Zhnusil sa jej

Zdravím vás,

tento tak trochu smutný príbeh je výpoveďou jednej mojej najlepšej kamarátky Majky, s ktorou som drala lavice na strednej škole. Tento príbeh som samozrejme napísala s jej súhlasom.

Začalo to tým, keď sme sa ako bývalí spolužiaci stretli na spoločnom stretnutí po 5 rokoch. Nad ránom, keď už každý čo to popil a vytvorili sa jednotlivé debatné skupiny, sa mi Majka vyspovedala:

„S Mirom chodíme štyri roky, sme rovnako starí, a už takmer ruka v rukáve. Ale ja čoraz viac cítim, že to nemá zmysel. On býva v Malackách, ja stále doma (v Považskej Bystrici), vídame sa iba počas víkendov. Vtedy chodievame k nim. Myslím, že ma má celá jeho rodina rada, najmä s Mirovou mamou si dobre rozumiem. No Miro si rád vypije, najmä sa sobotňajších zábavách. Tam sa viac-menej baví iba so svojimi kamošmi, ja som preňho vzduch. Kamoši ho uznávajú, pretože robí s počítačmi a to dnes celkom letí. Viem, že IT-čkári sa nemajú zle, ale ja za ním necestujem desiatky kilometrov, aby som cítila jeho povýšenosť. Naposledy so zo zábavy v susednej obci ušla. Plačúc som nocou šliapala desať kilometrov k nim domov. Ani ho nenapadlo strachovať sa o mňa. Prišiel nad ránom, akoby sa nič nestalo, a vliezol ku mne do postele. Potom chcel, aby som ho pred spaním vyfajčila, vraj má na mňa strašnú chuť. Tiahol z neho alkohol ako zo suda. Priznám sa, keď som mu to proti svojej vôli robila, bolo mi na vracanie. To ani nevravím o tom akú príšernú chuť malo jeho semeno. Vždy ma nútil, aby som to všetko prehltla. Vraj, ženy ktoré ľúbia svojich mužov to berú ako samozrejmosť a úctu k svojmu partnerovi. Úcta k partnerovi?  Nemala som najmenší dôvod, aby som ja prejavovala nejakú úctu k Mirovi. Položme si otázku. Akú úctu prejavuje on ku mne? Žiadnu! Správa sa ku mne ako k handre. Len ja som taká sprostá, že stále si vypočujem tú istú pesničku. Že už nebude piť a strašne ma miluje. Mám chuť ukončiť tento vzťah, ale je mi ľúto Mirovej mamy, ktorá je fajn, a považuje ma už za svoju. Ona by už najradšej bola, keby sme mali sobáš...“

Nechcela som jej veľmi zasahovať do jej života. Ono to v živote poväčšine býva tak, že nakoniec najhorší zostane ten tretí, ak sa tí dvaja spolu udobria. Ja som Mira nepoznala, ale podľa toho, čo mi vtedy vravela, bol to typický Záhorák, ktorý bol s alkoholom veľmi dobrý kamarát.  Človek, ktorý uprednostní alkohol a kamarátov pred svojou priateľkou, nemal by u mňa šancu. Ale to je môj názor, nemala som právo v Majkinom prípade súdiť jedného, alebo druhého. Cenila som si to, že sa mi vyspovedala a viem, že potrebovala jednoducho morálnu oporu. To ráno na stretávke, sme ešte čo to popili a ja som ju povzbudzovala, že určite sa to nejako všetko dá do poriadku, len chlapec sa potrebuje vyblázniť a časom ho to prejde. Keď sme sa lúčili, mala som pocit, že dala na moje slová a cítila sa pokojnejšia.

Čas plynul, každá z nás si žila život po svojom a asi tak po roku som stretla Maju v žilinskom nákupnom centre. Obe sme sa potešili, že sa opäť vidíme, ale potom, čo som sa jej spýtala ako sa má a čo nové s Mirom, jej úsmev sa vytratil z tváre. Skutočne som bola veľmi zvedavá, ako to s nimi dopadlo a tak som Maju neváhala pozvať na obed. Spočiatku sa zdráhala, že nemá toľko času, ale nakoniec sa nechala prehovoriť. Predtým som ju však pochválila, lebo úplne zmenila svoj zovňajšok. Bola z nej pekná, nakrátko ostrihaná žena a veľmi vkusne oblečená. Dodatočne som sa dozvedela, že robí sekretárku v jednej nemenovanej firme. Poďme však k jej príbehu s Mirom tak ako mi to pri spoločnom obede vyrozprávala:

„Môj život sa od nášho posledného stretnutia poriadne zmenil. Zistila som totiž, že som tehotná.“

„Waw, Majka!!! Takže svadba, ktorá visela vo vzduchu, sa zrejme urýchlila?! A ty si už mamička?“

„Počkaj, ukľudni sa prosím...“

Vtedy sa jej, akoby na oplátku, podarilo vytratiť môj úžas z tváre. Nechápavo som na ňu hľadela a s napätím očakávala, čím ma nemilo prekvapí. Chytila som ju za ruku a čakala čo príde.

„Spočiatku to tak vyzeralo. Súhlasila som so sobášom. Veď čo už, každá druhá nevesta býva tuším tehotná. A napokon aj Miro mával, keď nepil, svoje svetlé chvíľky. Už boli aj snubné prstene kúpené, kostol objednaný, budúca svokra už začala piecť svadobné koláče. No ja som sa stále viac pristihovala pri myšlienke, či to dieťa vlastne chcem.“

V tom momente sa mi tlačili slzy do očí a opätovne som ju chytila za ruku.

„Majka, vari sa Mirovo správanie voči tebe nejako zmenilo či zhoršilo?“

„Veď práve!“ – Majka potiahne nosom.

„On podľa mňa ešte nedozrel na to, aby bol otcom. Vieš, nedokázala som si ho predstaviť, ako tlačí kočík... Mala som pocit, že sa na naše dieťatko neteší, že je na príťaž jeho virtuálnemu svetu v podobe jedna a nula a že si ma berie len preto, lebo sa to patrí. Veď čo by na to povedala jeho rodina? Vieš, oni sú veľmi pobožní... A sprotivila sa mi...“

Na chvíľu sa odmlčí, akoby váhala, či pokračovať.

„...aj Mirova mama,“ dokončí nakoniec vetu.

„Práve tou svojou nadprílišnou starostlivosťou“.

Na jej tvári bolo vidieť, že sa v nej hromadí hnev, nenávisť, pocit viny. Eskalovalo v nej napätie, pery sa jej začali chvieť a cítila som ako to všetko potrebuje dostať zo seba von. Pozorne som počúvala, čo bude nasledovať ďalej...

„Stále som musela počúvať: Majka, také svadobné šaty si nedávaj šiť. Toto nevaríš dobre, ja tam dávam aj cesnak. A tak ďalej a tak ďalej. Stále viac mi to pripadalo, že o mne niekto rozhoduje, že sa nik nepýta na môj názor. Všetko mali premyslené.“

„Čo všetko?“ – chcela som vedieť detaily. Nie preto, že by som bola zvedavá, ale chcela som Majku viac pochopiť.

„Porodíš, potom ťa postavíme za pult do nášho obchodu, aj záhrada je veľká, robiť nemá kto, pretože Mirka sme vychovávali nie pre motyku, ale pre vyššie ciele...“

Bezradne mykne plecami a pokračuje: „Prestávalo sa mi to páčiť, cítila som sa ako nejaký nástroj, ktorý možno naprogramovať... Aj ja mám školu, nie len Miro a zo mňa si nikto slúžku robiť nebude. Moji rodičia síce nie sú takí bohatí, nepodnikajú, nevlastnia obchod. Ale,“ zvyhne pyšne hlavu, „mám svoju hrdosť. A nemám rada diktátorov.“

„A čo dieťa?“ – udrela som otázkou asi najcitlivejšou a presne do živého.

Dobrú chvíľu mlčí. Cítim jej rozpaky, akoby mala prezradiť niečo, s čím ešte nie je vysporiadaná. Potom sa znova rozhovorí.

„Rátala som, kedy sme ho splodili. Vyšiel mi dátum, keď si veľmi dobre pamätám na ten deň a hlavne to, že Miro bol opitý. Je síce pravda, že on ma chcel preťahovať len keď mal alkohol v krvi, prípadne chcel len orál. Počula som, že deti splodené v alkoholickom opojení môžu byť poškodené. A tak som si povedala: Dievča , maj rozum! Neuveď sa do celoživotného trápenia!“

„Takže si Mira z rozhodovania vynechala?“

„Povedala som mu o svojich obavách. Opil sa ako ešte nikdy. Ledva rozprával... Vraj oni majú dobrý rodokmeň, a že ja priveľa rozmýšľam o hlúpostiach. Vraj mu môžem nohy bozkávať, pretože sa vydám do bohatej rodiny. Posielala som ho spať, nech vytriezvie a boli by sme všetko opäť prebrali ak by mal čistý rozum. Nechcel o tom ani počuť. Alkohol mu zase mútil rozum a chcel ma pretiahnuť. Kričal na mňa, nadával mi, používal pri tom samé vulgarizmy. Mala som z neho strach...“

Maja sa znova odmlčí, no potom sa zhlboka nadýchne a so slzami v očiach a trasúcim hlasom dodá:

„Zhnusil sa mi. Všetka tá jeho slabosť, nadutosť, neschopnosť vymaniť sa z matkinho područia, alkohol... Vtedy som ho tak odstrčila, až spadol a riadne si udrel bok. Potom skučiac od bolesti vstal, vyfackal ma, udieral dlaňami do hlavy až som padla na zem. Tam ma ešte dobre dokopal do celého tela. Nadával mi pri pritom do k*riev a vyje*aných p*č. Bolo tam toho viac, ale všetko si moc dobre nepamätám. Zvíjala som sa od bolesti a prosila ho, aby ma prestal biť, že ja som to tak nemyslela a nezaslúžim si také poníženie. V ňom to vyvolalo ešte väčšiu chuť po pomste. Stiahol mi nohavice a roztiahol nohy, keď som ležala na zemi. Nebránila som sa, lebo som už nechcela dostávať žiadne údery ani kopance.  Celá som sa triasla. Nervy mi pracovali a nedokázala som vedome zastaviť hryzenie mojich pier. Bol opitý, takže som vedela, že sa mu nepostaví.  To mi však nepomohlo, lebo na penetráciu do mojej vagíny použil svoju dlaň. Od strachu som mala pošvu stiahnutú a pri každom pokuse dostať jeho ruku do mňa som prežívala ukrutnú bolesť. Nemalo význam ho prosiť, aby prestal. Každý pokus o to by ho ešte viac hecoval. Prestal až potom, keď mal dlaň celú od krvi. Zľakol sa a nechal ma tam ležať na podlahe. Zavolala som si sanitku. Bol to jasný koniec a definitívna bodka medzi nami. Nechala som v Malackách všetky svoje veci a nechcela som sa tam už vrátiť. V hlave som mala jedinú myšlienku. Ešte nebolo neskoro na potrat.“

„Takže, odvtedy si Mira nevidela?“

„Nie, pokúsil sa ma kontaktovať a hľadal ma niekoľkokrát aj doma. Poslala som za ním jedného človeka, ktorý mu vysvetlil, že buď mi dá nadobro pokoj, alebo môže mať problémy s trestným stíhaním. Existovalo veľmi veľa dôvodov, za ktoré mohol byť odsúdený. Dokonca som musela ošetrujúceho lekára prosiť, aby tak neurobil, keď mi urobili komplexné vyšetrenie a poranenia zodpovedali viac ako 3 týždňom práceneschopnosti, nehovoriac o psychickej traume, ktorá mi asi zostane na celý život.“

„Majka, toto, čo si mi povedala, je niečo strašné a neskutočne mi je ľúto, že sa ti také niečo stalo.“ – utešovala som ju po tom, čo sa rozplakala. Trvalo to niekoľko minút, kým sa jej poriadne uľavilo. Všimla som si, že sa po nás začali pozerať hostia reštaurácie a tak som navrhla, aby sme sa išli niekam ešte presjť na vzduch. Po tomto som s Majkou viac v kontakte. Snažím sa jej pomôcť a stali sa z nás ešte väčšie kamošky, ako keď sme spolu chodili do školy.