Šéf sa mi zapáčil už od môjho nástupu do práce. Na
pohovore sme sa očným kontaktom premerali jeden druhého a už vtedy som
cítila, že sa mu páčim. Samozrejme nielen po tej vizuálnej stránke, ale aj
praktickými skúsenosťami , vzdelaním a ovládaním dvoch cudzích jazykov. On bol vysoký s peknými ramenami. Aj vo svojej
päťdesiatke, čo som zistila až časom, si držal peknú vzpriamenú postavu.
Vlastne ani na svoj vek vôbec nevyzeral, teda až na tie vlasy, značne prekvitnuté
šedinami. A veľmi štýlovo sa obliekal, čo sa mi na mužoch veľmi páči. Z jeho
súkromného života som sa dozvedela, že
je síce rozvedený, ale to len preto, že všetok čas obetoval práci a to mu
samozrejme prinieslo aj patričné ovocie. Jeho firme sa darí a on je značne
finančne za vodou. Sympatické mi na ňom bolo aj jeho správanie. Napriek tomu,
že je „lovatý“, vôbec nie je povýšenecký ani arogantný. Za celý čas čo som bola
uňho zamestnaná, nepočula som od neho jediné hrubé slovo. Vždy všetko riešil
s rozvahou a vo mne to vyvolávalo neskutočne príjemné pracovné
prostredie. Bol pozorný a vnímavý k potrebám všetkých zamestnancov vo firme, bol jednoducho úplne
iný ako ten u ktorého som pracovala hneď po škole. Práca asistentky ma
baví a vždy som také niečo chcela robiť. Samozrejme čím významnejšia firma,
tým lepšie. Svoju prácu som si urobila vždy na 100% a ak bolo treba,
vedela som sa pre firmu a kariéru obetovať.
Budem mať dvadsaťpäť rokov. Som drobnej, ale veľmi peknej
a športovej postavy. Chodievam pravidelne do fitnescentra a veľmi rada tancujem. Som už druhý rok
vydatá, ale manželstvo nesplnilo moje očakávania. Karol – môj muž – hráva
futbal. Je to v podstate jeho práca, ktorá ho viac menej aj živí, ale
okrem toho pokúša sa aj o rôzne podnikateľské aktivity. Keď sa asi pred
rokom dostal do prvoligového mužstva, začal bývať čoraz menej doma a keď
som sa chcela večer k nemu pritúliť z pozície manželky vyžadujúcej
pozornosť a partnerské uspokojenie, väčšinou zabručal, že je na smrť
unavený. Vyhováral sa stále častejšie a ja som sa trápila, že si absolútne
neplní svoje manželské povinnosti.
A práve tento jeho nezáujem sa podpísal o to,
že jedného dňa k tomu, čo neskôr oľutoval, aj došlo.
Bola som v práci a bol všedný pracovný deň,
ničím výnimočný, respektíve, všetko išlo podľa načasovaného plánu. Okolo
desiatej som k šéfovi niesla podpísať niekoľko dokumentov. Obišla som stôl
a postupne jednotlivé papiere rozložila na podpisy. Ako som sa naklonila,
pootočil hlavu a mala som pocit akoby mi nakukol do výstrihu. Keď podpísal
posledný text a chcela som sa narovnať, objal ma v páse
a pritiahol ma k sebe. Lajstre mi vykĺzli z ruky
a plachtili po väčšine priestoru v miestnosti rovno k podlahe. Vzoprela
som sa o stôl a zamrmlala popod nos:
„Čo to robíte?“
„Neskutočne ma vzrušuješ,“ zatykal mi. Natočil si ma
k sebe, prilepil pery na moje, jazykom sa pretlačil a tápal
v mojich ústach. Bola som z toho trochu vystrašená, ale po druhej
stránke nemôžem tvrdiť, že by mi to bolo vyslovene nepríjemné. Jednou rukou si
ma pridŕžal a druhá sa ocitla na mojom prsníku. Chvíľu som sa mykala, ale
keď sa dotkol mojej bradavky, úplne som rezignovala. Stehnami mi zomkol nohu
a ja som pociťovala pnutie v jeho rozkroku. Celá som sa rozochvela. Využil
moju nerozhodnosť. Skĺzol rukou k môjmu boku a vsunul ju pod košieľku.
Premasíroval mi prsník a mne sa rozklepali nohy.
„Čo ak sem niekto vojde?“ vystrašená som dostala zo seba.
„To by som ho asi prizabil. Ale kvôli tebe zamknem.“
Zľahka ma nadvihol do náručia a zamieril so mnou ku
koženej sedačke. Posadil ma na ňu a išiel otočiť kľúčom v zámke. Sedela
som s rukami v lone a snažila sa nemyslieť nato k čomu sa
schyľuje. Prikľakol si k mojim nohám.
„Nebojíš sa ma však?“
Nebola som schopná zo seba dostať slova. Pripadalo mi to
neskutočné. Uchopil moje ruky a položil ich na pohovku. Potom mi oboma
rukami vnikol pod sukňu. Stiahla som stehná k sebe. Zachytil prstami gumu
mojich nohavičiek pri bokoch a ťahal ich smerom dolu.
„Nadvihneš sa trochu, prosím?“ požiadal ma.
Mimovoľne som to urobila a on mi nohavičky šikovne
pretiahol cez kolená. Vzápätí ma ich zbavil úplne.
„Vy ste sa úplne zbláznil. Veď som...“
Slovo „vydatá“ zostalo nevyslovené. V zlomku sekundy
som si uvedomila v akej som pozícii a aké by to mohlo mať pre mňa
negatívne následky. Namiesto toho zo mňa vypadlo:
„Toto by som do vás nikdy nepovedala, šéfe.“
„Tichá voda brehy myje,“ zasmial sa a evidentne moje
slová zobral ako kompliment.
„Už som nato myslel viackrát, ale dnes je to nutkanie
silnejšie ako inokedy.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára