Diagnóza: Šípková Ruženka

Keby som si dával inzerát, s pokojným svedomím by som mohol napísať:

Mladý, urastený, v spoločnosti obľúbený, výrečný a športovo založený muž hľadá...

Nikdy som nemal o ženy núdzu, a fakt, že som so žiadnou z nich nechodil dlho, pripisovalo moje okolie tomu, že som prelietavý. Spočiatku som si aj ja myslel, že len hľadám tú pravú, a predtým ako sa usadím, potrebujem sa vybúriť. Nie je to tak. Problém je inde a odvtedy hovorím s iróniou v hlase, že hľadám Šipkovú Ruženku.

Ak si aj vy - rovnako ako moji známi - myslíte, že mám na mysli princeznú, mýlite sa.   Túžim po spiacej krásavici. Pretože ja, pekný a sympatický muž, som vlastne postihnutý. Môj problém spočíva v tom, že za normálnych okolností nie som schopný súlože. Preto ma aj zvyčajne nechali moje priateľky, alebo som s hanbou od nich odišiel ja. Nedokážete si predstaviť, ako závidím mužom, ktorí zbalia ženu, dostanú ju do postele, bez zábran sa s ňou vyspia – a buď si povedia dovidenia, alebo sa z toho vyvinie dlhší perspektívny vzťah. Ja totiž za normálnych okolností nie som schopný pohlavného styku. A čím som starší, tým je to horšie. Postupne som totiž zistil, že môžem súložiť len so spiacou ženou. Vtedy je môj penis poriadne tvrdý a súlož mi chutí tak ako každému inému zdravému mužovi. Keď sa však partnerka prebudí, už ma nezaujíma. Úd mi nenávratne zmäkne a všetka chuť na sex ma opustí. Ak však partnerka trvá na tom, aby som pokračoval v súloži, vyrobím si trapas. Nedá sa. Zrazu je zo mňa impotent! Toto sa opakuje čoraz častejšie. Istý čas som sa bál, že som nekrofil. Neviem si však predstaviť, že žena, s ktorou súložím, by bola studená. Páči sa mi totiž vôňa teplého, uvoľnene spiaceho a pravidelne dýchajúceho tela.

Pretože som celkom výrečný, darilo sa mi niektoré partnerky prehovoriť, aby spánok aspoň predstierali, nebolo to však ono...

Dlho som sa trápil, veľakrát som si vyrobil nekonečnú hanbu, kým som sa odhodlal navštíviť lekára-sexuológa. Ten mi stanovil diagnózu, ktorú volám Šípková Ruženka, lebo to by pre mňa bola, aspoň zatiaľ, ideálna družka – večne spiaca krásavica. Doktor mi však sľúbil, že sa moja „choroba“ dá liečiť. Chce to len čas, trpezlivosť a odhodlanie zmeniť sa. Ten blok je psychického rázu, je v hlave odkiaľ idú impulzy do celého môjho tela a sú vysielané aj do môjho pohlavného orgánu. Pracujem na tom, aby som ten blok prelomil. Veľmi by mi pomohlo, ak by som nebol na to sám, ale našla by sa pre mňa milujúca a tolerantná partnerka, ktorá by ma momentálne brala takého akým som. Chcel by som žiť ako normálny človek a založiť si rodinu. Tí, ktorí si prečítali tento môj príbeh a majú ma za blázna či úchyláka, nebudem im to mať za zlé. Beriem to tak, že majú právo mať svoj názor, ale zároveň aj povinnosť ponechať právo inému slobodne sa rozhodovať a žiť si svoj život.

Peter.

Že by to bol osud?

Vážení milovníci skutočných príbehov.

Rozhodla som sa aj ja prispieť svojím príbehom alebo lepšie povedané v krátkosti vám zhrniem môj smolný partnerský život. Prvý chlapec ma opustil, keď som mala štrnásť rokov. Priatelili sme sa iba dva mesiace v lete, ale pretože som sa s ním nechcela verejne vodiť za ruky, odporúčal sa. Stále neviem prečo mi to vtedy tak vadilo. To bola moja prvá detská láska. Možno to bolo aj tým. Detský rozum...

Potom prišiel „ON – mého srdce šampión“ – vysoký, silný, o päť rokov starší. Imponoval všetkým mojim kamarátkam a najfantastickejšie na ňom bolo to, že si vybral práve mňa. Zbláznila som sa do neho po uši. Nechala som učebnice, po škole pre mňa existoval len on. Vtedy som mala pätnásť rokov a musel vytušiť, čo zo mňa vyrastie, pretože vtedy som bola tučná, obložená detskými vankúšikmi tuku a mala som tvár prilepenú na zrkadle, lebo som stále nebola spokojná s tým, ako vyzerám. On ma naučil bozkávať sa, objímať...

Keď sme začali spolu spávať, začala som aj chudnúť. Boli sme tým posadnutí. Jeho rodičia mali chatu na ktorú chodili len na dva týždne v lete a na Vianoce v zime. Trávili sme tam celé hodiny holía v objatí na dlážke, na posteli, alebo kde sme si v danej chvíli práve zmysleli. Keď sa ma nasýtil, nechal ma tak... Nedokázala som to pochopiť. Veď sme spolu chodili len tri roky. Ja som bola zamilovanejšia ako na začiatku, a čo viac, chýbal mi aj sexuálne.

Po sklamaní som padla do rúk prvému utešiteľovi. Ten ma iba zneužíval. Chcel odo mňa len sex. Fajka na dennom poriadku a akonáhle bolo kde tak som mu musela roztiahnuť nohy. Bola som pre neho len telo. Rozišli sme sa po pol roku. Ďalší muž bol vojak z povolania. No čo vám poviem. Ďalší čo mával často plné vajcia a bola som jeho útočisko. Aspoň takto na mňa pôsobil a bolo to poznať aj na jeho dávke tekutiny pri orgazme.  Na rozdiel však od toho predchádzajúceho sme sa mali radi. Mala som pocit romantického vzťahu. Nikdy som nevedela kedy za mnou príde, lebo stále odniekiaľ dochádzal a mal nepravidelnú pracovnú dobu. Večeriavali sme pri sviečkach, chodili po starom meste, až kým... Kým nás raz nestretla moja dávna spolužiačka, ktorá sa nevinne opýtala ako sa má jeho dieťa a žena. Skoro som omdlela. Prišiel za mnou ešte raz, ale odmietla som sa s ním rozprávať...

Dlho som sa nechcela s nikým ani len zoznámiť. Všetci muži, ktorých som mala rada ma nejakým spôsobom podvádzali...

Prečo?

Odpoveď mi dal jeden psychotronik s ktorým som sa spoznala cez internet. Vravel, že som jeho médium a dobrý zdroj energie. Neskôr som zistila, že tým médiom myslel moju vagínu. Aj on bol ženatý, ale netajil sa tým a chcel sa rozviesť. Neverila som mu, ale aspoň sa tak nepretvaroval.

Učil ma jogu, tantru a mystické vnímanie sexu. Bolo to vzrušujúce, ale zas len dovtedy, pokiaľ si jeho žena neotvorila relaxačné štúdio a on začal byť vyťažený v jej podnikaní a jej zákazníčkami. Zrazu mal veľa peňazí a málo času. Ostávala som celé mesiace sama. Zdá sa vám, že som veľmi prelietavá a tých partnerov bolo v relatívne krátkom čase dosť? Na základe toho, čo som doteraz prežila momentálne ani nepomýšľam nad nejakým vážnym vzťahom resp. nechcem ho vopred plánovať, lebo pri mojom šťastí mi nebude dopriaty. Momentálne mám milenecký vzťah. Spoznala som ho na verejnej plavárni v jednom hoteli. Je boxer a nemá toho veľa v hlave. Je sprostý a drzý a proste hovorí, že ma chce za ženu. Má potetované a pekne vypracované telo. Sám sebe sa páči. Taký jednoduchý narcis. Neviem čo je na tom, ale stále mám pocit, že ma takí chlapi čoraz viac priťahujú. Bola som s ním pár krát na tréningu a aj pred svojimi kamarátmi hovorí, že to myslí so mnou  vážne. Len ja neviem, či mi bude neskôr stačiť. Ale – to je asi osud...

Všetci, ktorých som chcela ja ma odmietli, musím si vziať toho, kto chce mňa.

                                                                                                                                                      Sima

Láska po rómsky

Je pekné predpoludnie pracovného dňa v strede týždňa. Rozhodli sme sa s mojou kamarátkou a externou kolegyňkou v jednej osobe vybrať na výlet smer Záhorie. Cieľovú destináciu sme si vybrali jednu známu obec o ktorej sa hovorí, že je baštou Rómov. Predmetom návštevy bolo získať interview s čo najširšou vzorkou Rómov o veciach ľúbostných, alebo inak povedané, zistiť ako funguje rómska láska v tejto obci. Prechádzajúc po hlavnej ceste tejto obce, nechali sme si od miestnych poradiť kde by sme našli čo najviac Rómov pohromade. Pravdupovediac nerobili sme si veľké ilúzie, lebo ako som spomínal bol pracovný deň a určite veľa Rómov nesedí len tak doma, ale poctivo pracuje. Dorazili sme do kolónie skoro na konci dediny. Na začiatku to aj vyzeralo, že tu nájdeme len pár osadníkov a potenciálnych respondentov    nášho sociologického prieskumu. Vonku pred domami a chatrčami sedelo pár žien a niekoľko starcov. Ani jeden mužný Róm. Na priľahlom dvore pobehovali sporo odeté deti a kričali jedno cez druhé. Potom nás náhle obkľúčili akoby sme boli ich korisť. Svojim krikom a hlasným smiechom vyslali signál ostatným osadníkom, že na dvore sa nachádzajú dvaja votrelci. Nezostávalo nám nič iné iba čakať kto sa nás ujme. Potom jeden starší Róm niečo zakričal v tom ich zvučnom jazyku a z chatrče sa k nám valili dve obézne ženy a jeden krívajúci rómsky muž. Možno kríval len pre istotu lebo si nás pomýlili s nejakými úradníkmi. A možno to mal aj „origoš“ v papieroch, veď oni sú tak citliví na ich zdravotný stav, že od malička sa rodia ako invalidi. Ale to bolo len tak na okraj čo hovorí verejná mienka. V podstate nám neprináleží hodnotiť to. Sú na to študovaní ľudia, ktorí im to priznajú snáď právom.

-Koho hľadáte? - kričali už počas rýchleho kroku tie dve ženy.

- No aj vás... - odpovedal som im pohotovo.

- Akože nás? Čo potrebujete?! - dobiedzala do nás obézna Rómka s vyťahanými prsiami vo vyťahanom tričku. Potom jej parťáčka zakričala niečo po rómsky a z obydlí sa vyrojilo množstvo Rómov vo vekovej vzorke od 13 do 50 rokov. Boli to teda obyvatelia dediny, ktorá by mohla kľudne tvoriť živý skanzen. Dozvedeli sme sa, že v tejto osade žijú rómsky obyvatelia s rovnakými a najpočetnejšími priezviskami ako Bihári, Zeman, Szalay, Oláh a Danihel. Nikto a dokonca ani starosta nemá presný prehľad o počte obyvateľov tejto rómskej časti obce. Je to kvôli tomu, že Rómovia sú národ kočovný. Bratranci a sesternice navštevujú svojich bratrancov a sesterníc. Rómska krv a gény sa miešajú. Spoločnosť im vyčíta, že údajne to spôsobuje obezitu a nízky mentálny stupeň drvivej väčšiny jedincov.

"Sme z jedného internetového portálu a chceli by sme urobiť prieskum a článok ako to funguje po intímnej stránke u vás Rómov?" - otvoril som diskusiu.

"Čeho?!" - nechápavo sa nás spýtala tá bacuľatá Rómka.

Moja akčná kolegyňa pochopila, že asi som použil veľmi veľa zložitých slov pre neklamlivú a na prvý pohľad rozoznateľnú jednoduchosť tejto respondentky.

"Môj kamarát by chcel vedieť ako vy Rómovia robíte..." a pritom jej svojou rečou tela ukázala gesto, kde si svoj ukazovák ľavej ruky pretiahla cez kruh utvorený spojením brušiek palca a ukazováka pravej ruky. Prekvapila ma táto jej pohotová reakcia a s vnútorným smiechom aj pekne pobavila.

Svoje nemilé prekvapenie a rozčarovanie neskrývala ani Rómka. Pozrela na nás s vytreštenými očami a teraz nie preto, že by neporozumela, ale asi to bola konzervatívna škola.

"Fuj ! O takých nechutných veciach chcete písať na internet !" - okríkla nás a pritom poriadne odpľula.

"A prečo by o tom nemohli písať? Ty už akože ne...nesexuješ?! - zastal sa nás s doprovodom hlbokého smiechu skoro bezzubý rómsky muž.

Svojou hláškou rozrehotal aj ostatných medzitým pribehnutých osadníkov, ktorì chceli byť stredobodom pozornosti.

"Aby sme vám to nejako vysvetlili. Náš portál sa volá EroticKontakt SK a ak ho nepoznáte z internetu, vedzte, že svojím obsahom článkov je zameraný na takúto oblasť a preto nemáme problém napísať to a zverejniť na internete. Berte to tak, že "gádžovia" majú záujem dozvedieť sa o vás aj po tejto stránke. Chcú bližšie pochopiť vašu kultúru a erotické zvyklosti" - snažil som sa vysvetliť náš zámer, len som mal obavy či opäť nezostanem nepochopený.

"Ja vám poviem, ale čo zato?! Deti mi plačú a potrebujem im niečo dobré kúpiť..." - pristúpila z davu celkom zachovalá štyridsiatnička Ribana.

"No ak ten rozhovor začneme a bude stáť zato, určite sa už počas jeho priebehu dohodneme. "Máme v sebe zľutovanie pre tvoje deti" - snažil som sa rozvinúť a zároveň zachovať priebeh komunikácie voľným štýlom. "Nie je nám to ľahostajné ako tu žijete. Štát by sa mal o vás lepšie postarať. Veď v dnešnej dobe žiť z tých sociálnych dávok? Z čoho vlastne žijete? Vy musíte byť kúzelníci. My sme tiež toho názoru, aby vaše deti neboli obeťami segregácie..." pokračoval som.

„To je čo?“ – spýtala sa Ribana

„To je v poriadku, nič zlého čo by nás mohlo urážať...“ – tenkým hlasom sa ozvalo odpodiaľ.

„Môžeme teda začať?“ – chcel som si overiť začiatok diskusie.

„Áno, môžeme...“ – dostal sa nám súhlas od viacerých zúčastnených.

„Vzrušujú vás, Rómky, bieli muži?“ – položil som prvú otázku odvážnej štyridsiatničke.

„Nie. Bieleho by som nechcela, mohol by mať barák veľký ako stodolu. K Cigánke patrí Cigán.“

K nej sa potom pridala aj spočiatku zdržanlivá obézna Rómka: „Ani ja na bielych chlapoch nič nevidím. A aj keď si niektorá Rómka zobrala bieleho, tá už medzi nás viac nepatrí. Jednoducho stratí svoju cenu.“

„A vás, mužov, gádžovky priťahujú?“ – nadviazala moja kolegyňa a pozrela sa pritom na bezzubého Róma, ktorý nemohol z nej spustiť svoje čierne oči, ktoré boli ako dva malé kúsky uhlia.

„Áno, ich áno!“ – zaznela viachlasná odpoveď rómskych žien. Muži, ktorí tam boli s nimi sa len smiali. A keď aj deti videli ako sa smejú, tak sa smiali aj oni. Síce nevedeli presne čomu, ale dotvárali zábavnú kulisu. Z mužskej skupinky sa zrazu ozvalo: „Raz som jednu mal. Na Kramároch vo výťahu. Sestričku. Hodinu sme boli zaseknutí...“

„A to si teraz vymýšľaš!“ – nedalo mi zareagovať.

„Nevymýšľam, je to čistá pravda, nebola až tak veľmi pekná. Mala väčší zadok a tie cici, jááj...“

(opätovne tam zavládol smiech)

K rozhovoru sa pripojil ďalší „rómsky znalec“: „Podľa mňa je to s cigánkami lepšie.“

„Aj podľa mňa... A biela...? Fajn.“ – doplní ho ďalší zo skupinky.

„Čo kecáš, šak ty si ešte žiadnu takú nemal. Neverte mu!“ – ozvalo sa pár oponentov.

Osadou sa rozkríklo o čom je reč. Diskutérov zrazu začalo pribúdať.

Chcel som trošku viac rozvinúť debatu a tak som položil ďalšiu otázku:

„Mimochodom, vás musí v týchto domčekoch bývať veľmi veľa. Čo vaše súkromie?“

„Nemyslite si, že my Cigáni nemáme svoju hrdosť. Aj pri tom... no veď viete čo myslím“ – ozvala sa obézna Rómka a doplnila ju odvážna štyridiatnička: „Nemôžeme sa pred deťmi ponížiť, aby sa na nás pozerali. Šak by si to mohli zapamätať. A čo keby to napodobňovali, há? Myslíte si, že všetky naraz zaspia?“

„No to vy musíte najlepšie vedieť kedy vám zaspia, veď vy ich vychovávate...“ – zareagovala moja kolegyňa.

„Ako vravím, počkáme, až zaspia, a potom, ak príde chuť...“ – dodala štyridsiatnička.

„Alebo...“ – zaškerí sa bezzubými ústami akási fešanda – „...alebo si odskočíme...“

„Kam si odskočíte“ – začal som vyzvedať.

„Ná, šak hen, do borovicového lesa.“ – odvážne mi zakontrovala „fešanda“.

Kolegyňa bola tiež zvedavá a položila jej otázku: „Ale v zime tam je asi zima, nie?“

„No a? Keď je láska, zimu necítiť.“ – odpovedala a zasmiala sa pritom skúsená Rómka, ktorá má rada sex v prírode.

(v smiechu ju podporilo celé zoskupenie diskutérov)

Odhadom je v osade Rómov okolo 400. Spomenul som však hneď na začiatku ich migráciu, takže číslo je skutočne iba orientačné a záleží od viacerých faktorov. Pochopiteľne, najviac je invalidov a nezamestnaných. Prevažne mladých. Rómovia milujú tú obec. Je blízko Bratislavy, kam odchádzajú „za prácou“ a za prácou... V lete sa najviac živia zberom húb, no občas sa stane, že revír nevydá čo sa od neho očakávalo. Na zimu trhajú aj so stromami zo stromov imelo a predvianočnú Bratislavu zásobujú aj vlastnoručne spílenými borovičkami. Ako sami vravia, je to riziko, ale stojí to zato. Okolité družstevné a súkromné polia im poskytujú zasa dostatok poživne, a veľmi chutné sú aj zjari zasadené a vzápätí nimi vyhrabané sadobné zemiaky. Týmto ľudom to však nevadí. Na otázku, či si uvedomujú porušovanie zákona svojim konaním, jednoducho a rovnakou odpoveďou dajú najavo, že nie. Musia sa nejako postarať sami o seba a aj o svoje deti. Od štátu toho veľa nedostanú a cigáňov údajne nikto nechce. Oni by aj pracovali, ale nechcú ich. Ale potvrdili nám, že niektorí aj pracujú ťažko v stavebných firmách. Robia poväčšine kopáčov, čo by biely nerobili, lebo je to pre nich ťažká robota.

Vráťme sa však k tej „svojpomoci“. Ak vychádzame z predpokladu, že svojpomocne zasýtený Róm vďaka vysokej chorobnosti a nezamestnanosti, je aj dobre oddýchnutý, môže sa navyše v prvé dni po obdržaní  sociálnych dávok solídne podgurážiť, vychádza nám, že má záujem činiť to, na čo ho Boh stvoril – rozmnožovať sa. Alebo sa o to aspoň zanovite pokúšať...

Aby som veľmi nefilozofoval z či skôr nevytváral pre niekoho negatívny obraz o rómskych spoluobčanoch aj keď je postavený  na základe autentických výpovedí týchto ľudí. Ani Rómovia nevedia všetko zatajiť. Skôr sme mali pocit akoby im imponovalo takéto „chválenie“ akí sú šikovní.

Naša anketa pokračovala:

„Používate nejakú antikoncepciu?“

„Čo je to?“ – nechápavo na nás pozerala Rómka, len som nevedel ktorým okom, lebo trošku viac sa jej zbiehali k špičke nosa.

„Ozaj, čo to je?“ – pridala sa k nej ďalšia zvedavá alebo nechápavá. Bolo to ťažké v danej chvíli odhadnúť.

„Sprostá, nevieš? Ná, šak to čo ti doktorka predpísala, aby si nemohla otehotnieť“ – štyridsiatnička ukázala svoju inteligenciu v danej problematike a doplnila: „Aj sterilizované sú medzi nami. Na odporučenie doktora sa dali zaplombovať a hotovo, ha-ha-ha...!“

Zvedavcov stále pribúda, no stačilo sa zmieniť o tom či by sme si ich mohli odfotiť, bolo vidno len chrbty, zakryté tváre dlaňou a pokriky aby sme nič také nerobili. Keď sme chceli pokračovať v rozhovore, museli sme im vyhovieť. Okrem iného, Róma si viem vyfotiť hocikde inde.

„Ehm... Ty moja pekná, kedy si prišla o poctivosť?“ – spýtal som sa celkom sympatickej mladej dievčiny, ktorá bola len trošku ufúľaná od niečoho na tvári.

„V šestnástich“ – odpovedala mladá Rómka, ktorá podľa môjho odhadu mohla mať tak štrnásť.

Kolegyňka sa taktiež opýtala postávajúcich mladých: „A vy chalani?“

„Tiež nejako v šestnástich, kto si to má pamätať, bolo to tak dávno“ – odpovedali s veľkým rehotom.

Zrazu sa ozval z davu prudký a ostrý hlas:

„Čo už len títo sopliaci chcú hovoriť o sexe? Čo o tom vedia? Hop-hop a hotovo! To ja alebo...“ – obzrie sa okolo seba celkom dobre stavaný, približne tridsaťročný Róm a opäť zakričí – „Hej, poď sem! – volá tento borec  na muža odpodiaľ. Medzitým nás informuje: „On trhá ženukaždý večer. Priam ju mučí. Viete aké meno sme mu dali? Vajčiak. No poď sem... Vajčiak!!!“

Vajčiakovi sa nechcelo. Buchne si rukou po stehne a potom ňou urobí veľavravné gesto. Zjavne bolo vidieť, že nás má „na háku“.

Rómovia sú k manželskému životu ľahostajní. Aspoň de iure (podľa práva, v súlade s právom). Dozvedeli sme sa, že ani starosta si už poriadne nepamätá kedy v dedine sobášili rómsky pár. Žiť nadivoko je pre nich romantické najmä preto, lebo ako druhovi a družke sa im lepšie šklbe štátna kasa. Manželské povinnosti ako také si však Rómovia, zdá sa, plnia dôsledne. A dušujú sa tiež, že sú verní...

„Jestvuje medzi vami nejaké tabu? Niečo, čo v sexe nesmiete?“ – pokračovali sme v spoločnej diskusii.

„Neviem. Ani nie.“ – tvrdí celkom pohľadný mladík – „Ale jednu vec neuznávame. My sme za normálny sex. Nie za to, čo vídať v pornofilmoch. To oné... akože po francúzsky sa tomu hovorí.“

Trvdil nám, že žena by ho zabila keby jej povedal: „Urob mi to takto.“

„Teraz si mal na mysli fajku?“ – dobiedzal som doňho.

„Poviem vám, že z tisícky pravých Cigániek by sa na čosi podobné nedala ani jedna.“ – poučil nás mladík.

Rozhodol som sa, že ho budem trošku provokovať: „V Čechách to už robia.“

„Ale nerobia.“

„Ale robia“ – stupňoval som.

„Nerobia!!!“ – dostával sa mierne do otáčok tento mladý Róm.

„A čo tie mladé baby, ktoré v Bratislave fajčia vtákov na privátoch?“- uťal som do živého.

„To sú skazené chudery, to je iná kasta, aj mi Rómovia sa delíme a k takýmto chuderám sa nepriznávame. Skazila ich doba, nevedia si vážiť samé seba. Fuj!!!“

Kývnutím hlavou som mu dal súhlasné gesto, čím som ho zjavne mierne upokojil a nechcel som premeškať situáciu, keď sa môže človek ešte viac dozvedieť. Nasledovala ďalšia otázka:

„Ehm, že som taký smelý... a čo tak naopak?“

„Ako naopak?“ – chvíľku sa zamyslel – „Ach táák... Len by tá moja skúsila povedať si o to... Viac by do baráku neprišla! Ja mám radšej zmrzlinu. (nastal smiech v celej skupinke diskutujúcich) Robia to len bieli. Nechutné...“

„A čo análny sex? Ide to s Rómami dovedna?“ – moja zvedavosť nepoznala hraníc.

„Júj, pán redaktor ,(zostal som mierne zaskočení pri tomto oslovení, ale zalichotilo mi to) to už je iné kafé“ – poznamenal mladík a bolo vidieť , že viacerým mužom okolo sa mlsne zaiskrili oči.

Odpodiaľ, pri kolovej ohrade jednej z chatrčí, naťahujú uši miestne dievčatá. Jedna z nich vyzerá už na pohľad kultivovanejšie:

„Mám dvadsať rokov a som ešte panna,“ – vyšlo spontánne z fešnej čiernovlásky – „ale také sme tu v osade vari len dve. Ostatné vrstovníčky majú už aj po štyri deti, no ja v toľkých deťoch nevidím zmysel života. Viem, aké mala s nami moja mama trápenie. Bolo nás sedem... Povedzte, akú nám mohla dať budúcnosť? Ja som sa však nevzdávala. Náš pán farár nám veľmi pomohol. Chodila som sa k nemu učiť a veľmi veľa rozprávať. Čítala som uňho vzácne knihy a niektoré mi požičiaval aj domov. Vyštudovala som strednú školu. Zatiaľ som síce stále tu, nezamestnaná, ale bojujem ďalej. Chodím stále na faru. Nielen sa vzdelávať, ale aj pomáhať. Som vďačná dôstojnému pánovi, že mi pomáha. Vravel mi, že mi pomôže sprostredkovať cez rómskeho splnomocnenca, aby som išla študovať na vysokú školu a urobila dobré meno nám Rómom. Verím, že mi v tom dopomôže aj Ježiš Kristus. On mi dá môj osud. Preto si ani nehľadám muža, lebo viem, že šťastie ku mne príde samo. Nie nechcem mať veľa detí. Lebo jedno je málo, dve sú moc a tri príliš.“

Pri tejto obsiahlej odpovedi mladej dievčiny sme zostali spolu s mojou kamarátkou v nemom úžase. To dievča sa tak neskutočne vymykala od tejto skupiny osadníkov svojou inteligenciou, zmyslom života a plánmi, ktoré chce dosiahnuť. Človek si zrazu uvedomí, že by bolo škoda nedať,  takýmto perlám, ktoré sa objavia z takého  veľkého množstva , šancu presadiť sa v živote.

Pôžitok

Noc nad nížinou, Vietor v zrelom obilí. Nekonečné nebo posiate tisíckami hviezd. Sú veľké a zdá sa, že sú tak blízko. Keby som vystrela ruku, možno by sa niektorej mohla aj dotknúť. Cvrčky. Prišiel celý orchester, aby zahral svoju nočnú pieseň . Asi takto by sa dala opísať situácia v ktorej som sa nachádzala a vnímala svojským spôsobom okolie. Oblečená do ľahkých priesvitných šiat sedela som na drevenom prahu starej stodoly. Čakala som na svojho muža Ivana. Tak som po ňom v tú noc túžila... Čakala som poslušne. Prichádzal cez dvor, namrzený ako vždy.

„Čo chceš?!“ – vyprskol na mňa nahnevaný. Ja som túžila po nežnosti.

„Prečo si ma volala?! Vieš dobre, že dnes večer hrám karty so starými kamarátmi, ktorých som už roky nevidel!“

Nevedela som ako mu mám vysvetliť, že práve ten večer som túžila po jeho tele, že v stodole je seno, že o stodolu je opretý drevený rebrík, že by bolo nádherné vtiahnuť sa do sena, prehadzovať sa na ňom, cítiť na koži pichanie vysušených rastlín?

Pritúlila som sa k nemu a šepkala nežné slová, volala som ho, aby sme išli do sena, bozkávala som mu tvár, oblizovala ucho, a on ma hrubo odtláčal, nadával a vysmieval sa mi:

„A teraz nie si alergická? Každá časť tvojho tela je alergická ! Stále myslíš iba na to ! Nič iné ani nemáš v hlave ! Vezmi palicu a strč si ju do tej tvojej hladnej p*č* !“ – zasipel a odišiel naspäť, aby strávil večer pri kartách.

Ostala som sama na prahu stodoly. V hlave som mala zmes otázok:

Prečo sú pre neho karty dôležitejšie , než naša láska? Či si nezasluhujem jeho pozornosť? Či má ženu len na to, aby ju zanedbával?  Cvrčky stále vyhrávajú a mne tečú slzy.

Zrazu šuchot! Vyľakaná som vyskočila. Srdce mi bilo v prsiach.

„Kto je? Čo je to“ – blúdila som pohľadom a nevidela nikoho!

Bála som sa tmy, bola som celá vyľakaná, ale to vzrušenie medzi nohami neprestávalo ani v tej chvíli.

Niečo mi udieralo medzi bedrami, povzbudzovalo ma viac než strach. Pozbierala som celú svoju odvahu a vyliezla hore do sena, do tmy. Zistila som, že nie všade bola v sene tma. Svit mesiaca prenikal cez poškodené staré škridly. Ľahla som si na seno a vyhrnula svoje ľahučké šaty, stiahla červené nohavičky, roztiahla nohy a dotýkala jemného strniska na veľkých p*sk*ch mojej k*nd*.

Bola som vlhká, nadržaná, celá nasiaknutá šťavami.  Ako dlho už nič nevošlo do môjho lona! Manžel ma zanedbával, všetko bolo preňho dôležitejšie ako ja a moje želania. Odkedy sme prišli na dedinu na návštevu k jeho rodine, ešte ma ani raz poriadne nepretiahol.

Rozopla som si šaty a hladkala prsia a bradavky, ktoré sa menili na tvrdé červíčky vystierajúce svoje nosíky hore. Prečo v tej chvíli neboli vedľa mňa mužské zuby, ktoré by sa do nich zahryzli?

Špičkami  prstov som si hladkala bradavky, zatvárala oči a predstavovala, že ich namiesto mňa hladkal nejaký muž. Chytila som bradavky poriadne do prstov, otáčala na všetky strany, stláčala ich až do bolesti a medzi nohami som mala stále horúcejšie. Čím viac som si hladkala prsia, tým bola moja žiadostivosť väčšia. V tej chvíli mi môj mozog myslel iba na jednu vec:

-Och, keby som tu tak teraz mala jeden dobrý mužský jazyk, aby ma dobre pooblizoval, vylízal každý, aj ten najmenší kúsok môjho tela, aby vysal každú kvapku mojej vášne!-

Jednou rukou som si stále hladila prsia a druhou som postupovala pozdĺž brucha stále nižšie a nižšie, kým som sa nedotkla svojho lona a toho sena, ktoré som nastrkala do neho. Seno ma pichalo a dráždilo zvnútra, rozpaľovalo a bolelo súčasne. Dostala som sa do pekného tranzu.

„Och, aké je to pekné“ – nežne som šepkala.

Moje prsty prechádzali po hodvábnych záhyboch, nachádzali citlivé body na začiatku a vo vnútri, tlačili ďalšie seno do otvoru. Krútila som bokmi, môj prst ide čoraz hlbšie dovnútra a robila som všetko tak, ako by som mala v sebe ozajstný *d. Potom som posunula prsty hore a našla napuchnutý a stvrdnutý kl*tor*s, ktorý ma volal a žiadostivo očakával, aby som sa pohrala s jeho citlivosťou, aby som ho rozpálila krúživými pohybmi. Tak veľmi som chcela na ňom pocítiť mužské pery, ktoré by ho rozpálili ešte viac, zuby, ktoré by ho hrýzli a vlhký jazyk, ktorý by olizoval jeho horúci vlhký vrchol.

Myslela som len na svoje lono, telo vôbec necítila, ležiac s dozadu zvrátenou hlavou na poduške zo sena. Ako som hýbala hlavou, ostrá suchá tráva ma pichala, vlasy som mala plné sena, všetko ma pichalo a škriabalo, ale aj tak som si užívala pri onanovaní , keď som vedela, že bude namáhavé očistiť svoje spotené telo od sena, keď zídem dole zo stodoly.

Pozerala som sa cez poškodené škridle na mesiac, on bol mojím mužom pri tomto onanovaní, jeho mliečne svetlo bolo také sladké, ako mužská sp*rm*, ktorá by mi zalievala celé telo. Široko som otvárala ústa a ponúkala ich mesiacu. Nech tečie do nich jeho svetlo, keď už nemohol tiecť ten horúci prúd mužskej sp*rm*, ktorú by som v tej chvíli tak rada vysala a prehltla.

Moje vzrušenie bolo stále silnejšie a väčšie...

Celý obsah necenzurovaného príbehu nájdete TU

Milovanie so susedkou

Začalo sa to mojím pubertálnym obdobím. V baraku, kde som vtedy býval u mojich rodičov,  bol som neskutočne zaľúbený do našej susedky, ktorá bývala na tom istom poschodí hneď oproti nám. Bola veľmi pekná žena a závidel som ju susedovi. Bolo medzi nami rozdiel asi 10 rokov, takže ešte nemala tridsať. Veľmi vkusne sa obliekala a niekedy keď mala na sebe tak trochu výstredné oblečenie, tak som si ju predstavil nahú a na nerušenom mieste, prevažne na toalete som si ho vyhonil. Tešil som sa na moment keď som sa  s ňou mohol stretnúť zoči voči na chodbe, cestou vo výťahu a pod. Aj keď to bola iba krátka chvíľa, užíval som si jej prítomnosť a mala pre mňa vždy takú špecifickú vôňu. Jej muž chodieval dosť často na služobné cesty. Bol  nejaký inžinierik, ale neviem čoho, a v podstate ma ani nezaujímal. Bol to taký namyslený horenos a len tak zo zdvorilosti sme sa formálne pozdravili. Žiadne slová navyše. Ako som už spomenul, jediné čo som mu závidel, bola jeho žena. Ona pracovala ako učiteľka v špeciálnej pomocnej škole. Bola to veľmi  empatická a milá žena. Čím som bol starší, tým viac som mal nutkanie dostať sa k nej bližšie a flirtovať s ňou. Prekvapilo ma, že ak sme sa náhodou stretli a prehodili reč, na moje dvojzmyselné slová reagovala s príjemným úsmevom a ešte krajším prirodzeným smiechom od srdca. Bol som do nej až po uši zamilovaný. Nebolo jedného dňa kedy som na ňu nemyslel a túžil ju vidieť. Keďže veľa času počas týždňa trávila často bez muža, ktorý bol na služobke, spoločnosť jej robil malý pes, ktorého chodila pravidelne venčiť. Skoro ráno pred odchodom do práce, potom keď sa vrátila poobede zo školy a samozrejme aj večer pred spaním. A práve venčenie psa mi vnuklo myšlienku ako sa viac zblížiť. Stálo ma to veľmi  veľa energie a trpezlivosti kým som rodičov presvedčil o tom, aby sme si zadovážili do bytu psa. Najväčší problém bol s matkou. Tá mala niekoľko argumentov prečo nie. Chlpy po kobercoch či prípadnú nehodu spôsobenú ocikaním. Nakoniec sa ju podarilo ukecať pod podmienkou, že ho budem chodiť venčiť niekoľkokrát za deň. Veď to bolo aj mojím cieľom, ale len toľkokrát, aby som sa mohol vídavať so susedkou. Už za pár týždňov sa ukázalo, že to bola veľmi dobrá voľba. Naša komunikačná banka bola nevyčerpateľná. Stále sme mali čo vonku preberať a hlavne tie večerné venčenia mali špecifický nádych veľmi  uvoľnených tém. Aj keď bola susedka o desať rokov staršia, tak sme si rozumeli ako keby bola napríklad moja spolužiačka. Nemala problém porozprávať sa aj na pikantnejšiu tému a mňa to v jej prítomnosti veľmi vzrušovalo. Natoľko som bol na ňu namotaný, že už mi nestačil iba slovný flirt. Túžil som viac, chcel som sa jej na začiatku aspoň dotýkať, ale nebol som si istý či to pochopí a bude mi to opätované, alebo naopak sa odmlčí, stiahne do úzadia a stratím aj to, čo som mal doposiaľ.  Premýšľal som dosť často ako to urobiť. O mojom pláne vedel aj jeden môj veľmi dobrý kamarát a zároveň spolužiak v jednej osobe. Poradil mi, aby som ju zobral na nejaký dobrý film do kina. Nech hlavnú úlohu v tom filme hrá dokonalý pár, ale to jej nemusím vešať na nos. Mal som si urobiť výhovorku, že som naňho počul dobré recenzie, len skrátka momentálne nemám s kým ísť. Presne tak som aj učinil a vyšlo to. Susedka mi nato skočila, ale museli sme ísť v priebehu týždňa, keď jej muž bol na služobke. V kine som sa rozhodol k prvému kontaktu. Počas sledovania filmu som sa jej pár krát snažil niečo pošepkať a dostal som sa svojimi ústami na milimetre od jej ušných lalôčikov a krku. Príjemne voňala a vo mne to vyvolávalo neskutočný pocit vzrušenia. Už dávno mi unikal dej filmu. Moje myšlienky boli úplne inde. V hlave som mal obrovský zmätok a riešil obrovskú dilemu. Mám ju chytiť za stehno alebo... ? Najprv mi niečo vo vnútri môjho tela hovorilo nie, ale potom som si položil ďalšie otázky. Načo som ju sem potom ťahal? Čo môžem stratiť? Do smrti sa na mňa nahnevá? Musí aj ona ku mne niečo cítiť. Verím tomu. Veď tak dobre sme si rozumeli pri venčení psov. Nemôžem jej byť ukradnutý a ak by aj áno, určite by mi to rozumne vysvetlila. Po týchto úvahách nastal čas urobiť čin roka. Z hlboka som sa nadýchol, jedným okom som sa pozrel na ňu, bola zahladená do deja filmu. Potom som mierne posunul ruku smerom k nej a roztiahnutou dlaňou som pristál na jej stehne. Na moje prekvapenie držala ako hluchý dvere. Frekvencia môjho dýchania a tepu sa zvýšila. Vyšší pretok krvi spôsobil rýchle vzrušenie a môj penis bol tvrdý ako skala. Druhou rukou som si radšej do lona vložil krabičku s pukancami, aby som prekryl tú hrču, ktorá mi trhala poklopec. Dlaňou som ani nepohol, stále som ju mal na tom istom mieste. Zvolil som vyčkávaciu metódu. Horšie bolo, že vplyvom nervozity a vzrušenia sa mi začali dlane potiť a ja som sa bál, aby som na jej nohaviciach neurobil mokrý flak. Ona stále nepohla ani brvou. Moja nervozita sa tým stupňovala a nevedel som čo mám urobiť. V poslednom okamihu, keď som chcel rezignovať a vrátiť ruku späť, jej dlaň odrazu prekryla tú moju na jej nohaviciach. Nemohol som tomu uveriť. Jemne ma ňou hladila a ja som v tej chvíli vedel, že prvý level mojej misie je úspešne zvládnutý. Jedným očkom som v rámci môjho periférneho videnia zazrel na jej kútikoch úst, ako sa pritom usmievala. Zrazu zo mňa opadla všetka nervozita a cítil som sa ako víťaz. Takto to trvalo niekoľko minút. Po skončení filmu som sa ani nechcel o ňom baviť, nakoľko som vôbec nezachytil priebeh deja. Viac ma zaujímala susedka. Mali sme to namierené rovno domov. Cestovali sme v MHD. Obaja sme len tak sedeli a nezmohli sme sa na slovo. Občas sa nám stretli pohľady  a aspoň pri nich sme sa na seba usmiali. Ja som to nemohol nechať takto nedokončené. Začal som teda debatu mojím ospravedlnením asi v tomto štýle:

- Martuška prosím Ťa, prepáč mi ten faux pas v kine. Nedokázal som sa ovládnuť. Bolo to veľmi emotívne. Ehm, myslel som tie zábery vo filme.

- Vážne Ťa to tak zobralo? - spýtala sa ma s udiveným pohľadom.

Pozrel som jej do očí. Chvíľu sme zotrvali svojimi pohľadmi a potom sme obaja vybuchli do poriadne hlasného smiechu.

Jednoducho prišla mi nato, že sa ju snažím oklamať a osobne si myslím, že možno už v začiatku vytušila o čo mi v kine išlo.

Nechcel som ten zbytok večera len tak zahodiť a preto som prešiel na ďalší level.

- Ideš ešte dnes vyvenčiť psíka? - spýtal som sa susedky plný očakávania.

- Jasné, veď by do rána nevydržal... – odpovedala mi so šibalským úsmevom

Ja som vtedy vedel, že teraz je ten správny čas. ? Musím konať a urobiť to večer keď budeme venčiť psov. Dohodli sme sa, že každý z nás si dá sprchu a prezlečieme sa do športového oblečenia. Do polhodinky sme sa mali stretnúť. Rátal som však s tým, že budem musieť na ňu aj tak chvíľu čakať. Presne tak tomu aj bolo. Oplatilo sa však počkať. Susedka prišla v novom športovom outfite, ktorý som ešte na nej nevidel. Bolo cítiť, že použila kozmetiku veľmi príjemnej vône. Bolo to niečo pre ňu typické. Vždy vedela takto príjemne prekvapiť. Psov sme pustili nech sa vybehajú a my sme sa prechádzali po chodníku počas teplej noci. Po chvíľke chôdze sme sa blížili k jednej opustenej lavičke a tam som jej navrhol či si nachvíľku nesadneme, že rád by som jej niečo povedal. Na moje prekvapenie súhlasila. Sedeli sme tam spolu a obdivovali ako je príjemne vonku počas večera. Potom som sa k nej otočil, pozrel sa jej do očí a potreboval zo seba dostať to čarovné slovíčko:

- Ľúbim Ťa odvtedy, ako som ťa spoznal.

- Tajne v kútiku svojej duše aj ja. Vždy si sa mi páčil aj keď si mladší odo mňa - zašepkala a položila mi prst na moje pery.

Pobozkal som ju, najskôr na líce, potom na pery. Myslím si, že nectiac sa jej podarilo dotknúť môjho penisu a cítil som, že ju to riadne vzrušilo. Hlavou mi prebehla myšlienka ako často to môže mať vydatá samica jej formátu. Ktovie či jej muž si všetko poctivo prinesie domov. Ona na mňa síce pôsobí ako skúsená žena avšak nemyslím si, že by bola promiskuitná. Je to sķôr opatrná šedá a ja si postupne získavam jej dôveru. Veril som, že ak budem pozorný, ohľaduplný a hlavne diskrétny,  tak sa mi oddá celá. Znova sme sa bozkali a tou istou rukou čo predtým pohladil som aj jej druhý prsník. Tento bol ešte tvrdší a ostrejší. Celý som ho objal a ešte tuhšie naň  pritlačil. Stiahla si ramienka letných šiat a obnažila si prsia. Teraz som už vedel, že je moja. Jej krásne a pevné prsia som začal láskať ústami a rukou pohládzal jej stehno pod tými šatami. Jemná pokožka a vzrušenie mi posúvalo ruku vyššie a vyššie. Tak veľmi sa jej to páčilo, že som pokračoval, až som narazil na jej hrdý pahorok. Pohladil som ho a ona pritom trošku uvoľnila nohy.

Pokračovanie necenzurovaného príbehu TU

Znásilnil ma masér z kúpeľov

Zdravím vás,

moje meno je Eva. Prečítala som si zopár príbehov uverejnených na vašej stránke a niečo ma podnietilo k tomu, aby som aj ja prispela mojim životným príbehom, ktorý považujem za dosť smutný a nevydarený. Určite všetci dobre poznáte tú otrepanú vetu : "Keď som bola mladá a pekná... alebo Keby som bola ešte raz mladá..."

No poviem vám, že z mojich úst nikdy nevylezie ba priam ju neznášam. Ani jedno z toho mi v živote neprinieslo šťastie. Možno to bolo práve tým, že som bola za mlada až veľmi pekná a to ostatné čo malo byť s tým spojené mi nebolo dopriate. Narodila som sa ako neplánované a nechcené dieťa. Táto negatívna iniciatíva vychádzala hlavne s môjho biologického otca. Schválne píšem biologického, lebo po ostatných stránkach mi nebol otcom. Bol to ťažký alkoholik a jediné čo ho zaujímalo bolo, aby mal plný pohárik. Keď som bola ešte malá, mama sa s ním rozviedla, lebo pod vplyvom alkoholu páchal na nej pomerne často násilie. Ja už som ho potom prakticky odvtedy nevidela a ani nám s mamou nechýbal. Mama sa ma snažila vychovávať sama, ale bolo toho na ňu veľa. Dosť času som trávila s kamarátmi na ulici a chcela som zapadnúť do partie. Už od malička som si rozumela viac s chlapcami ako s dievčatami. Vyrastala som s partiou ktorej vodcom bol môj bratranec Vilo. Vilo bolo jedno vychcané a zvrhlé h*v*do. Využil moju veľkú túžbu byť súčasťou partie starších chalanov a tak ako jediné dievča, ktoré prijali medzi seba, muselo platiť určitú daň.

S nimi som sa dostala do kontaktu s or*ln*m s*x*m keď som im ho ako päťnásťročná musela pravidelne vykonávať ak chlapci dostali chuť a vždy ju niektorý z nich mal. Dokonca keď niečo oslavovali, musela som ich postupne po jednom urobiť všetkých. Občas sa mi stalo, že z takého množstva sp*rm*tu naraz mi až prišlo od žalúdka zle. Ale vydržala som. Vilo mi vravel, že on ak by bol dievča, tiež by sa pre kamarátov obetoval. Mohla som byť však rada, že to zostalo iba pri or*le, ale asi boli natoľko znalí, že som ešte bola pod zákonom na vykonanie súlože. No a keď som dovŕšila plnoletosť, našla som si jednoduchého chalana, ktorý ma neskutočne miloval a nepotreboval k tomu riešiť hneď sex. Všetci, ktorí ma poznali, ma od neho odhovárali. Vraveli, že taká pekná bábika, aká som bola, má na viac ako sa zapodievať z takým podivínom. Ale Peter mi vtedy vyhovoval. Do ničoho ma netlačil a bol rád, že má vedľa seba takú peknú babu. Aj chlapci z bývalej Vilovej  partie to pochopili, že mám právo na iný život. Čo bolo bolo a každý z nás si zachoval iba spomienky. Môj vzťah s Petrom bol taký normálny. Keď už som sa rozhodla, že po dlhšom čase by som práve s ním chcela prísť o panenstvo pri krásnom milovaní, dostala som od života poriadnu facku. Jedno pekné ráno sme sa spolu s Petrom vracali z diskotéky autom. Peter zásadne nikdy nepil za volantom. V ten osudný deň ho však skolila únava. Počas jazdy dostal mikrospánok, vozidlo nabralo smer ku kraju cesty, kde predným kolesom zachytilo obrubník. Odtiaľ nás odhodilo na druhú stranu cesty kde stál elektrický betónový stĺp. Nesmerovalo nás to rovno doňho. Peter to neprežil a mne pokrčené plechy prednej kapoty auta poškodili nohy. Nič si poriadne z toho okamihu nepamätám. Upadla som do šoku. Bolo mi neskôr povedané., že nám pomohli ľudia náhodne okoloidúceho auta, ktorí privolali pomoc. Žiaľ Petrovi už nebolo možné pomôcť. Zomrel údajne na mieste. Mňa museli z auta vykliesňovať hasiči a zobrali ma do nemocnice. Zotavovala som tam niekoľko dní a potom ma ešte lekár poslal do kúpeľov. Potrebovala som ešte medzitým absolvovať pár sedení so psychiatrom. Po tom všetkom čo sa stalo som bola psychicky úplne na dne. Jedinou oporou mi bola moja mamina, ktorá mi pomáhala ako len vládala. Nehoda mi spôsobila veľkú životnú traumu a snažím sa na ňu čo najskôr zabudnúť. Z toho dôvodu ani nebudem opisovať ďalšie podrobnosti. Zažila som však ešte jednu, ktorá bola možno ešte horšia ako tá prvá. A to z toho dôvodu, že som bola neskutočne ponížená. Začalo sa to mojou cestou do spomínaných kúpeľov. Keď som prišla do kúpeľov, ubytovala som sa v krásne zariadenom liečebnom dome. Izba bola čistá, príjemne v nej voňalo. Bola som z cesty unavená. Sadla som si do kresla a len tak premýšľala. Izba bola dvojlôžková a tak som netrpezlivo čakala či budem mať nejakú dobrú spolubývajúcu s ktorou si budeme rozumieť. Túžila som bývať s takou čo by mala aspoň približne rovnaký vek ako ja. To sa mi nakoniec nesplnilo. O dva dni prišla ku mne na izbu pani, ktorá mala už po štyridsiatke. Ja slobodná mladá baba a ona vydatá žena, ktorá už tridsiatke mala tri deti. To však nebolo niečo, čo by nás malo rozdeľovať. Volala sa Vierka. Hneď na začiatku sme sa predstavili a každá v krátkosti povedala niečo o sebe. Priznala som sa jej aké nešťastie ma stretlo a Vierka mi sľúbila, že počas pobytu ma bude morálne podporovať a užijeme si to spolu. Tak tomu aj bolo. Prvých desať dní sme chodili všade spolu - popíjať liečivú vodu z prameňa, popoludní po procedúrach na kávičku, večer si posedieť  pri živej hudbe keďže tancovať sa nám nedalo.

Len potom vo mne nastal zlom. Začala som sa voči Vierke správať čudne. Vravela mi,  že sa jej zdám občas taká zamĺknutá. Ja som sa popoludní zakaždým vytratila z izby s výhovorkou, že si potrebujem usporiadať myšlienky a prechádzka po okolí mi len prospeje. Chvíľu mi to tolerovala, ale potom mi povedala, že nie je včerajšia. Ďalej mi   naznačila, že tuší o tom, že som niekoho stretla v kúpeľoch a stretávam sa s ním. V podstate nechcela vyzvedať, ale po dvoch dňoch nato sa neudržala a chcela vedieť, kto je ten šťastný. Povedala som jej, že som mala voči nej rešpekt a preto som sa jej so svojím objavom nezdôverila. Nakoniec som sa jej hanblivo priznala, že to bol masér Jano, ku ktorému som chodila na procedúru. Vierka to však zobrala športovo a vravela mi, že som sa vôbec nemusela ostýchať. Som mladá, pekná a hlavne slobodná baba. Mám právo, aby som začala nový život. To však ešte netušila ako to celé bolo. V jedno nedeľné popoludnie Vierka polehovala na posteli a pozorovala ma ako sa chystám na rande so svojím priateľom. Odrazu sa len otvorili dvere a dnu bez zaklopania vošiel Jano. Pozdravil len tak cez zuby, drzo a suverénne ma posúril, aby som sa ponáhľala, že už poriadne meškám. Vyslovene povedal: "Kde toľko trčíš ty opica?!“ Bolo mi to vtedy veľmi trápne. Riadne ma pred Vierkou ponížil. Pozrela som sa na ňu a kyslím úsmevom som dala najavo, že nechápem čo sa deje. Potom som si rýchlo dokončila účes, schmatla kabelku a odišla spolu s Janom. Najprv to vyzeralo ako každé iné stretnutie, čo sme predtým mali. Sedela som v aute spolu s Janom, ktorý šoféroval a mali sme to namierené cestou za mestom. Išli sme tak asi polhodinu, obaja sme boli ticho. Nechcela som veľmi rozoberať tú trápnu situáciu na izbe, lebo som si nebola istá ako by Jano zareagoval....

Celý obsah necenzurovaného príbehu nájdete TU

Mojej spolužiačky mama je lesbička

Vážený portál,

rozhodla som sa vám opísať jednu skutočnú udalosť, ktorá sa prihodila mojej spolužiačke. Jedno pekné ráno prišla na autobusovú zastávku MHD odkiaľ sme spoločne chodili do školy. Bola celá rozrušená. Pýtala som sa jej:

"Renátka, čo sa ti stalo?"

"Neviem na koho sa mám obrátiť. Predstav si, aký darček som dostala od mojej mamy na moje blížiace sa narodeniny! Ach, bože nenávidím tento svet!" - kričala Renáta so slzami v očiach.

Tie blížiace sa narodeniny boli myslené, že sa blížil osemnásty rok jej života.

"Slávnostne mi oznámila, že sa mi musí priznať s tým, čo dlhé roky tajila. To, že moja mater je lesbička. Nenávidím aj ju za to a nechcem sa už vrátiť domov" - pokračovala Renáta.

"Reni neboj, nejako sa to celé vysvetlí..." - ukľudňovala som ju. Renáta sa však len tak nedala a potrebovala mi oznámiť ešte ďalšie skutočnosti:

"Vieš čo mi povedala? A teraz, keď som už údajne rozumná a všetko chápem, chce, aby sa k nám jej priateľka nasťahovala. Kam mám ísť? Na nejaký sociálny odbor, na súd, na lampáreň...? Bože, prečo sa toto muselo stať práve mne. Všetci sa mi budú smiať keď sa to dozvedia a potom ešte aj zo mňa urobia lesbu, lebo budem po svojej materi.“ - žalostivo sa sťažovala Renáta.

Snažila som sa jej vysvetliť, aby sa predovšetkým upokojila a neriešila veci s horúcou hlavou. Bola som presvedčená, že všetko sa v krátkej dobe utíši a dá do poriadku. Renátku som mala veľmi rada, nechcela som jej ubližovať, ale na druhej strane som sa jej snažila citlivo vysvetliť, že žiť sa dá aj s dvoma ženami v spoločnej domácnosti. Teda ja by som sa to namiesto nej aspoň snažila skúsiť. Vštepila som jej myšlienku, nakoniec možno zistí, že ona sama je dosť tolerantná vďaka svojej inteligencii.

Navrhla som jej ešte v ten deň, že keď sa budeme vracať zo školy ja pôjdem k nim domov a poviem jej mame, že sa nemusí o Renku báť, lebo na pár dní zostane u nás doma. Nebol s tým najmenší problém. Jej mama to pochopila a pobalila Renátke veci na pár dní. Vysvetlia som jej, že sa potrebuje trochu zotaviť v inom prostredí a sľúbila som jej, že dám na ňu pozor. Doma som všetko našim vysvetlila. Bez zbytočných otázok mohla Renátka u nás bez problémov bývať. Veľa sme sa počas tých pár dní čo u nás bývala rozprávali. Zaujímalo ma ako to celé bolo, aby som ju mohla pochopiť a pomôcť jej nájsť riešenie.

Renátina mama si v predvečer Renátinich narodenín zavolala svoju priateľku a ona ich prichytila v spálni ako sa spolu bozkávajú. Dievča bolo z toho  veľmi šokované. Nevedela to jednoducho stráviť. Jej mama sa rozviedla pred desiatimi rokmi. Vôbec si nepamätala, že by predtým s niekým čo i len objímala. Bola pre ňu anjelsky čistá až do toho osudného dňa. Opýtala som sa jej ako vyhodnotila a riešila tú nelichotivú situáciu. S mamou sa veľmi pohádala, zúrila a veľmi vyvádzala. Chcela utiecť z domu  no uvedomila si, že nemala kam ísť. Keď som sa jej spýtala, prečo rovno hneď neprišla k nám, povedala mi, že sa cítila veľmi trápne a nechcela zaťažovať svojim problémom našu rodinu. Odišla na Hlavnú stanicu, posedela si tam asi tri hodiny a potom sa vrátila späť domov. Celú noc nespala a ráno prišla na zastávku v stave ako som už napísala. Spomenula som, že mojou snahou bolo Renátke  pomôcť. Nemohla u nás zostať naveky. Musela som ziniciovať stretnutie medzi Renátkou a jej mamou. Jej mama bola v pohode a ochotne sa so mnou najprv porozprávala a potom sme sa dohodli, že bude chcieť Renátke všetko vysvetliť. Renátke tiež medzitým vychladla hlava a nastal čas, aby sa prišla domov so svojou mamou porozprávať. Trvala však na tom, aby som jej pri tom bola oporou. Necítila sa na to, že by to zvládla sama. Od Renkinej mamy sme sa dozvedeli, že už dlhšiu dobu nadobudla status, že je lesbičkou a vzťah s mužmi jej nevyhovuje. Keď bola mladá, čakalo sa, že sa vydá ako ostatné dievčatá. Tak sa aj vydala. Potom sa jej narodila Renka a ona sa po pár rokoch rozišla s mužom, otcom Renky. Asi by žila do konca života ako slamená vdova nebyť internetu, kde sa začala zaujímať o komunity lesbičiek. Dozvedela sa, že existujú ženy, ktoré môžu normálne spolu žiť a pracovať ako partneri - nie ako porno herečky vo filmoch. Začala viacej komunikovať prostredníctvom internetu s takýmito ženami. Neskôr začala vyhľadávať posedenie v podnikoch, kde sa schádzali gayovia a lesbičky a tam sa zoznámila aj s Veronikou. Nechcela to už dlho tajiť a ak by ju vtedy Renátka nenačapala, vyšla by s pravdou von. Prosila Renátku, aby jej dala šancu na nový spôsob života. Má právo byť šťastná a to isté chce aj od svojej dcéry. Vie, že rodinu stále budú tvoriť len ony dve, nemala a nepoznala dlho otca a vôbec im nechýba. Veroniku nechce veľmi zaťahovať do ich vzťahu, teda matky a dcéry. Ak by si však Renátka nepriala, aby k nim Veronika chodila, pochopí to a budú sa pár krát do týždňa stretávať niekde inde. Renátka viac-menej iba matku počúvala a potom dlho ticho premýšľala. Potom sa ma spýtala čo si o tom myslím. Ja som vtedy striedavo pozrela na obidve zúčastnené a nakoniec som Renátke povedala, že by im mala dať šancu. Všimla som si ako sa jej mama pousmiala a bola šťastná, že som jej takto poradila.

Renátka teda súhlasila, ale mala jednu podmienku. Nechcela, aby sa to nejako navonok  zverejňovalo a chcela, aby fungovali čo najviac diskrétne. Jej mama súhlasila a sľúbila jej, že Veronika s tým nebude mať najmenší problém. Ja som sa potom Renátky s odstupom času spýtala, ako to u nich funguje a či sa ten pokus vydaril. Dozvedela som sa, že Veronika u nich nebýva natrvalo, tak to v podstate aj bolo na začiatku dohodnuté. Príde tam párkrát do týždňa a navonok s Renkinou mamou vyzerajú ako hocijaké iné kamarátky, ktoré sa prechádzajú po meste. Na čele to nemajú napísané, takže tá hanba, ktorej sa tak Renátka bála, sa nikdy nekonala. Sama mi dokonca raz povedala, že sa cíti tolerantnejšia, ale zase nie definitívne zmierená. Naučili sa s mamou vzájomne sa rešpektovať. Dôležité pre ňu je, že nevidí žiadne sexuálne orgie. Nie sú vulgárne, ani nechutné. Správajú sa ako priateľky. Pomáhajú si v práci. Pred Renátkou si nič nedovoľujú a čo majú spolu v noci, tak to ju nezaujíma. Nešpehuje. Keď som sa Renátky spýtala či v tom nakoniec našla aj nejaké pozitíva, na moje prekvapenie mi odpovedala, že áno. Údajne je u nich doma veselšie ako bolo predtým. Veronika je veľmi zhovorčivá a keď Renátka potrebuje, tak ju vypočuje a aj poradí ako skúsenejšia žena. Raz som ju tak podpichla či sa ju Veronika nepokúšala zviesť. Zobrala to športovo a so smiechom mi povedala: “Preboha, nie! Ja som normálna. Veď vieš, že mám chlapca (medzitým si Renátka našla frajera). Chodí k nám domov. Povedala som mu to a všetko chápe. Má z toho síce srandu, ale dobre vychádza s mamou aj s Veronikou. A vieš čo je zaujímavé? Veronika mi vo vzťahu s mojim chlapcom dobre radí. Má pochopenie pre moje nálady aj pre kadejaké problémy, ktoré sa u nás vyskytli. Dala mi aj pár dobrých rád z intímneho života, čo som absolútne nečakala. Ešte sme s mojim frajerom nič nemali, ale už sa toho tak neobávam ako predtým. Neboj dozvieš sa to. Veď si moja najlepšia kamarátka."

Renátka to všetko hovorila tak odľahčene. Na moju otázku či prežíva teraz takú idylku,  už mala realistickú odpoveď. Nie je to u nich vždy pohľad cez ružové okuliare. Občas sa vyskytnú hádky ako v každej normálnej rodine. U nich je to prevažne kvôli peniazom. Teraz už by ani nechcela, aby sa mama s Veronika rozišla. Na jednej strane sa lepšie ťahajú náklady na domácnosť a na druhej z ľudského hľadiska zisťuje, že by jej za ňou bolo ľúto. Zvykla si na ňu. Je pre ňu dobrá kamarátka a občas aj druhá mama. Som rada, že to takto dobre dopadlo. Myslím, že Renátka za to obdobie citovo zosilnela, váži si svoju mamu, veď má len jednu a úplne inak sa pozerá na veci ako predtým. Tento príbeh zakončím už len jednou vetou. Priala by som si, aby vo všetkých partnerských vzťahoch kde dvaja sú rovnako orientovaní, aby našli rovnaké porozumenie od ich okolia. Tiež sú iba ľudia, ktorí majú právo na svoj život.