Niekedy sa pýtam, či by nebolo bývalo lepšie, keby som sa nikdy nedozvedela pravdu. Tú pravdu, ktorá všetko okolo mňa, čo mi bolo predtým v živote dôležité, zrútila do priepasti.
Zúčastnila som sa s dvoma kolegyňami na darovaní krvi v prospech telesne postihnutých detí. Bola som prekvapená, keď ma o tri týždne zavolal môj lekár.
„V nemocnici vraj zistili vo vašej krvi protilátky AIDS. Určite omyl. Urobíme nový test. Možno vymenili skúmavky...“
AIDS – tieto štyri písmenká stačili, aby vyvolali vo mne paniku a hrôzu. Videla som nedávno muža, postihnutého touto chorobou – vychudnutý na kosť, koža posiata vyrážkami, neschopný sa pohybovať; zomieranie, že útrpnejšie už ani nemôže byť.
A teraz ja? Nezmysel.
Robiť si takéto starosti? Môj lekár ma naisto pravdu.
Ako by som mohla prísť k AIDS? Nestýkam sa s nikým z kruhu homosexuálov, nemám kontakty s narkomanmi alebo prostitútkami. A za môjho muža Petra by som v tejto veci mohla dať ruku do ohňa.
O to väčší bol šok, keď som o dva týždne znovu sedela pred mojím lekárom. Pozrel sa vážne na mňa.
„Potvrdil sa prvý nález. Máte skutočne v krvi protilátky AIDS. To však neznamená, že túto chorobu aj dostanete. Nie u každého infikovaného vypukne AIDS skutočne...“
Zostala som ako skamenená. Bezvedomie, aké som ešte nezažila.
„Kde som sa mohla nakaziť, kde?“
„Možno vás nakazil váš vlastný muž. Nevera, o ktorej vy nič neviete. Musí sa tiež okamžite podrobiť testu.“
„Vylúčené. Môj muž by nešiel s druhou ženou. Petrovi možno dôverovať.“
„A Vy? Musíte prepáčiť, ale pri téme AIDS pomôže iba krutá otvorenosť.“
Naraz ma premkla hrôza. Mučivá spomienka. O čom som predpokladala, že je už dávno zabudnuté, bolo zrazu tu: ja sama som sľub vernosti porušila.
Stalo sa to asi pred jeden a pol rokom. Už som bola skoro hotová s prípravou na letnú dovolenku, ktorú si v tom čase človek zo socialistickej krajiny nemohol dovoliť, ale môj muž mal styky na najvyšších politických špičkách . Kufre zabalené, taxi, ktoré malo Petra a mňa doviezť ráno na letisko, v banke som už vymenila španielske pesety za marky. Potom prišiel neskoro večer z práce Peter. Už pri dverách som videla, že sa prihodilo čosi nepríjemné.
„Miláčik,“ začal bez veľkého úvodu, „musíš letieť na dovolenku sama. Náš vedúci dostal srdcový infarkt. Nevyzerá to s ním dobre. Dvaja kolegovia sú už na dovolenke. Za takéhoto stavu je nemožné, aby som chýbal ešte aj ja. Už som všetko zariadil s cestovnou kanceláriou. Budeš bývať v izbe, ako bola pôvodne objednaná. Náklady, týkajúce sa mňa, znáša podnik.“
Postaviť sa proti Petrovmu rozhodnutiu nemalo význam. A okrem toho som sa už dlho tešila na túto dovolenku. Samozrejme, že by som radšej cestovala s Petrom...
Na druhý deň, za krásneho počasia sme prileteli na slnečný ostrov Gran Canaria. Keď som videla v izbe širokú dvojposteľ, bola som troška smutná... Dni ubiehali... Vychutnávala som si dovolenkový život, vrátane vynikajúcej španielskej kuchyne a nepovedala som nie, keď ma jeden večer požiadal o tanec dobre vyzerajúci mladý muž.
Georg prišiel z Nemeckej spolkovej republiky. Študoval v San Franciscu a rodičia mu darovali túto rekreačnú cestu ako odmenu za absolvované skúšky. Bez toho, že by bol dotieravý, v nasledujúce dni ma sprevádzal na pláž, robil mi pri jedle spoločníka a vždy bol naporúdzi, keď na mňa prichádzala nuda.
A potom sa to stalo... Obaja sme vypili trochu viac ako obvykle. Miesto toho, aby som sa s Georgom rozlúčila pri dverách mojej izby, pozvala som ho ešte k sebe na pohárik. Keď som sa ráno zobudila, Georg ležal vedľa mňa. Začala som veľmi plakať a prosila som ho, aby hneď odišiel. V nasledujúce dni som ho vôbec nevidela. Najskôr som si predsavzala, že Petrovi o mojej nevere poviem. Potom som sa rozhodla mlčať.
Komu okrem môjho svedomia by sa tým pomohlo?
A tak ubiehali mesiace, pomaly sa môj chybný krok dostával do zabudnutia.
Nakazila som sa u Georga?
Priniesol tento nebezpečný vírus zo Spojených štátov?
Niekde mám zaznamenané telefónne číslo jeho rodičov. Trasúc sa, vytočila som ono číslo. Od Georgovej matky som sa dozvedela, že s jej synom nemožno hovoriť, ani dnes, ani neskôr, Georg je mŕtvy. Vzal si život, pretože bol nevyliečiteľne chorý. Slovo AIDS nevyslovila, no pre mňa niet pochýb. Neúprosný trest, že som zneužila Petrovu dôveru. Aj keď nie je isté, či a kedy na AIDS ochoriem, už samo vedomie, že smrteľný mor nosím v tele, ma privádza o rozum. Neistota mi noc čo noc berie spánok. Strach pred skorou smrťou – a strach pred Petrom. Myslím si, že to nemôže nik pochopiť. Pretože raz sa mu musím priznať, požiadať ho, aby sa tiež nechal vyšetriť. Nemôžem mu zatajiť, že som ho za posledného pol druha roka mnohokrát vystavila nebezpečenstvu rovnako sa smrteľným vírusom nakaziť, ktorý možno už nosí v sebe...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára