Sedel som v čakárni, kde boli iba dve sedačky potiahnuté koženkou a stolík s ohmatanými časopismi. Zízal som na dvere oproti mne, kde bola umiestnená tabuľka Mgr. Katarína J... Zvnútra nebolo bič počuť, ako inde u doktorov, ale napriek tomu som bol nervózny, od tej chvíle, keď som asi pred desiatimi minútami dorazil, ma napadlo asi trikrát potichu odísť. Zavolala sem moja matka. Nepáčilo sa jej ako odporne sa chovám a možno ju aj napadlo, že by som mohol urobiť nejakú hlúposť. Dlho do mňa tlačila pokiaľ som prikývol, že sa tu zastavím. Teraz ma už aj mrzelo, že som nato pristal, ale som zvyknutý plniť sľuby. Aby som sa niečím zamestnal, zdvihol som jeden časopis a zalistoval v ňom. Zaujala ma fotka jednej celebrity. Čiernovláska, dlhé nohy, sukňa tak krátka, že je bolo pod ňu vidieť. Tričko vypasované najmenej štvorkami, ktoré odhaľovalo pupok. niekde som čítal, že ide z postele do postele a jej konto rýchlo rastie a že v zásade nenosí nohavičky. Ale každý sa musí nejako živiť, povedal som si, keď sme raz o nej viedli debatu u nás na gymnáziu. Už som sa chcel začítať do krátkeho textu, keď sa zrazu otvorili dvere a zbadal som ženu, ktorá mohla mať okolo tridsaťpäť rokov. Bola trochu širšia v bokoch, mohutné prsia a husté vlasy jej padali až na ramená.
„Stanislav V...?“ oslovila ma.
Prikývol som, odložil časopis a vstal. Zišla po mne čarovne orosenými očami, podala mi ruku so strieborným náramkom na zápästí.
„Ahoj. Som psychologička J... Môžeš ísť ďalej.“ Ukázala rukou do miestnosti a keď som sa okolo nej pretiahol, zatvorila za mnou dvere.
„Sadni si. Nevadí ti, že ti tykám?“
„Vôbec nie,“ dostal som zo seba a uvelebil som sa do kresla.
Čosi hľadala v registračnej skrinke a ja som mal čas si ju poriadne prezrieť. Na sebe mala čierny nohavicový kostým a bielu blúzku. Krk jej zdobil náhrdelník z perál a aj na ušných lalôčikoch jej viseli perlové náušnice.
„Tak mi Stanislav povedz, prečo si tu,“ povedala keď sa usadila za opačnou hranou stola.
„Matka si myslí, že nie som v poriadku.“
„Ty máš iný názor?“
„Tak, nejako by som sa s tým vysporiadal,“ dostal som zo seba, ale nebol si tým istý. Najskôr to na mne aj spoznala.
„Určite nemusíš mať obavy, že by sa niekto dozvedel, čo si povieme. Veríš mi?“
Prikývol som. „Keď, ale ja neviem, ako Vám to vysvetliť.“
„Začni tým, čo ťa ako prvé napadne. Nejako to spolu dáme dokopy. A napravíme samozrejme.“ Pridala vrúcny úsmev a nevedomky si siahla na ten perlový náhrdelník.
„Ide o takú vec... Možno sa Vám to bude zdať smiešne... Hanbím sa,“ súkal som zo seba.
„Na hanbu zabudni. Som tu pre teba, Stanko,“ povedala povzbudivo.
„Vlastne to začalo tým snom...“ Pritom som nedokázal odlepiť oči od jej poprsia. „Stále sa to opakuje.“
„O čo v ňom ide?“
„Vidím blondínu asi vo Vašom veku. Príde až ku mne a... Jednoducho robí všetko, čo si prajem. Je to s ňou veľmi pekné. Prebúdzam sa celý spotený, ale šťastný.“ Zdvihol som oči do tváre psychologičky J., prehltol slinu. „Ibaže v skutočnosti...“
„Je to inak?“ pomohla mi.
„Áno. Nedokážem to. Mám a tým jednoducho problémy,“ skoro som zašepkal s očami znova pri kolenách.
„Zlyhal si, to sa stáva. Obzvlášť mladíkom, ktorí myslia iba nato. Musíš mi pravdivo objasniť, čo sa stalo. Určite to napravíme,“ hovorila mi do duše.
„Ste si istá?“ zahlásil som v nádeji.
„Určite. Možno ide iba o nedostatok sebavedomia.“
„Asi máte pravdu.“
„Rozprávaj,“ vyzvala ma.
„V podstate, veľa toho nie je. Jedna baba z našej ulice, o dva roky staršia, ma už dlhší čas provokovala. Hovoria o nej, že ... že ide s každým. Myslel som si: taká je na prvý krát najlepšia. Pozval som ju na prechádzku k hradu. V aleji ale zahlásila, že je zbytočné, aby sme sa ťahali až do lesa. Predstavoval som si, že to bude ako s blondínkou vo sne. Že sa budeme najskôr bozkávať a hladkať. Ibaže ona...“ zavzdychal som.
„Pripadalo jej to tiež zbytočné?“
„Áno,“ vyhŕkol som, ale hlavu som nedvihol, cítil som, ako sa začínam červenať.
„Hneď mi rozopínala nohavice a... Nedokázal som to. A ona... Neprial by som Vám počuť, čo všetko hovorila. A potom... Nechala ma tam.“
„Skúsil si to niekedy neskôr?“
Záporne som pokrútil hlavou.
„Neodvážil som sa. Vždy som si spomenul na tú aleju a bolo po všetkom.“
Teraz som sa už zahľadel do jej tváre, aby som zistil, čo si o tom myslí, ale tvárila sa neutrálne a ku všetkému tomu mlčala. Napadlo ma, že si nevie rady rovnako ako ja. Už som ľutoval, že som sa jej zveril. Zdvihol som sa z kresla a pozrel sa ku dverám. Asi som váhal dlhšie, ako bolo treba. Psychologička J. náhle stála kúsok odo mňa.
„Takto nemôžeš odísť?“
„Beztak to bolo k ničomu,“ zamrmlal som s očami zavesenými na jej nádhernom poprsí. Priťahovalo ma ako silný magnet.
„Keby ste vedela, ako som z toho zmätený,“ zlomil sa mi hlas.
Stačil iba krok, aby som bol tesne pri nej. Objal som ju cez boky, zaboril tvár do blúzky a zavzlykal.
„Ja to predsa viem,“ povedala a namiesto toho, aby ma odstrčila, pohladila ma po vlasoch.
„Sľúbila som ti, že to spolu vyriešime. Sľub platí, Stanko.“
Jemne ma odstrčila, zobrala ma za lakeť, doviedla ma k pohovke za tým kresielkom, v ktorom som sedel.
„Maj chvíľku strpenia,“ utrúsila a vykročila ku dverám.
Doľahlo ku mne dvojité cvaknutie zámku. Potom ľahké kroky. Vracala sa. Unáhlene som dumal, čo to má znamenať. Zastavila sa predo mnou. Jej mlčanie mi pripadalo ako celá večnosť. Konečne mi položila dlane na ramená.
„Niečo s tým urobíme Stanko.“
Neveril som vlastnému sluchu. Chcel som vypustiť z úst, čo má na mysli, ale jej dlane sa ocitli na bokoch mojej hlavy. Zaklonila mi ju a zohla sa. Na mojich perách sa ocitli jej ústa. Pobozkala ma a nebola to priateľská pusa. Striedavo sa zmocnila hornej a dolnej pery a do úst mi vkĺzol jej jazyk. Pôsobilo to tak dráždivo, že môj jazyk neodolal a išiel v ústrety tomu jej. Preplietli sme ich a laškovali. Aby to neskončilo, zdvihol som ruky, ovinul ich okolo jej krku. Akoby som zabudol, že ona je psychologička a ja pacient, bol som stále aktívnejší.
„Vyzleč ma,“ zhlboka sa potom nadýchla.
Vyslovila to s takou samozrejmosťou, že som nemal pochýb o tom, že to skutočne chce. Stiahol som z nej sačko a hneď s roztrasenými pohybmi som začal rozopínať bielu blúzku, pod ktorou sa rysovala čierna podprsenka. Vyšklbol som ju z nohavíc a položil ruky na jej ramená. Bez toho, aby prerušila naše vášnivé bozkávanie, šikovne sa jej zbavila. Posunul som prsty k zapínaniu podprsenky. Chvíľu mi trvalo, než sa mi podarilo uvoľniť háčiky. Pohľad na jej obnažené prsia ma za tú námahu odmenil. Psychologička J. sa vzpriamila, pohybom ruky si odstránila červenkasté kučery z očí. Veľké prsia sa jej vypäli. Bolo mi z toho teplo, ale už nahmatala moju ruku a položila si ju na bok. Stačilo rozopnúť zips a nohavice padali. Obnažili čierne nohavičky zakrývajúce jej klin.
„Zatiaľ stačí,“ povedala s úsmevom a padla na kolená pri mojich nohách.
Šikovne mi uvoľnila rifle a dlaňami pod ne vkĺzla. Cítil som ako prechádza po slipoch v mieste, kde sa mi už bláznil vták.
„Pomôž mi.“
Nebolo ťažké pochopiť, čo odo mňa očakáva. Nadvihol som sa a strhol po stehnách rifle súčasne so slipmi. Keď som dosadol, prstami zomkla vztýčeného vtáka a mne to pripadalo, akoby do mňa preskočili nejaké iskry.
„Taký nástroj by nemal leňošiť.“
Zdvihla hlavu. Uchopil som ju do dlaní a dychtivo začal bozkávať. jej ruka z môjho vtáka zmizla, ale prišlo niečo lepšie, jej krásne prsia. Zaklonila hlavu.
„Páči sa ti takáto terapia?“ Usmievala sa.
