Oplodňovač

Bolo pekné ráno a ja som dorazil do svojej kancelárie plus mínus okolo ôsmej hodiny, tak ako to robím každý pracovný deň. Asistentka mi pripravila kávu a prebrali sme pár slov o blížiacom sa víkende a aké máme plány v rámci relaxu na konci týždňa. Mal som pohodovú náladu a vedel som, že práca mi pôjde celý deň od ruky. Keď som si konečne sadol k počítaču, pozrel som si aj osobný profil na Facebooku. Našiel som si tam jednu žiadosť o priateľstvo. Priznám sa, zo začiatku mi ten profil nič nehovoril, ale keď som sa detailnejšie oboznámil z jeho verejnými informáciami, bolo mi jasné, kto by sa chcel so mnou takto priateliť. Bola to stará známa spolužiačka ešte zo strednej školy. Podľa mojich informácií spred niekoľkých rokov som vedel, že tak isto býva v rovnakom meste ako ja, ale nejako sme sa prestali stýkať, asi aj pre každého nadmernú zaneprázdnenosť. Potvrdil som virtuálne priateľstvo a ďalej som sa s tým nezaoberal. Na 8.30 som mal dohodnuté dôležité obchodné rokovanie a mysľou som bol hlavne v jeho intenciách. Vždy som si zakladal na perfektnej príprave a koncentrácii. To mi prinášalo pracovné úspechy. A nebolo to inak ani v tomto prípade. Po úspešnom obchodnom jednaní som sa zo zvedavosti znovu pozrel na FB a to už som si našiel správu s obsahom, že Tereza ma pozdravuje a virtuálne mi zamávala. Konverzácia sa teda mohla začať. Na moje prekvapenie však konverzácia mala veľmi rýchly spád, lebo tá baba mi po pár vetách navrhla osobné stretnutie. Niežeby som ju nechcel vidieť, po tak dlhom čase, ale pripadalo mi to veľmi unáhlené a cítil som, že niečo  za tým asi bude. Mali sme sa stretnúť večer po práci. Chcel som ju pozvať niekde von na večeru, ale naliehala, že by uvítala niečo viac súkromné. Do hotela som ju nechcel ťahať, aby to nevyznelo veľmi blbo, avšak ona ma predbehla a sama navrhla, že ak by mi to nevadilo, rada by ma navštívila v mojom súkromí  a nech jej dám adresu. Zostal som v miernom šoku, čo samozrejme virtuálne na mne nemohla spozorovať, ale nakoniec som pristúpil na túto alternatívu. Každý normálny muž by si pod touto ponukou hneď predstavoval noc plnú vášne. Ja však nie, aj keď normálny samozrejme som. Teda ja áno, ale Tereza podľa môjho názoru určite nie. Takto som to prvotne vyhodnotil. Od prvého momentu, keď sme sa spoznali na strednej škole som ju miloval. No postupne ako som v priebehu školských čias prechádzal pubertou, začínal som zisťovať, že Terka je niečím iná ako ostatné dievčatá. Neskôr som už začal hocičo chápať a vnímať. Vyvrcholilo to tým, že som si  uvedomil jednu veľmi podstatnú vec. Tereza  zostane pre mňa aj naďalej skvelá kamarátka  a nič viac. Ale, aby som to vysvetlil. Jedna vec nás skutočne spájala. Ja som túžil po dievčatách a Tereza takisto. A vôbec sa tým netajila. Po maturite sa naše cesty rozdelili. Išiel som na vojnu, oženil som sa, rozviedol, znovu som sa oženil a zase rozviedol. Ubehlo viac ako dvadsať rokov a na Terezu som skoro zabudol a teraz  si ma našla. V podstate musím uznať , tie sociálne siete sú predsa len na niečo dobré. Bol som z toho dosť nervózny a nedočkavo som ju očakával.

Prišla trochu neskôr, veď ako správna žena a okrem iného na dobré sa vždy dlho čaká. Stála vo dverách. Usmievala sa tým svojím plachým úsmevom a ja som zisťoval, že sa v podstate ani nezmenila. Možno len vyzrela ako víno, ale samozrejme do krásy. Skoro som na chvíľu zabudol v akom sme zostali vzťahu a pocítil aj vzrušenie. Pozval som ju ďalej, objednal donáškou sushi, otvoril fľašku archívneho vína a prvú hodinu sme len tak trepali o všetkom možnom a miestami aj nemožnom. Veď bolo o čom. Tie roky, čo sme sa nevideli. Počas dlhotrvajúcej debaty som pomaly na Tereze spoznával, že sa niečím trápi. V uvoľnenej debate som jej navrhol, aby sa mi zdôverila, že možno jej budem vedieť pomôcť.

Zo začiatku vyslovene uhýbala. Musel som z nej páčiť každé slovo. Celá bola akosi v rozpakoch.

„ Borisko, je mi to strašne trápne, ale nevedela som na koho sa mám obrátiť. Ak mi teda môžeš pomôcť...“

„Aha...“  utrúsil som chladne.

Náhle som pocítil veľké sklamanie. Pravdou je, že v poslednej dobe sa mi začalo celkom dobre dariť. A naraz, akoby sa vrece roztrhlo s ľuďmi, ktorí nutne potrebujú moju „pomoc“.

„Nie Borko, ty si mi zle rozumel. Ja nepotrebujem tvoje peniaze!“ povedala so zvýšeným hlasom.

Prekvapilo ma to. Vždy ma zarážala jej chladná rozvaha a pokoj. Teraz bola viditeľne nervózna.

„Ty vieš, ako som na tom vo svojom súkromnom živote... „

Sama si naliala vína. Všimol som si, ako sa jej trasú prsty. Dlhé štíhle prsty. Ani neviem, kde sa vo mne vzala tá myšlienka. Naraz som si predstavil, ako tými prstami honí môj penis. A ten môj junáčisko v nohaviciach sa hneď prebudil k životu. To bolo asi tým, že som dlho nemal ženu. Pri mojich pracovných povinnostiach nato jednoducho nebol čas.

„Aj keď sú to už roky, viem čo bolo v tvojom súkromnom živote iné... ale nechápem akú pomoc odo mňa očakávaš?“

„Žijem s jednou priateľkou, už je tomu pekných pár rokov, ako... ja viem, asi to bude znieť smiešne... ale ako manželia. To sa ťažko chápe, ale celkom nám to spolu klape. Som šťastná. Nič mi nechýba, chápeš to? Iba...“

„Iba čo?“

Upila si z vína a zasmiala sa. Buď začínala byť opitá alebo hysterická.

„No naraz sa vo mne začína prejavovať materinský pud. Je to silné, neovládateľné, silnejšie ako ja. Vieš, s Helenou mi to celkom dobre klape. Ale čo keď odíde? Čo keď sa niečo stane? Roky bežia a ja starnem. A bojím sa.“

„Čoho? Čoho sa bojíš?“

„Samoty. Vidím spokojné rodiny s deťmi a naraz sa cítim o niečo ukrátená, prázdna, zbytočná... Boris, ja jednoducho chcem dieťa rozumieš?“

„Áno, čoby nie... ale ako ti mám v tom pomôcť?“

„Premýšľala som o adopcii, zákon to umožňuje iba manželom, o lesbičkách sa v ňom nehovorí. Pýtala som sa na umelé oplodnenie, ale zase tá istá pesnička. Lesby neprichádzajú do úvahy! A tak čo mi iné zostáva, než prísť k dieťaťu normálnym spôsobom?!

Urobila som si pár známostí, bola som naplno rozhodnutá skúsiť to s mužom, rozumieš? Ale nešlo to! Vždy keď k tomu malo prísť, tak to jednoducho nešlo!

Ten chlap mi bol jednoducho odporný, zdvíhal sa mi žalúdok, len čo sa ma dotkol. A tak som si spomenula na teba Borisko."

„Čože?! Tým chceš povedať, že...“

„Áno, správne to chápeš. Chcem, aby si mi urobil dieťa.“

Musel som si znovu naliať. Teraz sa pre zmenu triasli prsty mne. Polial som si obrus na stole.

„Ale Terezka, chápeš...“

„Pozri sa, chcem aby sa to odmakalo čo najrýchlejšie. Žiadne obchytkávanie, žiadne bozkávanie...aj tak sa budem musieť veľmi premáhať, tak mi to prosím ťa nesťažuj. Prosím... urob to čo máš a o viac sa nestaraj."

„Ale to je strašné, čo po mne chceš!“ nalial som si znovu vína.

„Čo je na tom strašné? Pre teba. Tebe to so ženou pripadá strašné?"

„Ale áno,  s takouto ženou a v tejto situácii áno...“

„To som akože kurva či chudera?! Boris!"

„Nie, tak som to nemyslel, veď ťa poznám od školy.“

„Borko, aj keď som lesba, chcem ťa ubezpečiť, že po anatomickej stránke som v prvom rade žena. Počuješ?! Som žena a zdravá žena...“

„Ja viem, ale pripadám si - ja neviem, ako plemenný býk! Alebo ako inseminátor, ktorý ja neviem, tu odoberie býkovi semeno a strekne ho do kravy."

„Hm, do kravy. Boris ty sa počúvaš? No vidím, že od teba sa pomoci nedočkám. Tak sa teda  maj a zabudni na to, že som ťa vôbec ohľadom takejto veci o niečo prosila.“

Vstala a uberala sa ku dverám. Do slabín sa zahryzla tupá bolesť. Páni, ona odíde a ja si ho budem musieť vyhoniť - ako puberťák. A pritom, kto by nevedel o jej sexuálnej orientácii, tak by povedal, že je to pekná samica.

„Tak počkaj,“ hlas sa mi trochu triasol „a kedy to chceš akože realizovať?“

Teraz zostala evidentne v rozpakoch. Naraz nevydržala môj pohľad, nevedela kam s očami.

„No ak by to išlo, aj dnes. Momentálne som v plodnej perióde. Tri mesiace si meriam teplotu.“

„Fajn. Ale budeš ma vo všetkom poslúchať, sľubuješ?"

Chcela mi niečo ostro namietať, už otvárala ústa, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela a cúvla.

„Dobre. Pokúsim sa. Ale už konečne niečo rob, nech to mám čím skôr za sebou.“

„Tak dobre. Chceš sa ísť osprchovať?“

„Nie,“ v tvári celá horela „až potom. Ale ak chceš ty...“

„Áno idem. Pozri tam je potom spálňa, posteľ. Odosteľ a počkaj na mňa, hneď som späť.“

Odcupotal som do kúpeľne, rýchlo som sa vydrhol, oholil, navoňal  vodou po holení a utekal som rýchlo za ňou, oblečený iba v župane. Cítil som sa ako pred prvou svadobnou nocou. Moniku, moju exmanželku, som si tiež bral ako pannu. Ležala pod prikrývkou, prikrytá až po bradu.

„Počúvaj Terezka, ty si akože ešte nikdy... s chlapom nič...“

Ostro zavrtela hlavou. Nikde som však v izbe nevidel jej šaty. Strhol som z nej prikrývku. Vykríkla a opäť  sa prikryla.

„Kurnikšopa Terezka, cez šaty ti dieťa neurobím!“

Vyzula si iba topánky. Tvár sa jej začala smiešne škľabiť, uberala sa k plaču ako malé dievčatko. Bolo mi je trochu ľúto, ale pritom ma to neskutočne vzrušovalo.

„Terezka neblázni, nič zlé ti predsa neurobím. Uvidíš, že sa ti to bude páčiť. No tak, vyzleč sa.“

 Slzy jej začali stekať po tvári, ale pod prikrývkou začala robiť nejaké pohyby a plná hanby vystrčila spod prikrývky ruku a odhodila na koberec nežné čipkované nohavičky.

„ Ale tak Terezka, už mám toho akurát tak dosť! Ty si ako malé decko. Buď budeš spolupracovať alebo nie! Ty chceš niečo odo mňa!“

Rázne som z nej strhol prikrývku, odhodlaný ju povedzme aj znásilniť. Presne ako som predpokladal! Stiahla si pod sukňou iba nohavičky. Ležala tam vystretá ako lata, kolená zúfalo tisla k sebe, obe dlane v rozkroku. Triasol som sa neobyčajným vzrušením, ťažko som sa ešte ovládal.

„Tak počkaj dievčatko! Najprv ti ukážem čím ti to urobím!“ samým napätím som nemohol rozviazať pásik na župane. Čím viac som sa ho snažil rozviazať, tým viac som ho zamotával. Nakoniec som stratil trpezlivosť  a roztrhol som ho. Ako šialený som si prudko rozhalil župan. Stál mi ako sviečka, pekne tvrdý a mohutný.

Vykríkla zdesením. Prudko odvrátila hlavu a ešte pevnejšie zatvorila oči.

„Pozeraj sa!“ syčal som na ňu.
„Pozeraj sa na ten chobot! No tak otvor oči, lebo ti to nastriekam do ksichtu!"

Posadila sa a pokúsila odísť.

„Ja idem preč! Si hnusný! Prosím ťa, pusti ma!“

 Zvalil som ju naspäť do postele. Zmetala sa, kopala, pokúšala sa vyslobodiť , ale ja som si počínal ako zbesnený. Tvrdo a chrapúnsky som jej začal ohmatávať  prsia. Neboli veľké, ale pekne pružné, pevné, tak  akurát do ruky. Namáhavo a dychtivo som oddychoval, pot sa zo mňa lial a pritom ma triasla zimnica, zuby cvakali o seba akoby som mal maláriu. Vedel som čo robím, ale nedokázal som sa jednoducho ovládať . Akoby to robil vo mne niekto iný a ja som bol iba svedkom. A potom sa naraz prestala brániť a iba plakala srdcervúco nariekala.

„Prečo si taký Boris! Ja som ti tak verila. A ty?“

Prešiel ma záchvat amoku rovnako tak ako prišiel. Celý udýchaný som sa posadil vedľa nej a opäť som sa zahalil do župana. Zahanbil som sa.

„Prepáč Terezka. Neviem, čo sa to so mnou stalo. Asi to bude tým, že som dlho nemal ženu kvôli pracovným povinnostiam. Prepáč mi to. Ak chceš, pokojne môžeš odísť...“

Neodpovedala, iba ticho vzlykala do vankúša. Sukňa  sa jej pri tom zápase vyhrnula  a odhalila vysoko nahé, belavé stehno.

„Nehnevaj sa Terezka,“ šepkal som a pohladkal ju po vlasoch. Stále som bol ale silne vzrušený. Priľahol som si k nej. Iba povzlykávala. Jednu pažu mala voľne pozdĺž tela s otvorenou dlaňou. Ako som si k nej ľahol, hladkal som ju po vlasoch a stieral z jej líc slzy, celkom neúmyselne sa ocitlo moje prirodzenie v jej dlani. Najskôr iba tak cez látku župana, ale bol to pre mňa tak dráždivý pocit, že som neodolal  a znova rozhalil župan. Nahý falus pozvoľne vložil do tej otvorenej dlane. Zdalo sa, že to vôbec nezaregistrovala, ale ja som pritom zomieral slasťou. Bol to neskutočne vzrušujúci pocit. Pomaly sotva znateľne som ním začal v jej dlani pohybovať, síce nešikovne a neskúseno, no jej prsty sa k tej tvrdej a krvou pulzujúcej veci zomkli. Zastonal som.

Svoju dlaň som položil na jej odhalené  stehno, bolo horúce a neuveriteľne hebké, a pozvoľne som tú dlaň posunul  smerom hore, až k lemu sukne, ktorú som jej potom vyhŕňal vyššie a vyššie. Zočil som oblinu zadočku a vpredu mierne klenuté bruško, pod ním jemný pásik lona. Prsty nedočkavo vkĺzli medzi tieto jemné chĺpky a pokúšali sa predrať medzi pevne stisnuté stehná.

„Nie, prosím ťa, Borisko, nie...“ šepkala, oči síce neotvorila a tvár mala stále na vankúši, ale prstami sa naďalej pohrávala s mojím penisom.

Podľa známeho neomylného mrazenia dole v chrbtici som vedel, že čo nevidieť  bude mať dlaň plnú môjho semena. A pokiaľ ma pamäť neklamala, chcela ho úplne niekam inam.

„Terezka...“ horúčkovito som sa ju pokúšal prevrátiť na chrbát. Naraz bola ťažká, neohrabaná. Náhlil som sa, skutočne som mal za chvíľu vytiecť. Naraz sa nejako sama otočila, ale na brucho. Nebol čas na nejaké úvahy. Musel som opustiť jej dlaň a pokľakol  k nej. Kochal som sa na chvíľu krásnymi zadočkovými polovičkami a potom skĺzol môj pohľad na našpúlenú lastúru. Srdce mi búšilo ako zvon, keď som jej dával nohy od seba a tisol som sa medzi ne. Len čo som prstami preskúmal teplú úžľabinku , ihneď som sa nedočkavo prisal na jej zadoček. Chvel  som sa nedočkavosťou, ako panic, keď som sa pokúšal do nej vniknúť. Ucítila tlak penisu pri vchode do svojej jaskynky a vždy sebou šklbla, keď som bol na kraji. Rozčuľovalo ma to do nepríčetnosti, navyše som cítil, že každú chvíľu budem hotový.

„Kurnikšopa, drž, baba jedna! Uvoľni sa!“

Neskoro. Ani neviem, kde som ho mal. Či aspoň špičkou v nej, alebo len medzi pyskami, či medzi polkami, keď to na mňa prišlo. Zastonal som, strnul a bedrá sa mi rozochveli , keď som to zo seba pumpoval. Tereza vykríkla hrôzou a šmarila so sebou, až ma zhodila. Hneď bola na nohách.

„Panebože ty si ale prasa! Ty si dobytok! Pozri sa! Asi budem zvracať!“

Nechápajúc som zdvihol hlavu.

„ Ježišmária, ty toho narobíš pre trocha semena! Chcela si dieťa alebo nie?“

Prestala vyvádzať.

„To už to akože je?“

„Ale hovno,“ znechutený som sa prevrátil na chrbát a znudene som sa pohrával so zmäknutým penisom.

„ Veď som ho do teba ani poriadne nedostal.“

„Bože, aké je to hnusné. Tečie mi to po stehnách  a lepí sa to.“

Zlomyseľne som sa  zasmial:

„Vidíš, o čo si sa pripravovala? A to ešte nevieš, ako to chutí, keď sa to strieka do pusy! Chceš to poznať? Chceš?“ uvedomil som si, že som opäť pripravený, že mi zase pekne stojí.

„Tak poď, ideme ďalej robiť deti!“ švihol som s ňou na posteľ.

„Nie! Ja už nechcem!“

Zvalil som ju na chrbát a roztiahol doširoka stehná.

„Teraz spoznáš, čo je to pravá rozkoš!“

 Naľahol som si na ňu a vnikol do nej. Vykríkla od bolesti. Narazil som na prekážku, musel som viac pritlačiť. Kričala, ale prenikal som pomaly hlbšie a hlbšie. Aj mňa to bolelo, bola dosť suchá. Konečne som bol v nej dostatočne hlboko a začal som uskutočňovať dlhé pomalé pohyby.

„Nenávidím ťa!“ syčala podo mnou ako besná mačka.

„ Nenávidím vás, chlapi!“

 Zrýchlil som. Pocítil som, že začína vlhnúť. Prestala sa metať, nejako zvláčnela, naraz akoby to už nebola tá Tereza, cudzia, neprítomná, chladná. Prvýkrát  zastonala inak ako bolesťou. Zblízka som sa jej pozrel do tváre. Na moje počudovanie som na nej zazrel blížiacu sa rozkoš. Zahryzla sa do vrchnej časti dlane, aby potlačila výkrik. Zľahka som jej tú ruku dal dolu a pohladil ju po rozpálenej tvári.

„Krič dievčatko, len krič. Vychutnaj si to.“

Lapala po dychu oči mala vytreštené. Vypäla sa podomnou a ťahajúc zastonala.

„Prežívaj to každučkým kúskom tela. Každou cievkou, každým nervom. Cítiš, ako je to krásne?“

Prudko, ale rytmický začala pohadzovať hlavou zo strany na stranu. Bola krásne mokrá, kĺzal som v nej ľahko ako piest. Začala s prirážaním, chvíľu jej to trvalo, než našla súzvuk s mojím rytmom, ale potom som mal čo robiť, aby som jej stačil. Bolo to búrlivé tempo, neviem koľko orgazmov mala, alebo to bol jeden, dlhý, neutíchajúci.

Pocítil som blížiace sa vyvrcholenie. Krásne silné. Zastonal som a pritisol jej ústa ku svojim. Poddala sa dlhému vášnivému bozku. A potom som mal pocit, že som sa roztrhal, vybuchol na tisíc kúskov a rozmetaný na atómy som putoval vesmírom.

Trvalo to večnosť, kým som opäť začal vnímať svet. Posadil som sa. Celé telo ma krásne bolelo. Tereza sladko podriemkavala,  spokojne sa usmievala. Sklonil som sa k nej a pobozkal ju. Otvorila oči.

„Tak čo?“ usmial som sa na ňu. „Bol som lepší, než tá tvoja Helenka?“

„Bol si hnusný!  Príšerne hnusný!“

Znova som ju pobozkal  a jej paže ma k nej nežne pritiahli.

„Bol si krásne hnusný...“  zašepkala sladko a potom opäť po dlhšom bozku dodala:

„A myslíš si, že sa ti to bábätko podarilo hneď na prvý pokus?“

„Tak toto už je v rukách Božích.“