Láska po rómsky

Je pekné predpoludnie pracovného dňa v strede týždňa. Rozhodli sme sa s mojou kamarátkou a externou kolegyňkou v jednej osobe vybrať na výlet smer Záhorie. Cieľovú destináciu sme si vybrali jednu známu obec o ktorej sa hovorí, že je baštou Rómov. Predmetom návštevy bolo získať interview s čo najširšou vzorkou Rómov o veciach ľúbostných, alebo inak povedané, zistiť ako funguje rómska láska v tejto obci. Prechádzajúc po hlavnej ceste tejto obce, nechali sme si od miestnych poradiť kde by sme našli čo najviac Rómov pohromade. Pravdupovediac nerobili sme si veľké ilúzie, lebo ako som spomínal bol pracovný deň a určite veľa Rómov nesedí len tak doma, ale poctivo pracuje. Dorazili sme do kolónie skoro na konci dediny. Na začiatku to aj vyzeralo, že tu nájdeme len pár osadníkov a potenciálnych respondentov    nášho sociologického prieskumu. Vonku pred domami a chatrčami sedelo pár žien a niekoľko starcov. Ani jeden mužný Róm. Na priľahlom dvore pobehovali sporo odeté deti a kričali jedno cez druhé. Potom nás náhle obkľúčili akoby sme boli ich korisť. Svojim krikom a hlasným smiechom vyslali signál ostatným osadníkom, že na dvore sa nachádzajú dvaja votrelci. Nezostávalo nám nič iné iba čakať kto sa nás ujme. Potom jeden starší Róm niečo zakričal v tom ich zvučnom jazyku a z chatrče sa k nám valili dve obézne ženy a jeden krívajúci rómsky muž. Možno kríval len pre istotu lebo si nás pomýlili s nejakými úradníkmi. A možno to mal aj „origoš“ v papieroch, veď oni sú tak citliví na ich zdravotný stav, že od malička sa rodia ako invalidi. Ale to bolo len tak na okraj čo hovorí verejná mienka. V podstate nám neprináleží hodnotiť to. Sú na to študovaní ľudia, ktorí im to priznajú snáď právom.

-Koho hľadáte? - kričali už počas rýchleho kroku tie dve ženy.

- No aj vás... - odpovedal som im pohotovo.

- Akože nás? Čo potrebujete?! - dobiedzala do nás obézna Rómka s vyťahanými prsiami vo vyťahanom tričku. Potom jej parťáčka zakričala niečo po rómsky a z obydlí sa vyrojilo množstvo Rómov vo vekovej vzorke od 13 do 50 rokov. Boli to teda obyvatelia dediny, ktorá by mohla kľudne tvoriť živý skanzen. Dozvedeli sme sa, že v tejto osade žijú rómsky obyvatelia s rovnakými a najpočetnejšími priezviskami ako Bihári, Zeman, Szalay, Oláh a Danihel. Nikto a dokonca ani starosta nemá presný prehľad o počte obyvateľov tejto rómskej časti obce. Je to kvôli tomu, že Rómovia sú národ kočovný. Bratranci a sesternice navštevujú svojich bratrancov a sesterníc. Rómska krv a gény sa miešajú. Spoločnosť im vyčíta, že údajne to spôsobuje obezitu a nízky mentálny stupeň drvivej väčšiny jedincov.

"Sme z jedného internetového portálu a chceli by sme urobiť prieskum a článok ako to funguje po intímnej stránke u vás Rómov?" - otvoril som diskusiu.

"Čeho?!" - nechápavo sa nás spýtala tá bacuľatá Rómka.

Moja akčná kolegyňa pochopila, že asi som použil veľmi veľa zložitých slov pre neklamlivú a na prvý pohľad rozoznateľnú jednoduchosť tejto respondentky.

"Môj kamarát by chcel vedieť ako vy Rómovia robíte..." a pritom jej svojou rečou tela ukázala gesto, kde si svoj ukazovák ľavej ruky pretiahla cez kruh utvorený spojením brušiek palca a ukazováka pravej ruky. Prekvapila ma táto jej pohotová reakcia a s vnútorným smiechom aj pekne pobavila.

Svoje nemilé prekvapenie a rozčarovanie neskrývala ani Rómka. Pozrela na nás s vytreštenými očami a teraz nie preto, že by neporozumela, ale asi to bola konzervatívna škola.

"Fuj ! O takých nechutných veciach chcete písať na internet !" - okríkla nás a pritom poriadne odpľula.

"A prečo by o tom nemohli písať? Ty už akože ne...nesexuješ?! - zastal sa nás s doprovodom hlbokého smiechu skoro bezzubý rómsky muž.

Svojou hláškou rozrehotal aj ostatných medzitým pribehnutých osadníkov, ktorì chceli byť stredobodom pozornosti.

"Aby sme vám to nejako vysvetlili. Náš portál sa volá EroticKontakt SK a ak ho nepoznáte z internetu, vedzte, že svojím obsahom článkov je zameraný na takúto oblasť a preto nemáme problém napísať to a zverejniť na internete. Berte to tak, že "gádžovia" majú záujem dozvedieť sa o vás aj po tejto stránke. Chcú bližšie pochopiť vašu kultúru a erotické zvyklosti" - snažil som sa vysvetliť náš zámer, len som mal obavy či opäť nezostanem nepochopený.

"Ja vám poviem, ale čo zato?! Deti mi plačú a potrebujem im niečo dobré kúpiť..." - pristúpila z davu celkom zachovalá štyridsiatnička Ribana.

"No ak ten rozhovor začneme a bude stáť zato, určite sa už počas jeho priebehu dohodneme. "Máme v sebe zľutovanie pre tvoje deti" - snažil som sa rozvinúť a zároveň zachovať priebeh komunikácie voľným štýlom. "Nie je nám to ľahostajné ako tu žijete. Štát by sa mal o vás lepšie postarať. Veď v dnešnej dobe žiť z tých sociálnych dávok? Z čoho vlastne žijete? Vy musíte byť kúzelníci. My sme tiež toho názoru, aby vaše deti neboli obeťami segregácie..." pokračoval som.

„To je čo?“ – spýtala sa Ribana

„To je v poriadku, nič zlého čo by nás mohlo urážať...“ – tenkým hlasom sa ozvalo odpodiaľ.

„Môžeme teda začať?“ – chcel som si overiť začiatok diskusie.

„Áno, môžeme...“ – dostal sa nám súhlas od viacerých zúčastnených.

„Vzrušujú vás, Rómky, bieli muži?“ – položil som prvú otázku odvážnej štyridsiatničke.

„Nie. Bieleho by som nechcela, mohol by mať barák veľký ako stodolu. K Cigánke patrí Cigán.“

K nej sa potom pridala aj spočiatku zdržanlivá obézna Rómka: „Ani ja na bielych chlapoch nič nevidím. A aj keď si niektorá Rómka zobrala bieleho, tá už medzi nás viac nepatrí. Jednoducho stratí svoju cenu.“

„A vás, mužov, gádžovky priťahujú?“ – nadviazala moja kolegyňa a pozrela sa pritom na bezzubého Róma, ktorý nemohol z nej spustiť svoje čierne oči, ktoré boli ako dva malé kúsky uhlia.

„Áno, ich áno!“ – zaznela viachlasná odpoveď rómskych žien. Muži, ktorí tam boli s nimi sa len smiali. A keď aj deti videli ako sa smejú, tak sa smiali aj oni. Síce nevedeli presne čomu, ale dotvárali zábavnú kulisu. Z mužskej skupinky sa zrazu ozvalo: „Raz som jednu mal. Na Kramároch vo výťahu. Sestričku. Hodinu sme boli zaseknutí...“

„A to si teraz vymýšľaš!“ – nedalo mi zareagovať.

„Nevymýšľam, je to čistá pravda, nebola až tak veľmi pekná. Mala väčší zadok a tie cici, jááj...“

(opätovne tam zavládol smiech)

K rozhovoru sa pripojil ďalší „rómsky znalec“: „Podľa mňa je to s cigánkami lepšie.“

„Aj podľa mňa... A biela...? Fajn.“ – doplní ho ďalší zo skupinky.

„Čo kecáš, šak ty si ešte žiadnu takú nemal. Neverte mu!“ – ozvalo sa pár oponentov.

Osadou sa rozkríklo o čom je reč. Diskutérov zrazu začalo pribúdať.

Chcel som trošku viac rozvinúť debatu a tak som položil ďalšiu otázku:

„Mimochodom, vás musí v týchto domčekoch bývať veľmi veľa. Čo vaše súkromie?“

„Nemyslite si, že my Cigáni nemáme svoju hrdosť. Aj pri tom... no veď viete čo myslím“ – ozvala sa obézna Rómka a doplnila ju odvážna štyridiatnička: „Nemôžeme sa pred deťmi ponížiť, aby sa na nás pozerali. Šak by si to mohli zapamätať. A čo keby to napodobňovali, há? Myslíte si, že všetky naraz zaspia?“

„No to vy musíte najlepšie vedieť kedy vám zaspia, veď vy ich vychovávate...“ – zareagovala moja kolegyňa.

„Ako vravím, počkáme, až zaspia, a potom, ak príde chuť...“ – dodala štyridsiatnička.

„Alebo...“ – zaškerí sa bezzubými ústami akási fešanda – „...alebo si odskočíme...“

„Kam si odskočíte“ – začal som vyzvedať.

„Ná, šak hen, do borovicového lesa.“ – odvážne mi zakontrovala „fešanda“.

Kolegyňa bola tiež zvedavá a položila jej otázku: „Ale v zime tam je asi zima, nie?“

„No a? Keď je láska, zimu necítiť.“ – odpovedala a zasmiala sa pritom skúsená Rómka, ktorá má rada sex v prírode.

(v smiechu ju podporilo celé zoskupenie diskutérov)

Odhadom je v osade Rómov okolo 400. Spomenul som však hneď na začiatku ich migráciu, takže číslo je skutočne iba orientačné a záleží od viacerých faktorov. Pochopiteľne, najviac je invalidov a nezamestnaných. Prevažne mladých. Rómovia milujú tú obec. Je blízko Bratislavy, kam odchádzajú „za prácou“ a za prácou... V lete sa najviac živia zberom húb, no občas sa stane, že revír nevydá čo sa od neho očakávalo. Na zimu trhajú aj so stromami zo stromov imelo a predvianočnú Bratislavu zásobujú aj vlastnoručne spílenými borovičkami. Ako sami vravia, je to riziko, ale stojí to zato. Okolité družstevné a súkromné polia im poskytujú zasa dostatok poživne, a veľmi chutné sú aj zjari zasadené a vzápätí nimi vyhrabané sadobné zemiaky. Týmto ľudom to však nevadí. Na otázku, či si uvedomujú porušovanie zákona svojim konaním, jednoducho a rovnakou odpoveďou dajú najavo, že nie. Musia sa nejako postarať sami o seba a aj o svoje deti. Od štátu toho veľa nedostanú a cigáňov údajne nikto nechce. Oni by aj pracovali, ale nechcú ich. Ale potvrdili nám, že niektorí aj pracujú ťažko v stavebných firmách. Robia poväčšine kopáčov, čo by biely nerobili, lebo je to pre nich ťažká robota.

Vráťme sa však k tej „svojpomoci“. Ak vychádzame z predpokladu, že svojpomocne zasýtený Róm vďaka vysokej chorobnosti a nezamestnanosti, je aj dobre oddýchnutý, môže sa navyše v prvé dni po obdržaní  sociálnych dávok solídne podgurážiť, vychádza nám, že má záujem činiť to, na čo ho Boh stvoril – rozmnožovať sa. Alebo sa o to aspoň zanovite pokúšať...

Aby som veľmi nefilozofoval z či skôr nevytváral pre niekoho negatívny obraz o rómskych spoluobčanoch aj keď je postavený  na základe autentických výpovedí týchto ľudí. Ani Rómovia nevedia všetko zatajiť. Skôr sme mali pocit akoby im imponovalo takéto „chválenie“ akí sú šikovní.

Naša anketa pokračovala:

„Používate nejakú antikoncepciu?“

„Čo je to?“ – nechápavo na nás pozerala Rómka, len som nevedel ktorým okom, lebo trošku viac sa jej zbiehali k špičke nosa.

„Ozaj, čo to je?“ – pridala sa k nej ďalšia zvedavá alebo nechápavá. Bolo to ťažké v danej chvíli odhadnúť.

„Sprostá, nevieš? Ná, šak to čo ti doktorka predpísala, aby si nemohla otehotnieť“ – štyridsiatnička ukázala svoju inteligenciu v danej problematike a doplnila: „Aj sterilizované sú medzi nami. Na odporučenie doktora sa dali zaplombovať a hotovo, ha-ha-ha...!“

Zvedavcov stále pribúda, no stačilo sa zmieniť o tom či by sme si ich mohli odfotiť, bolo vidno len chrbty, zakryté tváre dlaňou a pokriky aby sme nič také nerobili. Keď sme chceli pokračovať v rozhovore, museli sme im vyhovieť. Okrem iného, Róma si viem vyfotiť hocikde inde.

„Ehm... Ty moja pekná, kedy si prišla o poctivosť?“ – spýtal som sa celkom sympatickej mladej dievčiny, ktorá bola len trošku ufúľaná od niečoho na tvári.

„V šestnástich“ – odpovedala mladá Rómka, ktorá podľa môjho odhadu mohla mať tak štrnásť.

Kolegyňka sa taktiež opýtala postávajúcich mladých: „A vy chalani?“

„Tiež nejako v šestnástich, kto si to má pamätať, bolo to tak dávno“ – odpovedali s veľkým rehotom.

Zrazu sa ozval z davu prudký a ostrý hlas:

„Čo už len títo sopliaci chcú hovoriť o sexe? Čo o tom vedia? Hop-hop a hotovo! To ja alebo...“ – obzrie sa okolo seba celkom dobre stavaný, približne tridsaťročný Róm a opäť zakričí – „Hej, poď sem! – volá tento borec  na muža odpodiaľ. Medzitým nás informuje: „On trhá ženukaždý večer. Priam ju mučí. Viete aké meno sme mu dali? Vajčiak. No poď sem... Vajčiak!!!“

Vajčiakovi sa nechcelo. Buchne si rukou po stehne a potom ňou urobí veľavravné gesto. Zjavne bolo vidieť, že nás má „na háku“.

Rómovia sú k manželskému životu ľahostajní. Aspoň de iure (podľa práva, v súlade s právom). Dozvedeli sme sa, že ani starosta si už poriadne nepamätá kedy v dedine sobášili rómsky pár. Žiť nadivoko je pre nich romantické najmä preto, lebo ako druhovi a družke sa im lepšie šklbe štátna kasa. Manželské povinnosti ako také si však Rómovia, zdá sa, plnia dôsledne. A dušujú sa tiež, že sú verní...

„Jestvuje medzi vami nejaké tabu? Niečo, čo v sexe nesmiete?“ – pokračovali sme v spoločnej diskusii.

„Neviem. Ani nie.“ – tvrdí celkom pohľadný mladík – „Ale jednu vec neuznávame. My sme za normálny sex. Nie za to, čo vídať v pornofilmoch. To oné... akože po francúzsky sa tomu hovorí.“

Trvdil nám, že žena by ho zabila keby jej povedal: „Urob mi to takto.“

„Teraz si mal na mysli fajku?“ – dobiedzal som doňho.

„Poviem vám, že z tisícky pravých Cigániek by sa na čosi podobné nedala ani jedna.“ – poučil nás mladík.

Rozhodol som sa, že ho budem trošku provokovať: „V Čechách to už robia.“

„Ale nerobia.“

„Ale robia“ – stupňoval som.

„Nerobia!!!“ – dostával sa mierne do otáčok tento mladý Róm.

„A čo tie mladé baby, ktoré v Bratislave fajčia vtákov na privátoch?“- uťal som do živého.

„To sú skazené chudery, to je iná kasta, aj mi Rómovia sa delíme a k takýmto chuderám sa nepriznávame. Skazila ich doba, nevedia si vážiť samé seba. Fuj!!!“

Kývnutím hlavou som mu dal súhlasné gesto, čím som ho zjavne mierne upokojil a nechcel som premeškať situáciu, keď sa môže človek ešte viac dozvedieť. Nasledovala ďalšia otázka:

„Ehm, že som taký smelý... a čo tak naopak?“

„Ako naopak?“ – chvíľku sa zamyslel – „Ach táák... Len by tá moja skúsila povedať si o to... Viac by do baráku neprišla! Ja mám radšej zmrzlinu. (nastal smiech v celej skupinke diskutujúcich) Robia to len bieli. Nechutné...“

„A čo análny sex? Ide to s Rómami dovedna?“ – moja zvedavosť nepoznala hraníc.

„Júj, pán redaktor ,(zostal som mierne zaskočení pri tomto oslovení, ale zalichotilo mi to) to už je iné kafé“ – poznamenal mladík a bolo vidieť , že viacerým mužom okolo sa mlsne zaiskrili oči.

Odpodiaľ, pri kolovej ohrade jednej z chatrčí, naťahujú uši miestne dievčatá. Jedna z nich vyzerá už na pohľad kultivovanejšie:

„Mám dvadsať rokov a som ešte panna,“ – vyšlo spontánne z fešnej čiernovlásky – „ale také sme tu v osade vari len dve. Ostatné vrstovníčky majú už aj po štyri deti, no ja v toľkých deťoch nevidím zmysel života. Viem, aké mala s nami moja mama trápenie. Bolo nás sedem... Povedzte, akú nám mohla dať budúcnosť? Ja som sa však nevzdávala. Náš pán farár nám veľmi pomohol. Chodila som sa k nemu učiť a veľmi veľa rozprávať. Čítala som uňho vzácne knihy a niektoré mi požičiaval aj domov. Vyštudovala som strednú školu. Zatiaľ som síce stále tu, nezamestnaná, ale bojujem ďalej. Chodím stále na faru. Nielen sa vzdelávať, ale aj pomáhať. Som vďačná dôstojnému pánovi, že mi pomáha. Vravel mi, že mi pomôže sprostredkovať cez rómskeho splnomocnenca, aby som išla študovať na vysokú školu a urobila dobré meno nám Rómom. Verím, že mi v tom dopomôže aj Ježiš Kristus. On mi dá môj osud. Preto si ani nehľadám muža, lebo viem, že šťastie ku mne príde samo. Nie nechcem mať veľa detí. Lebo jedno je málo, dve sú moc a tri príliš.“

Pri tejto obsiahlej odpovedi mladej dievčiny sme zostali spolu s mojou kamarátkou v nemom úžase. To dievča sa tak neskutočne vymykala od tejto skupiny osadníkov svojou inteligenciou, zmyslom života a plánmi, ktoré chce dosiahnuť. Človek si zrazu uvedomí, že by bolo škoda nedať,  takýmto perlám, ktoré sa objavia z takého  veľkého množstva , šancu presadiť sa v živote.