„Viete čo, šéfka? Ja vám teraz pomôžem a vy si to necháte prejsť hlavou.“
Nečakal na súhlas, dal si dolu košeľu a v tričku a rifliach sa pustil do práce. Behom necelých dvadsať minút natočil a rozniesol pivo smädným chlapom a potom už iba od výčapu sledoval, kto dopíja. Bolo mi jasné, že chlapec sa vyzná. Po deviatej zatvoril, priplazil sa ku mne a v jeho opálenej tvári visel otáznik.
„Vidím, že si šikovný, ale...“ preglgla som, „jednoducho, vôbec ťa nepoznám“.
„To sa dá napraviť, šéfka. Je tomu asi tak týždeň, čo som sa vrátil z brigády v zahraničí. Keď som prišiel domov, tak bolo to v nevhodnú chvíľu. Matka si vzala k sebe ďalšieho priateľa. Netrvalo ani deň a skočili sme si do vlasov. Nemohol som sa pozerať ako sa ku nej správa a ona mu to tolerovala, lebo že ho miluje. No čistá katastrofa. Tak som sa zbalil a odišiel z domu. No a v zahraničí som musel makať.
„A teraz bývaš kde?“ dostala som zo seba.
„No v tomto je zatiaľ problém. Musel by som si niečo nájsť, ale tak mám nejaké ušporené peniaze.
„Na začiatok ti môžem dať 600 v čistom plus ubytovanie a stravu. Ďalšia provízia sa bude odvíjať od tržieb.“
Čakala som, že bude vyjednávať, ale rozjasnilo sa mu v očiach. Opýtala som sa ho, kde má veci. Povedal mi, že si ich nechal v úschove na stanici. Zamkla som za ním a pustila do upratovania v podniku.
Neurobila som blbosť? Čo ak patrí k tým, čo sú dnes tu a zajtra inde? behalo mi po rozume.
Už som chcela pozhasínať, keď zaklopal. V ruke mal väčšiu športovú tašku. Odviedla som ho na poschodie a ukázala voľnú izbu.
„No nie je veľmi priestranná, ale jesť budeš u mňa, kúpeľňa je vedľa,“ povedala som.
Pochválil, že niečo tak skvelého nečakal a začal sa vybaľovať. Doplnila som, že ho k jedlu zavolám a vošla som do kuchyne. Až keď som dala potrebné veci na šporák, docvaklo mi, že mám v dome nájomníka. Nohy mi zoslabli, uvedomila som si riziko, ktoré bolo s tým spojené. Ale veď by som mohla byť jeho matkou... Zavolala som, aby išiel večerať a keď sa neukázal, nahliadla som do jeho izby. Nebol tam. Otvorila som dvere do kúpeľne. Práve sa zdvíhal z vane.
„Prepáč, ja... Už je jedlo na stole,“ dostala som zo seba cupotala do kuchyne. Srdce mi tĺklo ako zvon, nemohla som sa zbaviť obrazu jeho tela s pomerne veľkým penisom pod bruchom. Teraz si môže myslieť ktoviečo...
Vstúpil do obývačky. Dala som večeru na taniere a naservírovala ich na stôl. Jedli sme a on zdvihol oči. Myslela som, že mu nechutí. Stiesneno povedal, či ma môže o niečo požiadať. Prikývla som a hneď mi blyslo hlavou, teraz sa dozviem, že mám klopať, než vstúpim tam, kde je on!
„Prepáčte, ja som sa vám šéfka ani poriadne nepredstavil. Volajte ma Lukáš prosím.“
„Dobre,“ odvetila som a uľavilo sa mi.
Poďakoval za jedlo a zahlásil, že potrebuje posteľ ako soľ. Nezabudol mi popriať dobrú noc. Umyla som riad a chodila od steny ku stene. Pomôže mi tento mladík od starostí? Zaľahla som a musela naňho myslieť. A opäť som videla pred sebou tie jeho široké ramená a potom aj ten penis...
Aneta! Je to tvoj zamestnanec. Nesmieš naňho myslieť inak, nariaďovala som si, ale boli to neodbytné myšlienky. Od nich iba krôčik k otázke, kedy som sa naposledy milovala. Už pomaly rok predtým ako manžel zomrel, začal polihovať a intervaly medzi súložami sa preťahovali. Vo februári potom už nedochádzalo ani k stoporeniu. Keď už ma z toho bolela hlava, láskala som sa v kúpeľni teplou vodou a prstami až do vyvrcholenia. Nepotrebovala som to často a zvlášť potom, čo som začala robiť v podniku. Príchod toho mladíka, akoby to vo mne znova prebudil. Cítila som pálčivý tlak v prsiach, trnuli mi bradavky a mravčilo v rozkroku. Čo sa to so mnou deje? Bola by som blázon, ak by som sa domnievala, že vo mne vidí viac ako svoju šéfku. Veď mám 45 a on má za sebou len dva krížiky. Spustila som viečka a pokúšala sa zaspať. Márne. Nakoniec som vstala a sadla na stoličku pred toaletou. Nemala by som mu zajtra povedať, že som si to rozmyslela a podnik zatvorím? Predstavovala som si, ako by to asi prijal. Nie, nemôžem to urobiť. Mal z toho miesta takú radosť... Mechanicky som stisla vypínač lampičky a ocitla sa v kruhu jasného svetla. Uvidela som sa celá vo veľkom zrkadle a ľakla sa výrazu svojej tváre. Z výstrihu nočnej košele mi vykukovala časť mliečne bielych pŕs. Čože sa ja môžem rovnať s dievčatami v jeho veku? Zišla som rukami k lemu košele, vyhrnula ho zvoľna nahor. Postupne som odhalila klin, pupočnú jamku, prsia. Pustila som košeľu na koberec a skúmala sa pohľadom. Prsia mi mierne poklesli, boka sa dosť zaoblili, už nie som jednoducho tá, o ktorej nebohý tvrdil, že je jeho božstvom. A tie vlasy! Hrabla som si do nich a uvedomila, že s nimi musím niečo urobiť.
Než sme ráno otvorili, povedala som Lukášovi, že si musím odskočiť ku kaderníčke. Po návrate som išla nahor a obliekla si červené šaty s bielymi bodkami, ktoré sme vybrali spolu s Helenou. V podniku na mňa chlapi čumeli s otvorenými ústami. Lukáš doniesol prázdne pollitráky a predtým ako uchopil vejár plných, stihol mi zašepkať, že som omladla najmenej o desať rokov. Snažila som sa, aby na mne nezbadal skrývanú radosť. Poobede ku mne docupkal k výčapnému pultu chlapík, ktorý mi už dlhšiu dobu dával najrôznejšie návrhy vrátane manželstva.
„Anetka, dal by som za vás život,“ zablekotal a ja som si musela cúvnuť, lebo mal v úmysle ohmatkať ma.
Zamumlala som, aby si šiel sadnúť, lebo že ho nechtiac môžem niečím trafiť po hlave. Pokúsil sa o to znova. Zovrela som ucho pollitráku, ale náhle sa po boku opilca objavil Lukáš. Vyzval ho, aby sa v pokoji vrátil na svoje miesto pri stole. V chlapových očiach sa zablýskalo.
„Mladý, daj si odpich, lebo ti pretočím ciferník!“
„Verte, že by som vás nerád vyhodil,“ usmial sa Lukáš a ja som tŕpla strachom oňho, pretože opilec sa zarehotal a zdvihol ruku.
Než som sa stačila spamätať, ležal na podlahe a čumel na Lukáša, akoby tomu nemohol uveriť. Chlapi pri stole zatlieskali a to opilca rozbesnilo. Postavil sa a vrhol na Lukáša. Videla som to nepriaznivo a naťahovala ruku po telefóne, aby som zavolala políciu. Ale vzápätí mal opilec ruku skrútenú za chrbtom a s bolestivou grimasou v tvári kráčal pred Lukášom k východu. Chlapi mu jeden cez druhého ponúkali frťanov, ale povedal, že nepije.
Po záverečnej sme stúpali hore po schodoch domu. Pootočila som sa.
„Ani som sa ti nestačila poďakovať, že si sa ma zastal.“
Odpovedal, že to nestojí za reč a iba v praxi zúžitkoval to, čo sa ešte počas školských čias naučil na kurze džuda. Hrabla som mu do vlasov a zahlásila, že sa s ním cítim v bezpečí. Zahľadel sa mi do očí, ale hneď odvrátil hlavu. Varila som a premietala si v hlave, čo asi znamenal ten jeho pohľad. Úctu k šéfke, vďačnosť, alebo snáď viac?
„Dala by som si vínko...“ postavila som na stôl štíhlu sedmičku.
Zručne ju zbavil zátky, naplnil oba poháre. Pozrela som naňho spýtavo. Usmial sa.
„Nepijem na pracovisku,“ upresnil svoje prehlásenie z lokálu.
Ťukla som pohárom o jeho pohár.
„Možno by som ti mohla nahradiť matku, keď...“
„S matkou mám veľmi zlé skúsenosti!“ prerušil ma.
V zmätku som dopila zvyšok vína.
„Niečo mi hovorí, že si človek na ktorého je spoľahnutie,“ vyslovila som zajakajúc.
Vstal a doplnil mi pohár.
„Matkou nie, prosím vás,“ zamumlal a sadol na stoličku.
Položila som ruku na tú, ktorou žmolil obrus.
„A čím?“
Vyskočil, cúval ku dverám. Než za nimi zmizol, povedal:
„Nechám to na vás.“
Popíjala som víno a mala pocit, že po Lukášovi túžim snáď každým nervom v tele. Ale azda som nevidela dosť filmov, v ktorých sa takáto vášeň starnúcej ženy k mladšiemu mužovi vypomstila? Spamätaj sa Aneta!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára