Na začiatok môjho smutného príbehu budem k sebe
trochu sebakritická. Môžem sa zaradiť medzi tie nešťastnice, ktorým osud
nadelil zo všetkého najmenej lásky. Dvakrát som sa popálila a následky?
Zlomené srdce a dve deti dvoch nenapraviteľných
otcov. Dlhší čas som chlapa nemusela ani cítiť, ale časom som sa presvedčila,
že možno by som predsa len mužskú ruku do domácnosti potrebovala. Do tretice by
sa karta mohla obrátiť. Skúsila som to cez známy komunitný portál. Zo začiatku
som všetko ignorovala, lebo stále sa našla nejaká vec ktorá ma od dotyčného
nápadníka odhovorila. Boli rôzne, ale najčastejšie sa to všetko už po pár
vetách točilo okolo s*xu. Niežeby mi
nechýbal, ale mala som svoju hrdosť a nebudem sa otvárať ani komunikovať na tak citlivú tému
s niekým, koho absolútne nepoznám a neviem, či tam budú vôbec nejaké
sympatie a chémia potrebná na zblíženie. Milovanie mi chýbalo, ako každej
zdravej žene, ale mala som v hlave určitú postupnosť a priority.
Keď tento spôsob nemal konca, rozhodla som sa zmeniť taktiku.
Z pasívneho pozorovateľa som prešla na aktivistu, ktorý občas niečo
napísal na četovaciu plochu a čakala kto sa mi na uvedené podmienky ozve.
Netrvalo to dlho a oslovil ma jeden už názvom svojho nicku zaujímavý muž.
V stovkách vzájomných krátkych textových správ ma ubezpečoval ako ma bude
ľúbiť a aj moje deti. Sama som si niekoľkokrát položila otázku: „Poslalo mi ho
samo nebo?“
Písal, že je rozvedený a čo všetko musel prežiť so
ženou, ktorej sme už od tej chvíle nevedeli prísť na meno. Veď ako titulovať
ženu, ktorá nasadí manželovi parohy, pije, a hoci sa nestará o deti,
súd jej ich zveril do opatery?
Môj „princ“ písal, že pracuje v počítačovej firme
a hoci slušne zarobí, má snahu prilepšiť si k platu aj brigádnicky.
Nezaujímalo ma koľko zarába ani v akých majetkových pomeroch žije, ale
cítila som, že ak má takýto obetavý prístup k zabezpečeniu seba samého,
mohol by mať aj pre novú rodinu. Keď už sme obaja boli bohatí na neskutočné
množstvo osobných informácií, navrhol stretnutie u neho doma. Mala som obavy, aby sa nám niečo nestalo.
Takže nešlo ani tak o vzdialenosť aj keď nebola malá. Chcela som neutrálnu
pôdu, preto som navrhovala stretnutie na polceste. Mal toľko výhovoriek, až som
sa začala obávať, že si tvrdohlavosťou prepasiem šancu. Zainvestovala som teda
do kaderníka, drahý mejkap, a aj nové kúsky oblečenia som si kúpila, len
aby som na neho urobila dobrý dojem. Potom som sa s deckami spoločne
pobalila a mohli sme sa vybrať na cestu za nádejným ockom. Strašne som
bola nedočkavá. Úplne celá som horela zvedavosťou, kedy ho konečne uvidím.
Fotku mi cez internet nechcel poslať. Vravel mi, že sa nechce ponúkať ako
tovar, ale pevne verí, že môj vkus nesklame. Vo svojom profile nemal napísanú konkrétnu
výšku ani váhu. Opísal sa mi ako nižší,
vzhľadný a že už mu vekom trochu rednú vlasy. Vo vlaku som sa skoro celú
cestu dívala von oknom a zamyslená sledovala okolitú krajinu. Občas ma
vyrušili deti keď niečo potrebovali. Ja som mala v hlave stále opakujúcu
sa myšlienku:
-Bože môj, len aby nás čakal – tíško som prosila.
Nakoniec aj čakal, ale so všetkým, čo som nečakala ja.
Môj dlho očakávaný princ sa už prvým pohľadom premenil na trpaslíka
s pivným brušným svalom a veľkou plešinou, ktorú lemoval úzky trs
vlasov od ucha k uchu. Oblečenie mal na sebe ako keby ho krava vypľula.
Kvety som v jeho rukách hľadala márne. Ak by som ho mala ohodnotiť bodmi,
tak nieže nula bodov, ale hlboký mínus.
Nemotorne sa na mňa vrhol s pokusom, že ma chce
oslintať na tvári. S pocitom hnusu k jeho osobe som ho odsotila.
Páchol od alkoholu ako totálny asociál zo štvrtej cenovej. S pripitým hlasom mi oznámil: „To mi
teda odľahlo, mal som obavy, že sa sem dotrepe nejaká rozkysnutá knedľa.“
Bola to poznámka trochu od veci, lebo ja som mu na
rozdiel od neho dala presný opis a aj fotku mojej tváre mal. No čo vám poviem, čistý hulvát. Mala som sto
chutí otočiť sa na päte a sadnúť na najbližší vlak domov. Toto mal byť človek, ktorý pracuje
v počítačovej firme a snaží sa ešte zarábať aj bokom ? Nechcelo sa mi
veriť, že by bol osud ku mne až tak krutý a mala som naletieť aj po tretí
krát. V podstate ma ani nenechal veľmi premýšľať. Zavelil, aby sme tam
nestáli ako teľce a pohli sa smerom na autobusovú zástavku. Myslela som,
že po nás prišiel auto, aspoň takto mi to predtým písal. Ale brala som to tak,
že mal v sebe štipku ohľaduplnosti a za volant by pripitý nesadol a už vôbec nie so ženou a dvoma
deťmi. Cesta v MHD mi nerobila problém. Bola som nato zvyknutá. Viac som
túžila po sprche, aj pre seba, ale hlavne pre deti. Bolo na nich vidieť, že sú
z cesty veľmi unavené.