„Nikdy Vám to nezabudnem,“ zamrmlal som.
„Postačí mi vedomie, že už nemáš žiadne depresie. Teraz si na teba sadnem a... Nesklameš ma, že?“.
Než som zo seba dostal odpoveď, zdvihla sa a v miernom predklone sa zbavila nohavičiek a vzápätí sa ocitla svojim jemne ochlpeným ryšavým klinom pri mojej tvári. Objal som ju cez boky a pritisol tvár k podbrušku. Nadýchol som do seba úžasnú vôňu a ako omámený spúšťal ústa nižšie. Keď som pod perami pocítil našpúlené pysky ohanbia, vystrelil som medzi ne jazyk. Neuhla. Mal som pocit, že sa schová presne ako tá žena z môjho sna. Objavil som klitoris a zhora som začul hlasnejšie nadýchnutie. Vtiahol som ho medzi pery a požužlal. Zaborila prsty do mojich vlasov. Kŕčovito ich zomkla. Vnímal som chvenie jej tela. Pustil som klitoris a prenikol jazykom medzi pasky. Uvítalo ma teplé vlhko.
„Chceš ma tak veľmi, ako chcem ja teba, Stanko?“
Len čo som prikývol, máličko sa odtiahla. Stiahol som kolená k sebe. Roznožmo klesala. Keď nahmatala môjho vzpriameného vtáka, prinútila ho vkĺznuť medzi poddajné pysky a zvoľna dosadla. Bol som hlboko v jej úžasnej kunde a ústami sa mohol hrať s jej veľkými prsnými bradavkami.
„Ty si ale silný. Takto som už dlho nikoho necítila. Hneď ako si vošiel, napadlo ma, že by som ťa chcela mať v sebe. Netušila som, že sa to skutočne stane. Ešte nikdy som sa nespreneverila v svojej profesii. Že mi to nemáš za zlé?“
„Ani si nedokážete predstaviť, ako ste ma potešila. Úplne z Vás šaliem,“ mrmlal som a šmátral jej rukami po chrbte.
„Upokoj sa. Nechaj všetko na mňa. bude nám nádherne.“
Ovinula mi ruky okolo krku a zvoľna sa zdvíhala. Potom zase klesala. Jej pohyby sa stávali čoraz plynulejšími. Neponáhľala sa. Držal som ju a ústretovo sa jej vzpínal. Začala vyvracať hlavu a híkať. Mal som pocit, že zhorím tým teplom ktoré vznikalo v mojom napuchnutom penise a šírilo sa do celého môjho tela ako horúca lavína. V tomto báječnom rozpoložení ma ani nenapadlo, aby som pomyslel na záver. U nej to však bolo iné. Náhle a podstatne zrýchlila kĺzanie a to malo vplyv aj na mňa. Prehol som sa, zaťal prsty do jej chrbta a s chrčaním striekal. Zakvílila a roztriasla sa. Tlačila sa na mňa prsiami a rukami ma skoro škrtila. Dýchal som ako voľakedajšia parná lokomotíva ťažkotonážneho vlaku, chňapol som jej ústami po prsníku a cmúľal bradavku, akoby by som očakával, že predsa len niečo vystrekne. Keď sa upokojila, skĺzla z mojich nôh vedľa na pohovku. So zatvorenými očami napolo ležala s nohami na koberci, na Venušinom pahorku svietili červenkasté chĺpky. Pozoroval som ju a rýchlo sa zotavoval. Nahmatal som vtáka a zľahka zapumpoval predkožkou. Otvorila oči a v jej tvári sa objavil výraz prekvapenia.
„Čo keby som...“ začal som.
„Musíš,“ zareptala a tak som vyskočil a razom sa ocitol medzi jej nohami.
Uchopil som ich za lýtka, zdvihol ich a so znova stoporeným vtákom jej zabrázdil po podbrušku. Chtivo sa prehla. Napichol som ho medzi jej roztvorené pysky ohanbia, oboma rukami tlačil vztýčené nohy k jej telu a predieral sa do mokrej kundy. Keď som do nej dorazil, zhíkla. Keď toho bola schopná, zdvihla ruky a chytila sa mojich ramien. Z počiatočného kostrbatého tempa som postupne prešiel do kĺzania a dostal ho pod kontrolu. Dokonca som sa jej opýtal, či jej nebude vadiť, ak to do nej pustím. Zahlásila, že si s tým nemám robiť starosť. To ma ešte viac nabudilo. Začala híkať a počiatočná krč v jej kunde mi začala žmýkať vtáka. Pár rýchlejších pohybov a už ma to dostalo. Ako z obrovskej diaľky som počul jej slastné kvílenie.
Od toho dňa nemám so sexom problémy a klátim jednu spolužiačku za druhou. Magistra J. však nie je minulosťou. Dokonca ku mne chodí na kontroly, ako tvrdí mojej matke. Stali sa z nich kamarátky. A môj príbeh o psychologičke, ktorá mi dodala odvahu by mohol pokojne pokračovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára