Láska a peniaze

Jej tmavočervené nechty sa zaryli do plachiet mojej postele, zatiaľ čo Jana si zaborila tvár do matraca, aby utlmila krik, keď sa jej tretíkrát podarilo dosiahnuť orgazmus. Svoje štedré boky mi vrazila do rozkroku a každý agresívny príraz vítala s rovnakým nadšením. Jej dlhý vrkoč bol omotaný okolo mojej ruky ako lano a ja som ho používal ako vôcku, pričom som pri každom jej príraze vyvíjal stálu silu v snahe preniknúť čo najhlbšie do mojej priateľky, s ktorou som bol krásnych sedem mesiacov.

Úsmev sa mi rozlial po tvári, keď som si užíval sledovanie toho, ako ju tlačím do postele s jednou rukou pevne pritlačenou k jej chrbtu, zatiaľ čo druhou ju ťahám za vlasy. Jana sa na mňa pozrela s pootvorenými ústami, zatiaľ čo medzi stonmi vdychovala kyslík.

„Do pekla... ach... Marko... do pekla...“

„Do horúcej kundy, áno! Vybehni mi! Vybehni mi na penis, suka!“ zavrčal som cez zaťaté zuby.

Otočila hlavu a znova zakričala do matraca a ja som cítil, ako sa jej telo chveje pod mojou dlaňou, keď mi jej šťavy zaliali penis. Vedomie, že pri tomto type orgazme ho dosiahla obzvlášť silno, ma povzbudilo a ja som pokračoval v prieniku, blížiac sa ku kritickému momentu. Moje oči prechádzali po jednej z Janiných najkrajších čŕt – jej bezchybnej pleti. Ako niekto, kto trávil väčšinu času v interiéri čítaním a dodržiavaním prísnej rutiny starostlivosti o pleť, bola takmer priesvitná s bezchybnou pleťou, ktorú pravdepodobne potrebovala preskúmať nejaká vedecká organizácia. Jej chrbát, ramená, zadok... to všetko bolo bezchybné umelecké dielo.

Naklonil som sa dopredu a začal som ju prášiť. Vychutnával som si pocit, ako sa podo mnou triasla, zatiaľ čo pokračovala v posledných záchvevoch orgazmu. Siahol som pod ňu, chytil jej ťažký prsník a drsne ho masíroval, keď som sa blížil k explózii v nej. Pritlačil som jej pery k uchu a zavrčal: „To je ono, zlatko... cítim ten penis hlboko v sebe. Spravím. Spravím sa do teba, Jana. Striekam—“

Zaryl som jej zuby do ramena a pevne som jej zovrel prsník v ruke, pričom som hlasno zastonal. Môj penis pulzoval a obaja sme cítili biele prúžky teplého semena pokrývajúce steny jej vagíny. Natiahol som druhú ruku a obmotal ju okolo jej hrdla. Teraz, keď boli obe ruky obsadené, moja váha ju úplne pritlačila na matrac, zatiaľ čo som pokračoval v zatláčaní bokmi do jej štedrého zadku a vychutnával si, ako sa jej vagína zdala byť od kombinácie našich štiav takmer polievkovo rozpustená. Zosilnil som jej stisk okolo hrdla a silnejšie som sa jej zahryzol do ramena s úmyslom zanechať stopy po zuboch, ktoré by zmizli až po niekoľkých dňoch. Jane sa to páčilo.

„Hmmm, zlatko. Urob si zo mňa svoju zasranú kurvu. Urob si zo mňa svoju zasranú sexuálnu hračku! Dočerta! Do prdele!“ kričala.

Môj orgazmus sa začal spomaľovať a rovnako aj moje prírazy. Jana mi pritlačila svoj kyprý zadok do rozkroku a pomohla mi vniknúť do nej penis, zatiaľ čo posledné zvyšky môjho semena vytekali zo žaluďa môjho penisu. Cítil som, ako zmes našich štiav presakuje z miesta, kde sa naše pohlavné orgány spájali. Naše rozkroky boli premočené a ja som si vedel predstaviť, ako asi vyzerá plachta pod nami. Pustil som ruku z jej hrdla a objal ju ňou po tvári. Moje uhryznutia sa zmenili na bozky, keď som ich začal jemne ťahať po jej svetlej pokožke, po lopatke smerom k chrbtici. Synchronizovali sme pohyby našich bokov a ona pohla tvárou, aby mi chytila ​​palec medzi svoje jemné, karmínové pery. Pocit jej jazyka, ktorý sa mi pohyboval okolo prsta, spôsobil, že sa mi penis trhol a z jeho špičky vytieklo ešte trochu semena.

Bozkával som ju po chrbte, žasol nad bezchybným plátnom, keď som ho maľoval jazykom a perami, ochutnával slanosť nášho spojeného potu. Užíval som si skúmanie jej tela, keď som cítil jej stonanie a kňučanie okolo môjho palca v záchvate post-orgazmickej blaženosti.

Nakoniec, podľahnúc skutočnosti, že toto sedenie budem musieť ukončiť, som sa jej vyškriabal po chrbte a dal jej ešte niekoľko bozkov na zátylok, než som sa prevalil na chrbát. Vzduch bol naplnený vôňou sexu a zvukmi namáhavého dýchania, ako sme sa zotavovali z posteľnej gymnastiky.

Pozrel som sa na ňu. Upierala na mňa pohľad jedným okom, polovicu tváre mala zaborenú do matraca a jemne sa na mňa usmiala. Prevalil som sa na bok, položil jej ruku na chrbát a nechal som svoje prsty kĺzať po jej koži, keď som sa naklonil dopredu a pritlačil svoje pery a uštedril sladký bozk. Neodpovedala hneď a potom mi bozk oplatila. Cítil som, ako povoľujú, dovoľujú môjmu jazyku vniknúť do jej a nájsť ten jej, nútia ich tancovať spolu spôsobom, ktorý som si zdokonalil za posledný týždeň, odkedy tu bola.

Po dvoch minútach bozkávania prerušila bozk a odvalila sa odo mňa, takže si ľahla na chrbát. Jednu ruku si dala za hlavu a zízala na strop. Moje oči blúdili po jej tele. Hoci som Janu miloval, nebola by modelkou na móle, čo mi úplne vyhovovalo. S výškou 168 cm bola veľké dievča s pomerne širokými ramenami a bokmi, šťavnatým zadkom a veľkými prsiami, ktoré zapĺňali dvojitú podprsenku v tvare D. Mala pohodlnú váhu s trochou navyše, aby jej zadok a prsia boli ešte impozantnejšie. Keď ležala na chrbte, natiahol som ruku, aby som ju pohladil dlaňou a jemne som jej v dlani prevaľoval teplú kožu spôsobom, ktorý som považoval skôr za upokojujúci ako vzrušujúci.

Fyzicky boli dvoma najvýraznejšími črtami jej tvár a pleť. S prirodzene karmínovými perami, iskrivými orieškovými očami a roztomilými jamkami na lícach, keď sa usmievala, vyzerala ako princezná z rozprávky, aj keď s trochu inou postavou. Jana bola pevne stavaná, ale to znamenalo, že znesie veľa trestu, keď sa v spálni vyhrotili situácie, čo sme si obaja užívali.

Bola úchylná a perverzná a nič ju na tom neprekvapilo. Počas siedmich mesiacov, ktoré sme zdieľali, si do zadku strčila análny kolík. Užívali sme si vzájomné zväzovanie a kvapkanie všelijakých vecí na telo, od horúceho vosku až po med. Počítala si, keď som ju plieskal, podriaďovala sa mi, keď som jej pripínal obojok okolo dokonalého hrdla, pekne sa červenala, keď som ju nazval dobrým dievčaťom, a olízala si prsty, keď som sa jej spravil do ruky. Bola kreatívna, nápaditá a vzrušujúca... všetko, čo si muž môže od priateľky priať.

Pozrel som sa na hodiny a povedal som: „Hodinu a pol. Nebolo to zlé, ak si to môžem takto povedať.“

Jedinou odpoveďou, ktorú som dostal, bol vzdych, zatiaľ čo hľadela na strop. Potom si niečo zamrmlala popod nos.

„Čo to bolo?“ spýtal som sa.

Zaváhala, potom sa na mňa pozrela a ja som videl, ako sa jej v kútikoch očí tvoria slzy.

„Povedala som, že mi to bude chýbať,“ povedala chrapľavým hlasom od emócií.

Keď som videl ako veľmi jej budem chýbať, zahrialo ma to pri srdci a cítil som sa previnilo, že som pri našom blížiacom sa odchode tiež neuronil pár sĺz. „Ach. Mne tiež, zlatko.“

Jana žila na východe Slovenska, kúsok od Košíc. Ja v Bratislave. Zoznámili sme sa cez internet, padli sme si do oka a nakoniec sme spolu pravidelne chodili na výlety, aby sme sa navzájom pomilovali, kým sme to konečne pred asi siedmimi mesiacmi oficiálne nedali dokopy. Teraz sme uvažovali o tom, že by sa presťahovala do Bratislavy, aby sme si boli bližšie; bol to vážny krok k niečomu trvalejšiemu medzi nami.

Odchádzala domov po týždni hľadania bytu a sexu. Počas prvých dvoch dní, čo bola v meste, sme videli len zopár bytov, ale povedala, že to stačí, pretože mala dostatok informácií na rozhodnutie. Nesťažoval som sa, pretože to znamenalo viac času s mojím penisom v jej kunde.

„Ale vzdialenosť už dlho nebude problémom,“ pokračoval som a zohol som sa, aby som jej pobozkal jednu z bledých ružových bradaviek. Okamžite mi pod perami stvrdla.

„Nie,“ povedala Jana, položila mi ruku na líce a odtiahla ma od prsníka, aby sme sa mohli pozrieť jeden druhému do očí. „To som nemyslela.“

Nebol som si istý, na čo naráža.

„Čo tým teda myslíš?“

„Myslím, že sa nepresťahujem,“ odpovedala.

Vystrela som sa. „Nepresťahuješ? ​​Prečo?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Zostávam doma.“

„Prečo?“ zopakoval som.

Odvrátila odo mňa zrak a povedala: „Stretla som niekoho.“

Prebehol mi mráz po chrbte a zrazu som si musel pripomenúť, človeče dýchaj. Informácie sa mi ťažko spracovávali.

„Prečo?“ zopakoval som otázku a pripísal som tomu slovu úplne iný význam.

„Prepáč, Marko,“ povedala. Sklopila zrak na matrac, takže som jej už nevidel priamo do očí, ale počul som, aká je rozrušená. Cítil som, ako ma bolí čeľusť, a tak som ju pevne zaistil. Stále mi neodpovedala na moju jedinú otázku.

„Vážne. Prečo?“ spýtal som sa znova. „Bol som skvelý priateľ. Bol som neuveriteľne trpezlivý. Platil som ti, aby si sem prišla, a polovicu našich návštev som prišiel navštíviť ja teba. Preboha, stretol a spoznal som z časti tvoju rodinu.“

Čakal som, že niečo povie – čokoľvek – ale ani sa na mňa nepozrela a nereagovala na nič z toho, čo som hovoril.

„Jana,“ povedal som a môj tón sa zjemnil do obyčajného zúfalstva. Naklonil som sa dopredu a snažil som sa s ňou nadviazať očný kontakt. „Prosím, povedz mi, že žartuješ.“

„Prepáč.“ Konečne sa na mňa pozrela, slzy jej tiekli po tvári a ja som vedel, že to nie je žiadny žart. „Je to len—“

„Ako dlho?“ spýtal som sa.

Hnev začínal prevyšovať môj šok. Keď sme s tým spolu začali, bola to len vzájomná žiadostivosť a zábava. Postupom času sa to rozrástlo na skutočnú náklonnosť, starostlivosť a lásku. Aspoň pre mňa. Myslel som si, že aj pre ňu. Neznamenali úsmevy, smiech a dlhé, hlboké rozhovory nič? Bol som jednoducho dobrý, pokým neprišlo niečo iné? Bola moja láska len prekliaty zástupný symbol?

Vzlyk jej unikol, keď povedala: „Marko—“

„Ako dlho?“ zopakoval som. Do kelu jej slzy. Bol som k nej dobrý.

Hľadela na mňa a ticho plakala, ako sa chvíle naťahovali. Nakoniec odpovedala: „Mesiac.“

Vyskočil som z postele a odišiel od nej. Celý prekliaty mesiac? Chodil som s touto ženou už mesiace, ignoroval som iné príležitosti a zostával som verný, ale ona to robila za mojím chrbtom už mesiac. Schmatol som si nohavice a začal som si ich naťahovať, snažiac sa už nič necítiť. Hnev, bolesť a hanba...

„Marko. Pozri, ja—“

„Nemôžem tu teraz byť,“ povedal som a schmatol som si košeľu. „Myslel som, že sme dobrí... Doriti, ešte lepší ako dobrí!“

„Boli sme. Toto sa proste... stalo. Ty si tu a... proste sa to stalo. Ja som...“

Otočil som sa a ukázal na ňu s košeľou v ruke. „Nie! Ty si sa chcela sťahovať! Mala si sa presťahovať a ja som ťa práve chcel požiadať o ruku , keď si sem prišla! Ježiši, Jana! Čo to do pekla má znamenať?“

Nastalo ticho a ja som využil príležitosť obliecť si tričko, premýšľajúc o tom, čo mi práve povedala, a o možných dôsledkoch. Chodila s niekým iným už celý mesiac; nemusel som sa pýtať, ako ďaleko to už zašlo. ​​Samozrejme, že spolu jebali. Jana bola veľmi sexuálna osoba. Najväčším problémom medzi nami bola vzdialenosť a odvtedy sme sa nevideli už niečo vyše mesiaca. Keď si našla niekoho bližšieho, kto by ju mohol jebávať pravidelnejšie, pravdepodobne im netrvalo dlho, kým spolu vliezli do postele. To, že sa to stalo len týždeň po našej poslednej návšteve, ešte viac zintenzívnilo môj pocit zrady.

"Chcel si sa ma opýtať?"

„Aby si si ma vzala, áno,“ povedal som a obliekol som si ponožky a topánky.

„Nevedela som...“

„Na tom už teraz nezáleží,“ zavrčal som a schmatol som si peňaženku a kľúče. „Možno by som ti mohol odpustiť jednorazovú vec, ale nie zas celý mesiac! Vyšiel som z dverí a ty si ho náhodou stretla v ten istý deň, že? Stretla si sa s ním pred našou poslednou návštevou? Alebo? Skočila si mu na vtáka hneď z môjho?“

„Kam ideš?“ Jana si kľakla a sledovala ma so slzami stekajúcimi po lícach. Stále bola nahá. Jej rozstrapatené ryšavé vlasy jej padali po hrudi cez jedno rameno a zakrývali jedno z jej mohutných pŕs. Vyzerala znepokojene, že som sa tak rýchlo obliekol, a z nejakého dôvodu jej zmätok ešte viac rozdúchaval môj hnev. Naozaj čakala, že s ňou zostanem v byte po tom, čo som práve počul? Ako ju, do pekla, mohla zmiasť akákoľvek časť mojej reakcie? A prečo musela vyzerať tak krásne, kľačiac v mojej posteli a vyzerajúc nahá a tak zraniteľná?

„Nemôžem tu byť,“ povedal som. „Zbaľ si svoje veci a vypadni!“

Plán bol dať si obed predtým, ako ju odveziem na stanicu. Teraz nebola šanca, že by som urobil ani jedno z toho.

„...Ako sa tam mám dostať?“ spýtala sa nesmelým tónom v hlase.

Jana bola na mizine. Momentálne pracovala ako administratívna asistentka v jednej nemenovanej spoločnosti v Košiciach, ale práca nebola veľmi dobre platená. Navyše, pokiaľ išlo o financie, nebola práve najmúdrejšia, v podstate žila od výplaty do výplaty. Ja som naopak pracoval ako analytik v Bratislave a zarábal som nadštandardne. Nechystal som sa v najbližšej dobe kúpiť väčší byt ani dom, ale darilo sa mi dosť dobre. Jana sa na mňa spoliehala, pokiaľ išlo o väčšinu finančného bremena nášho randenia na diaľku.

„Neviem, Jana! Zavolaj si Bolta,“ odsekol som, keď som kráčal k dverám. „V komode  je niečo cez šesťdesiat eur. Vezmi si ich. Je mi to jedno!“

„Marko!“ zakričala za mnou. „Môžeme sa o tom porozprávať!?“

Zastavil som sa pri dverách a otočil som sa, aby som sa na ňu pozrel. „Chodila si s niekým posledný mesiac, kým sme boli spolu?“

"Oficiálne spolu nerandíme."

To mi stačilo ako áno. „Spali ste spolu?“

Zaváhala s odpoveďou – tiež áno.

Takže to som pre ňu bol: záložný plán.

„Keď si povedala, že ti to bude chýbať, myslela si tým celý nasledujúci mesiac, kým budeš späť doma a budeš sa baliť, aby si sa sem presťahovala, alebo si tým myslela, že to bolo naposledy?“

Zaváhala. „Ja...“

„Mne to stačí,“ povedal som. „Prajem ti pekný život, Jana. Zamkni dvere, keď pôjdeš von a nezabudni kľúče vhodiť do schánky. Vlož ich do obálky, ktorú nájdeš v mojom pracovnom stole.“

Otočil som sa a zbadal som Filipa, môjho kocúra, ako sedí na pulte. Pomaly na mňa žmurkol a potom sa pozrel späť na Janu. Filip sa radšej nemiešal do ľudských záležitostí, pretože si myslel, že naše dianie bolo pod jeho úroveň. Pravdepodobne mal pravdu.

„Filip,“ povedal som, „nenechaj ju ukradnúť niečo drahé.“ Bez slova som otvoril vchodové dvere a vyšiel von.

„Marko!“ zakričala Jana za mnou. Ignoroval som ju a zabuchol dvere. Nemal som chuť počúvať čokoľvek ďalšie, čo mi mala chuť povedať.

Vykročil som chodbou k výťahu, keď z bytu oproti mne vykukla hlava a takmer do mňa narazila. S prekvapeným vzdychom susedky Petry hlava zmizla za dverami, aby sa vyhla zrážke so mnou. Uhol som sa, aby som sa jej zároveň vyhol, a o chvíľu sa znova objavila s doširoka otvorenými očami, keď sa pozerala na mňa a na moje vchodové dvere.

"Všetko v poriadku?"

„Všetko je v poriadku, pani Petra,“ zamrmlal som. „S Janou sme sa práve rozišli. Stále je tam, ale čoskoro bude preč.“

Pani Petra bola žena po štyridsiatke, ktorá pracovala ako banková úverová úradníčka v jednej zahraničnej banke. Poznal som ju tri roky a dobre sme si rozumeli. Bola to milá žena s dobrou povahou, ktorá sa náhodou vydala za debila, ktorý si z bitia svojej manželky robil zábavu, keď práve nebil niekoho vonku. Aspoň  som to tušil. Jano a Petra mali rozkošného dvojročného chlapca a stavil by som veľa peňazí, že mal svojho otca rovnako rád ako ja.

„Och!“ povedala pani Petra. „Prepáčte...?“

„Áno,“ povedal som. „Ja tiež.“

„Ste v poriadku? Potrebujete sa porozprávať?“

Pokrútil som hlavou a povedal: „Áno, ale idem si dať kávu s kamarátom.“ Skúsila som sa na ňu chabo usmiať.

Usmiala sa na mňa späť, jej úsmev bol oveľa úprimnejší ako môj. Napriek svojej manželskej situácii sa často usmievala, čo jej spôsobovalo zopár jemných vrások od smiechu okolo úst a očí. Aby som bola spravodlivý, mohli to byť rovnako ľahko aj vrásky od obáv kvôli jej hlupákovi, manželovi.

Hľadel som priamo do jej tmavohnedých očí a hodnotil jej situáciu, zatiaľ čo mŕtvola môjho vzťahu ešte chladla v mojom byte. Bolo šialené, ako rýchlo dokážeš zabudnúť na svoje problémy, keď sa obávaš o niekoho iného, ​​dokonca aj o neveru svojej priateľky.

„Potrebujete niečo?“

„Myslím že nie, ale ďakujem za ochotu.“

Otočil som sa a zamieril k výťahu, potom som zaváhal a otočil sa. Petra sa opäť chystala vchádzať do svojho bytu.

„Och,“ zvolal som. Zaváhala a pozrela sa na mňa. „Urobili by ste mi láskavosť a uistila by ste sa, že mám zamknuté dvere, keď tá klamárska mrcha odíde?“

 

 

„Kávička ako obvykle pre pána Marka.“

Sedel som na svojom mieste v zadnej časti svojej obľúbenej kaviarne v Starom Meste. Zvyčajne som ju navštevoval skoro ráno pred prácou, keď bolo ešte menej zákazníkov. Zriedkakedy som ju videl takto neskoro. Hluk rušnej kaviarne sa zmenil na biely šum, zatiaľ čo som pil kávu, hľadel do prázdna a trávil čas spracovávaním svojho rozchodu.

Môj príbeh nie je až taký nezvyčajný. Vyrastal som v rodine v severnej časti Bratislavy ako jedno zo štyroch detí matky architektky a otca hudobníka – teda, nevlastného otca. Môjho skutočného otca som nikdy nepoznal, pretože od matky som sa dozvedel, že s ňou prestal komunikovať hneď po tom, čo jej tester ukázal, že je tehotná.

Ale napriek tomu som mal dobré detstvo. Moja mama ma milovala a po mojom narodení dokončila školu a spoliehala sa na svojich rodičov, aby jej pomohli s výchovou, keďže sa stále snažila vybudovať pre nás lepší život . Do roka od ukončenia štúdia a získania zamestnania sa vydala za Heňa a naša rodina sa rozrástla z dvoch na štyroch, keďže Heňo mal dcéru, ktorá bola o rok staršia odo mňa. Po detstve, dvoch ďalších nevlastných súrodencov a neskôr po vysokoškolskom vzdelaní som stále zotrval v Bratislave a začal som pracovať ako finančný analytička pre nemenovanú firmu.

Osamostatnil som sa, vybudoval som celkom dobrý život. Jeden kocúr menom Filip, jednoizbový byt, zopár vzťahov a malá skupinka skutočných priateľov, vrátane—

"Čo máš mozgovú príhodu?"

Barman Dano si sadol na stoličku pri mojom malom stole oproti mne, usmieval sa od ucha k uchu a utieral si ruky do zástery. Dano bol začínajúci „umelec“, ktorý skúšal šťastie na rôznych mediálnych miestach, mal skúsenosti aj ochotníckym divadlo. Páčilo sa mu to, ale Bratislava nebola lacná a potreboval si doplniť príjem aj inou stabilnejšou prácou.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa. „Myslel som, že už si v Jane až po gule.“

„Je tu?“

Odpil som si z kávy a keď som ju položil na stôl, zízal som naňho. Nevedel som, ako Danovi vysvetliť situáciu, keď som si ešte poriadne  neuvedomoval, čo sa stalo.

„Hej. Všetko v poriadku?“ spýtal sa a v jeho tóne zazneli obavy. Dano bol z mojich priateľov najmenej vážny, ale zároveň aj najempatickejší z celej skupiny.

Pokrútil som hlavou a pozrela sa na neho, pričom som sa zo všetkých síl snažila nevyzerať tak nešťastne, ako som sa cítil.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa.

Pokrčil som plecami a nakoniec som povedal: „Rozišli sme sa. Ona sa sem nenasťahuje. Je tu niekto iný, takže tam zostáva.“

Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho a ja som sa zmieril s tým, že som sa opäť zahľadel do svojej šálky kávy.

„Človeče,“ povedal nakoniec Dano, „to je na nič. Kedy ti to povedala?“

„Niečo pred vyše pol hodinou,“ povedal som bez toho, aby som sa naňho pozrel.

"Kurva..."

Odfrkol som si nad jeho jednoslovnou reakciou na môj rozpadnutý vzťah. Bolo to pre Dana typické. „Áno...“

„Kde je teraz?“ spýtal sa.

„V mojom byte a dáva si dokopy svoju hlúposť. Povedal som jej, aby odišla a zamkla dvere cestou von. Pravdepodobne bude preč o hodinu alebo dve.“

„Nechal si ju samú vo svojom byte? Čo ak ti pokazí všetky veci? Alebo ich ukradne?“

„Aké veci?“ spýtal som sa. „Môj notebook je v práci. Môže si vziať čokoľvek iné, čo nájde, ak to tak veľmi chce.“

Vzdychol som si a povedal: „Len som sa odtiaľ musel dostať preč. Nemohol som sa na ňu pozerať.“

„Chceš, aby som zavolal strýkovi? Mohol by som ju dať zatknúť za to, že bola vo tvojom byte. Mohli by sme povedať, že sa vlámala alebo niečo také.“

Zasmial som sa. Danov strýko bol členom polície. Bolo lákavé urobiť jej niečo také po tej rane do brucha, ktorú mi dala, ale nestálo to za to. Každopádne, Dano si s najväčšou pravdepodobnosťou robil srandu. Nikto z policajného zboru by predsa neriskoval svoju prácu kvôli láskavosti pre chlapa s problémami vo vzťahu. Pravdepodobne by mi povedal, aby som sa cez to preniesol, a pripomenul by mi, že som ryba v jednom z najväčších rybníkov na Slovensku.

Pokrútil som hlavou a povedal: „Nie, kámo. Vďaka za ponuku, ale myslím, že to nechám tak. Okrem toho, aké vlámanie alebo porušovanie domovej slobody keď bola moja priateľka a mala svoje kľúče od bytu, ktoré som jej sám dal.“

„Ale krádež by sa tam dala našiť. Povedal si, že občas vedela byť trochu prehnaná,“ poznamenal Dano.

„Áno. Robila niekedy somariny, ale myslím, že na takéto veci nie.“ Zaváhal som a poobzeral som sa po všetkých tých náhodných ľuďoch, ktorí mali svoje vlastné veci. Pohľad na ľudí na telefónoch, píšucich na notebookoch alebo kŕmiacich svoje deti mi pripomenul, že na svete existujú miliardy ľudí, ktorí ani nevedeli, ani im nezáležalo na tom, že mi práve niekto zlomil srdce. Pri tej predstave som sa cítil taký malý.

„Povedal som jej, že ju požiadam o ruku,“ povedal som nakoniec.

Danove obočie vystrelilo hore. „Vážne?“

„Áno.“

„Bol si?“

„Možno,“ pokrčil som plecami. „Rozmýšľal som o tom. Ešte som nemal prsteň, ale robil som si prieskum. Predstavoval som si, ako ju požiadam o ruku, keď sa sem presťahuje.“

„Sakra, kámo,“ povedal.

„Áno. Viem.“

„Pravdepodobne si sa vyhol guľke,“ navrhol Dano.

„Áno. Predstav si, že by som si už kúpil prsteň a všetko ostatné,“ odpovedal som a ústa sa mi stiahli od znechutenia tesne predtým, ako som si dala ďalší dúšok kávy.

„Bolo to však pohodlné. Bola skvelá. To, čo sme mali, bolo fajn.“ Vzdychol som si. „Neviem. Je to proste na nič.“

„Áno...“

Znova sa medzi nami rozhostilo ticho a ja som sa nechala kaviarňou disociovať, jej atmosféra prehlušila moje myšlienky, zatiaľ čo som sa sústredil na vôňu fazule a karamelu, ktorá sa šírila vzduchom.

„Pozri sa na to z tej lepšej stránky. Si single v meste s najväčšou populáciou atraktívnych, slobodných žien na Slovenku. Dokonca tu žije veľa zahraničných atraktívnych žien.“

Odfrkol som si: „To je pravda. Proste neznášam celú tú vec s chodením.“

„Neobviňujem ťa. Deväťdesiatosem percent času je to na nič, ale tie dve percentá?“ Dano ukázal jedno nezameniteľné gesto prstami rúk.

„Budeš mi musieť ukázať, ako to funguje. Už je to nejaký čas čom...“

„Jasné. Čoskoro budeme musieť ísť von. Povedal by som, že to urobíme dnes večer a zabudneme na tú mrchu, ale mám konkurz.“

„Čoskoro,“ povedal som a odpil som si znova z kávy.

„Aj ja ich pár poznám a je tu moja sestra. Má ťa rada a s nikým sa nestretáva.“

„Neviem,“ povedal som. Danova sestra mala devätnásť a bola divoká – dve veci, ktorými som ja nedisponoval. „Možno je na mňa trochu mladá.“

Dano pokrčil plecami a povedal: „Zveril by som ti ju... ale v hre je aj Natália.“

Pri zmienke o tom mene som uprostred dúška zaváhal a srdce mi prudko poskočilo.

Natália.

Na myseľ mi napadli hlboké, tmavé oči – ľahký úsmev a ten hlas ako med...

„Obaja ste si teraz k dispozícii, však?“ spýtal sa Dano a vstal zo svojho miesta. „Prestávka sa takmer končí, chlapče. Musím sa vrátiť do práce. Ale zvládneš to. Hviezdy sa zosúlaďujú... toto bude tvoj čas a ak sa budeš potrebovať porozprávať, vieš, že som tu pre teba.“

Potľapkal ma po pleci a stisol ho. „Čoskoro sa porozprávame.“

„Ďakujem, kámo!“ zvolal som a zdvihol som k nemu pohár na pozdrav, keď odchádzal od môjho stola.

Nasledujúcich desať minút som sedela sám pri svojom malom stole, dopíjal kávu a premýšľal nad Danovými slovami. Spôsob, akým to Jana ukončila, ma bolel, ale Dano mal pravdu. V Bratislave boli tisíce žien.

A Natália bola jednou z nich.

(určite bude aj pokračovanie môjho životného príbehu)