Tehotenstvo a potrat: Byť či nebyť?

Dobrý deň,

Volám sa Vanesa a rozhodla som sa prostredníctvom vášho blogu podeliť so svojim nie veľmi veselým, ale za to možno pre ostatných veľmi poučným príbehom.

 „So Števom som žila v pohodlnom a príjemnom vzťahu niekoľko rokov. Nikdy som nemyslela na to, že by sa mohlo niečo stať. Počestne som verila, že mne sa nič zlé nestane. Mala som 26 keď som zistila, že som tehotná. Števo práve vtedy odcestoval. Prišlo to absolútne neočakávane – hoci som v podvedomí tušila, že niečo nie je v poriadku, pretože som v jedno nedeľné ráno vstala celá zaliata potom. Pomyslela som si: Čo ak som tehotná?

Bola som belšia ako stena, keď som si kupovala test, a ešte belšia, keď sa na ňom objavil pozitív. Len som tak sedela celé hodiny v kúpeľni a nemohla tomu uveriť.

Keď som ešte ten istý deň volala so Števom, bola som stále v šoku. Skôr ako sa ozval jeho hlas v slúchadle, vytryskli mi slzy. Trvalo mi asi desať minút, kým som mu povedala, čo sa stalo. Keď som to zo seba všetko dostala, nastala minúta ticha – pripadala mi ako hodina. Potom povedal: „Čokoľvek chceš urobiť, budem pri tebe.“

Nasledujúci týždeň Števo o tehotenstve ani o názoroch naň nehovoril.  Keď som mu povedala, že som sa nakoniec rozhodla ísť na potrat, len prikývol a potľapkal ma po pleci. Ťažko sa dalo z jeho tváre vyčítať, čo sa v ňom deje.

Keď si na to dnes spomínam, bol to jasný začiatok zlyhávania našej komunikácie. Často sa sama seba pýtam, či bolo správne obrátiť to všetko len na môj problém a moje rozhodnutie. Nemôžem si pomôcť, ale pokúste sa to vidieť z inej stránky. Bolo to moje telo, ktoré sa chystalo porodiť a starať sa, a to by navždy zmenilo môj život. A myšlienka na dieťa so Števom vo mne vzbudzovala aj otázku, či práve s ním chcem zostať navždy.

Po tom, ako som sa rozhodla ísť na potrat, som musela týždeň čakať. Števo mi v tomto období veľmi nepomohol. Veľa som nerozprávala a môžem povedať, že on proste nevedel, o čom hovoriť, aby som sa mu otvorila. Varil mi večere a sedel vedľa mňa, hladiac mi koleno, no po celý čas bol ticho. Cítila som, akoby ma opustil práve vtedy, keď som ho najviac potrebovala.

Predtým bol vždy taký silný – teraz bol slabší ako ja.

Do nemocnice sme išli spolu. Počkal, kým ma nezavolali. Popoludní po mňa prišiel.

Celou cestou domov sme si povedali nanajvýš dve slová . Bolo to veľmi napäté, no nemohla som prísť na nič, čo by bolo vhodné povedať. Števo si asi vydýchol a pomyslel: No konečne, máme to za sebou. Ale pre mňa to nebol koniec – vedela som, že s tým budem bojovať aj v budúcnosti. Fakt, že muži po zvyšok života nemusia žiť s pocitom viny či ľútosti, vo mne vzbudzoval hnev voči Štefanovi. A nasledujúce týždne vo mne narastal stále väčší a väčší odpor, pretože bol schopný preniesť sa cez to všetko tak ľahko. Nebolo prekvapujúce, že náš vzťah trval už iba niekoľko mesiacov.

Jednoducho sme nechceli – alebo nemohli – stiahnuť masku a riskovať prejav emócií. Keď sme si po šiestich týždňoch začali znovu so sexom, bolo to jasné – bol koniec. Vytratila sa vášeň aj skutočná intimita. Správali sme sa ako dvaja príbuzní. Každý z nás sa s tým vyrovnával po svojom.

Po roku som sa cez to preniesla, čomu sa neprestávam čudovať. Samozrejme, prichádzajú veľké zrútenia a sĺz. Ale viem, že nemá zmysel ľutovať, čo som raz urobila – nemôžem to vrátiť späť. čo však viem, je to, že sa nemôžem poučiť z toho, čím som prešla. život nie je rozprávka, zlé veci sa stávajú.

