám vraví: "snažil som sa vsadiť na inú kartu". Cez nemenovanú cirkevnú organizáciu bola cesta do USA ďaleko jednoduchšia. Splnil sa mu teda sen a usadil sa v malom mestečku, ktoré bolo známe tým, že už tam vycestovalo niekoľko jeho krajanov. Obavy z jazykovej bariéry boli teda úplne zbytočné nakoľko v meste kde začal svoj americký život žilo neskutočne veľa Čechov, Poliakov a v neposlednom rade aj Slovákov. Drvivá väčšina ich tam žila a pracovala "načierno". Pokiaľ človek neurobil nejaký veľký problém, tak sa každý tváril, že je všetko v poriadku. Polícia vedela o týchto skupinách a od ľudí, ktorí tieto pracovné skupiny riadili dostávali riadne "všimné", aby držali jazyk za zubami. Korupcia teda funguje všade, aj v Amerike. Najjednoduchšia cesta ako získať nejaký platný doklad k identifikácii totožnosti bolo urobiť si vodičský preukaz. Američania neuznávali vodičáky vydané na Slovensku. "Aspoň vtedy to tak bolo a k získaniu toho amerického bola ďaleko jednoduchšia cesta," dodáva Peter. Cesta bola do USA bola teda pomerne jednoduchá a aj s dokladom na preukazovanie totožnosti sa to dalo vyriešiť. To však na prežitie nestačí. Peter si musel nájsť prácu, aby si vedel platiť nájom ubytovania. Začal pracovať s premiestňovaním paliet v jednom supermarkete a po čase si ešte k tomu privyrábal čistením interiérov automobilov v autoumývarni. Ako sám vraví, poctivo si odkladal každý ušetrený dolár, aby ho mohol jedného dňa investovať. Takto mu to trvalo skoro dva roky, keď sa potom rozhodol zobrať si hypotéku na veľký dom, ktorý si žiadal pomerne veľké opravy, ale nevzdával sa a svojpomocne s dobrými kamarátmi sa im to spoločne darilo. Potreboval veľký dom. Bolo potrebné v ňom mať veľkú halu, ktorá mala slúžiť na skupinové sedenia a prednášky a neposlednom rade aj niekoľko izieb, ktoré sa prerobili na väčší počet plochou menších, aby mohli poslúžiť väčšiemu počtu ľudí.

S Petrom sme sa stretli v jednom nemenovanom hoteli v Trnave. Mal to údajne najbližšie od miesta, kde býva jeho rodina. Sedeli sme v salóniku, ktorý nám poskytoval dostatočné súkromie na nerušený rozhovor. Už na začiatku tohto článku sme spomínali, že ide o 47 ročného muža. Musíme však podotknúť, že tento pánko vôbec na svoj vek nevyzerá. Práve naopak. Bolo vidieť, že Peter si potrpí na kvalitné oblečenie, stará sa o svoju pleť a celkovo pôsobil dojmom maximálne 40 ročného elegána. Spolu s kolegyňou sme mu teda položili pár otázok ako je to s tým jeho biznisom v USA.

EK: „Peter, z našej predchádzajúcej emailovej konverzácie a súčasne aj od vášho dobrého kamaráta, ktorý nám dal kontakt na vás, sme nejako spoločne s kolegyňou pochopili, že predstavujete určitého trénera sexu a snažíte sa postupne zdokonalovať vo všetkých jeho oblastiach. Vedeli by ste sa nám predstaviť bližšie, čo teda vlastne konkrétne robíte alebo ako sa prezentujete vy sám?“

Peter: „Áno, zo všeobecného hľadiska by sme to mohli takto nazvať, ale ak by sme mali opísať moju náplň práce, rád by som v tejto súvislosti podotkol, že nie som terapeut v pravom slova zmysle ako by si niektorí mohli myslieť. Vyučujem tantrické a taoistické tradície sexuality a mimo tejto skupiny som najnovšie pribral ešte jednu a tou je sexuálna masáž, ktorú aj vyučujem a jedným s mojich žiakov bol môj dobrý kamarát tu na Slovensku, ktorý vám dal na mňa kontakt a nám sa podarilo prostredníctvom neho spoločne stretnúť a uskutočniť rozhovor a prezentáciu mojej osoby a biznisu. Aby som sa však ešte vrátil k tej kmeňovej činnosti. Ľudia za mnou prichádzajú so svojimi problémami alebo preto, lebo sa chcú naučiť viac o svojej sexualite. Viete, v USA majú ľudia iný prístup k takýmto veciam a je pravda, že tam žije obrovská masa ľudí, teda tá klientela sa má z čoho tvoriť v porovnaní v malým Slovenskom. Niečo podobné som zažíval aj ako žiak u môjho učiteľa v Anglicku.“

EK: „Ja by som možno predbehla môjho kolegu a spýtala by som sa vás ako žena: Ako by ste ma naučili vyvolať si orgazmus?“

Na Petrovi bolo vidieť, že sa ocitá vo svojich vodách a pohotovo odpovedal:

„Navrhol by som vám, aby ste ma navštívili raz za dva týždne, a poskytol by som vám nácvik, takže by ste mohli odísť domov a skúšať to sama alebo s partnerom. Takto by ste si mohli vyvolať orgazmus, kedykoľvek by sa vám zachcelo. Môže to trvať nanajvýš tri mesiace, avšak k vyvrcholeniu sa určite dopracujete. To vám s istotou zaručujem.“

EK: „Prepáčte, ale slovo „nácvik“ ma trošku znepokojuje. Aký odstup si udržiavate ako školiteľ? Nakoľko idete „na telo“?“

Peter: „Nie je pravidlom, aby som žiadal, nech dievčatá predo mnou masturbujú. Výnimku tvorí len prípad ak mi niektorá z nich povie, že sa jej nedarí masturbovať. Vtedy ju požiadam, nech mi ukáže ako to robí a spoločne nájdeme spôsob, ktorý jej bude v budúcnosti vyhovovať a docieli ním dosiahnutie orgazmu.

K tejto téme spomeniem jeden taký trošku extrémny prípad s ktorým som sa stretol doma v štátoch (poz. USA).

Jedno dievča, ktoré ma požiadalo o pomoc, nikdy neskúmalo svoje genitálie. Nechal som ju sadnúť si na matrac, požiadal som ju, aby si vyzliekla spodnú bielizeň a podržala si zrkadielko medzi nohami, aby sa mohla na seba pozrieť.  Ukázal som jej a pomenoval jednotlivé časti vagíny a vysvetlil proces orgazmu . Bola to hodina anatómie. Zaškolil som ju do masturbovania, a jej reakcia bola asi takáto: „Fíha! Objavila som ôsmy div sveta!“.

Keď mala tri roky, matka ju bila za to, že si tam šúchala. Myslela si, že je zlá a špinavá, nikdy nemala orgazmus a sex bol pre ňu trpenou nepríjemnosťou.“

EK: „Mohli by ste nám aspoň tak v skratke priblížiť, čo obsahovala tá prednáška o jednotlivých častí vagíny a hlavne by ma zaujímalo aj to vysvetlenie procesu orgazmu...“

Peter: „Tak predpokladám, že poznáte svoju vagínu (smiech), ale beriem to tak, že to ani nebudem vysvetlovať vám, ale tým že to napíšete, môžu sa niečo nové dozvedieť ešte neskúsené osoby ženského pohlavia, čo to vlastne majú medzi nohami a ako im to tam funguje. Teda pokúsim sa to čo najkratšie opísať.

Ak nepoznáte svoju anatómiu, siahnite po malom zrkadielku, pohodlne si sadnite a dobre si poprezerajte svoje genitálie. Pod ochlpením ohanbia, za predpokladu, že už ste si ho neodstránili napr. holením, sú dva páry pyskov, ktorých úlohou je chrániť pošvu. Zvonku sú najprv veľké pysky a za nimi ďalej vnútri sú vlhkejšie malé pysky. Na mieste, kde sa veľké a malé pysky spájajú, máte klitoris. V klitorise je veľká hustota nervových zakončení, a ak sa istý čas dráždi, vedie to zvyčajne k orgazmu.

Čo sa týka samotného procesu orgazmu, ten má štyri štádiá:

vzrušenie, plató, orgazmus a uvoľnenie

Vo fáze vzrušenia začína pošva vylučovať klzkú tekutinu a krv sa presúva do panvovej oblasti, čím sa subjektívne vytvára pocit tepla až horúčavy a pošva stmavne. Ako pokračuje predohra, klitoris napuchne a na dotyk stvrdne, zatiaľ čo pošva sa predĺži a nalieva, čím sa pripravuje na prijatie penisu. Fáza vzrušenia zvykne trvať 10 až 20 minút. Orgazmus je reflex prenášaný mozgom, ktorý však môže byť aj blokovaný, ak má žena zábrany, alebo pociťuje napätie. Keď dosiahnete orgazmus, pošvové svalstvo sa rytmicky sťahuje, maternica sa zdvihne a horná časť pošvy sa vyduje. Pocity sa potom postupne strácajú a počas uvoľňovacej fázy sa váš krvný tlak a dýchanie znormalizujú. Toto zvykne trvať 10 až 15 minút.

EK: „Wau, pekná prednáška, človek by vás vydržal počúvať aj celé hodiny.“

Peter: „Ďakujem za kompliment, rád rozprávam na túto tému a snažím sa odovzdávať nadobudnuté vedomosti ďalej.“

EK: „Ale predsa len, tá predstava, že by som mala pred Vami ako školiteľom masturbovať sa mi zdá trochu divoká...“

Peter: „Divoká? No od takýchto vecí sa musíte odosobniť. Ani ak idete gynekológovi na prehliadku, nebudete sa hanbiť ak sa vám bude pozerať do vagíny, nie?“

EK: „Ja nemám gynekológa, ale gynekologičku.“

Peter: „Mám tomu rozumieť tak, že ak by som bol žena, nevadilo by vám predomnou masturbovať?“

EK: (Obaja smiech) „Fajn, teraz ste ma dostali. Jedna nula pre Vás.“

Peter: „Inak ak sa vám zdá masturbácia predomnou niečo divoké, možno vás prekvapím niečím iným. Mával som od mojich klientiek veľa ponúk, aby som začatú prácu aj dokončil, teda aby som hral úlohu ich partnerov.“

EK: „Takže ich aj na objednávku sexuálne uspokojujete?“

Peter: „Priznám sa, že keď som s profesiou školiteľa sexu začínal, tak som to robieval. Teraz sa považujem za profesionála a všetky ponuky odmietam. Nechcem, aby si ma moje klientky mýlili s nejakým gigolom a celkovo moja skúsenosť mi ukázala, že to nie je v záujme mojej klientely.“

EK: „Ale pán Peter, osobne si myslím a predpokladám, že aj moja kolegyňa je toho názoru, že ak by bola žena veľmi pekná, sympatická a jednoducho páčila sa vám, jej prosbu o uspokojenie by ste určite meodmietol.“

Peter: (úsmev) „Viete, toto by som si nechal ak dovolíte pre seba, ale poviem len toľko k tomu, že nikdy nehovor nikdy.“

EK: „Ďakujeme, zodpovedali ste nám k spokojnosti, aj keď nepriamo, ale pochopili sme.“

EK: „Ja by som sa predsa len chcela viac dozvedieť o tom vašom biznise. Je privádzanie žien k orgazmu vaším nosným pilierom?“

Pokračovanie článku TU