Aj keď s odstupom času, stále mám pocit, akoby sa tie myšlienky nechtiac  vracali späť. Dostáva sa mi pocitu, že to všetko zostalo také nezodpovedané a uľavilo by sa mi keď by som sa od Števa dozvedela celú pravdu. Sama však nato nemám odvahu a potrebovala by som, aby mi s tým niekto pomohol.  Áno, teraz som ja tá zbabelá, ktorá na jednej strane niečo chce a na druhej, aby to niekto iný urobil za ňu. Ak by sa mi v tomto smere vedelo pomôcť, bola by som veľmi vďačná.

Vanesa

Na základe bližších informácií získaných od Vanesy, sa nám podarilo Štefana kontaktovať a požiadať ho o jeho stanovisko k danej, pre neho už aj časom zabudnutej veci. Toto je Štefanovo priznanie venované tebe Vanesa:

-Už keď mi  Vanesa telefonicky oznámila, že je tehotná, cítil som, ako sa na mňa valí obrovská vlna viny.

Po prvé, do telefónu som jej povedal, že nech sa rozhodne akokoľvek, budem stáť pri nej. Nie som si istý, že som to myslel vážne. Neveril som, že by išla na potrat. Tak som si seba začal pomaly predstavovať ako otca. Vždy som si prial mať jedného dňa veľkú rodinu a Vanesu som hlboko miloval.

Samozrejme, keď som tú noc dorazil domov, premýšľal som o tom ešte viac. Boli sme obaja mladí – sme si skutočne istí, že chceme spolu zostať navždy? A bol som skutočne pripravený na otcovstvo? Čím viac som premýšľal o plienkach a vstávaní uprostred noci, tým viac som sa pre to nadchýnal. Možno je lepšie deti neplánovať.

Keď som našiel Vanesu skrútenú a plačúcu na pohovke, moje srdce po nej zatúžilo. Cítil som sa taký vinný: vinný za to, že som ju do toho zmätku dostal, vinný za to, že som nevedel, čo povedať. Som si istý, že Vanesa si myslí, že som to nechal počas tých týždňov plynúť mimo seba ako jej problém.

Pravdou je, že som na nič iné nemyslel – proste som len netušil, čo jej mám povedať. Cítil som sa nepotrebný a bezmocný, a tak som prenechal rozhodnutie na ňu. Keď mi oznámila, že sa rozhodla ísť na potrat, cítil som sa vyslobodený.

Teraz si vyčítam, že som si o tom nezisťoval viac. Ani som sa jej nespýtal, ako dlho je tehotná. Nechal som ju, aby všetko dohodla sama. Viem, že chcela, aby som sa aktívne zapájal a bol silnou oporou, ale bolo toho na mňa priveľa, bol som ako paralyzovaný. Myslel som si: Zavri oči, a ono to samo odíde. Snažil som si nahovoriť, že je to „ženská záležitosť“, ale dnes viem, že som pre ňu neurobil dosť. Predtým bývala šťastná a usmiata – nič ju nezaskočilo, jednoducho sa nechala unášať životom. Ešte nikdy som ju nevidel takú otrasenú. Proste sa s tým nevedela vysporiadať. V nasledujúcom období som si uvedomoval, ako sa mi pomaly vzdaluje. Bolo mi nanič, z toho, že som nedokázal byť silný práve vtedy, keď ma potrebovala. Stále som ju miloval, no mal som pocit, že si ju nezaslúžim. Vanesa nakoniec povedala: „Myslím, že by sme mali byť len priatelia.“ Ešte pár mesiacov tomu bolo tak, že sme si občas vybehli na kávu, ale vždy to bolo trochu nemotorné. Určite bolo toho toľko, čo sme si chceli povedať, no namiesto toho sme napríklad hovorili o počasí , či iných nepodstatných veciach.

Či by som to chcel vrátiť späť? Odpoveď na túto otázku treba rozdeliť do dvoch rovín. určite by som chcel, aby to vtedy inak dopadlo, ako to v skutočnosti dopadlo. Uznávam, že tam zlyhala komunikácia. V súčasnej dobe naň nadviazať momentálne nie je možné. Nebránil by som sa stretnutiu na káve a docieliť odpustenie. To je asi tak všetko, nakoľko dnes už mám svoj nový život a je v ňom aj iná žena s ktorou sa budem snažiť žiť tak, aby som sa vyvaroval chybám v predchádzajúcom vzťahu s Vanesou. Na Vanesu však nechcem zabudnúť a som ochotný pomôcť  ako kamarát a stým by sa určite stotožnila aj moja priateľka.