Môj sen o vzdušnom zámku sa tiež rýchlo rozplynul.
Keď odomykal byt, spýtal sa ma, či nie som náhodou podnikateľka. nechápala som,
načo mi dáva také prihlúpe otázky, keď som mu na dosť veci zodpovedala. Bolo
evidentne zrejmé, že som nebola jediná s kým komunikoval a mal to
v tej plešatej hlavičke trošku popletené. Prízvukoval mi, že
s podnikateľkami má tie najhoršie skúsenosti. Ani jednej sa nepáčilo, ako
má chudobne zariadené. Dúfa, že nie som fajnovka a neporiadok si nebudem všímať. To čo som
pritom videla a cítila bolo niečo strašné. Ten smrad, puch ktorý sa
rozplýval celým bytom a špina kde sa človek otočil. Všade sa povaľovali
prázdne fľaše od alkoholu. Bolo mi na vracanie a vyslovene ma naplo, keď
vytiahol zo zapáchajúcej chladničky otlčený malý hrniec s pokazenou
fazuľovou polievkou. To som odmietla jesť. Našťastie nám zostalo pár obložených
chlebíkov, tak som sa s deťmi pustila do nich. To ho strašne vytočilo.
Začal po mne revať, čo si to dovoľujem, takto ho ponižovať. Častoval ma rôznymi
nadávkami pred mojimi deťmi. Dávno som nepočula tak pestrý prízemný slovník. Deti
som pritisla k sebe a takto sme počúvali jeho trápny monológ:
„Ty chudera, keby mi nebolo ľúto tých pankhartov, tak ťa
vyhodím na ulicu. Počuješ ! Ty špina! Tým dvom sa vôbec nečudujem, že sa na
teba vykašlali! Každý ti nechal len decko na krku. Vidíš aká si k*rva!“ Pri
týchto nechutných výčitkách pritom behal z izby do izby a niečo
hľadal. Zrazu si stiahol nohavice a chvíľu tak pózoval, hľadajúc tepláky.
Prezradil sa mrmlaním o nich. Ja som si zatiaľ obzerala jeho nechutné
napuchnuté nohy s veľkými ložiskami ekzému. Zo strachu som sa celá triasla
a zaprisahala som sa, že sa s deťmi nevyzlečieme, aby som náhodou
niečo nechytila, za predpokladu, že nás nechá v byte prenocovať. Po chvíli
sa opäť rozrečnil:
„Predstavoval som si ťa úplne ináč. Všetko si pokazila!
Tešil som sa, že mi to urobíš orálne. Sľubovať cez internet, to si mi vedela,
ale teraz keď má prísť k činu, tak si sa zachovala ako obyčajná chudera.“
„Ja som ti nič konkrétne nesľubovala. Keď sme si písali
na tú tému, povedala som ti, že s tým nemám problém a beriem to ako
súčasť milovania, ale nie len tak bez toho, aby som k tomu človeku niečo
cítila, aby mi bol sympatický , aby zapracovala chémia.“ Ohradila som sa voči
nemu. To ho však ešte viac
vyprovokovalo. Začal behať po celom byte ako zmyslov zbavený. Nechápavo sme na
neho pozerali. Nachvíľu sa odmlčal v kuchyni a keď sa vrátil späť do
obývacej izby, ja som sedela na gauči spolu s deťmi, držal už v ruke
fľašu vodky. Cítila som, že toto nedopadne dobre, ak sa ožerie ako sv*ňa.
„Takže ja som ti nesympatický ?! Tak aby si vedela, ani
mne sa nepáčiš. Pozri sa na svoje krivé nohy. Veď chodíš ako kačica. Celkovo
tvoje telo nemá poriadnu figúru, hnusilo by sa mi čo i len ruku na teba
položiť a nie aby som do teba strčil môj k*k*t.“
Mala som mu byť za také krásne vyznanie vďačná. Pozitívum
bolo, že o mňa nemá záujem ako ja o neho a pôjdeme si každý
svojou cestou. Jedna vec ma však v tej chvíli veľmi mrzela. Nebolo mi
veľmi príjemné ak takéto nadávky počuli
moje deti. Viem, že sa aj veľmi báli toho opitého psychopata. Nemala som však
kam ísť. Jedinou alternatívou bol hotel, ale na to som nemala v tej chvíli
peniaze.
„Aj keď si ma sklamala, som človek, ktorý má súcit
a nechám ťa prenocovať aj s deckami. Ráno sa však poberieš
kadeľahšie.“
Poďakovala som sa mu, ale jeho reakcia bola v znení,
že ešte nevie či mu to bude stačiť. V tom voľakto zazvonil. Vošiel dáky
ožran. Premeral si ma od hlavy po päty a pobral sa preč. Podobne boli na
mňa zvedaví ešte dvaja jeho kamoši. To už ma poslal s deťmi do izby, ktorá
asi mala plniť funkciu spálne. Nebolo tam o nič menej b*rdelu ako
v ostatných. Ale musela som byť vďačná zato , čo som v tej chvíli
mala. Nešlo o mňa. Chcela som, aby deti zaspali s nemuseli počúvať už
ten krik a vulgarizmy. Cez zatvorené dvere som počula ako im hovoril, že
z toho nič nebude. On mal fakt v pláne urobiť zo mňa radodajku pre
všetkých jeho kamarátov. Oblečení sme ležali na posteli a tŕpla som čo
bude ďalej. Ani nie po polhodine nastalo úplné ticho. Potešila som sa, že asi
to prasa zaspalo a nejako vydržím do rána. Ani na toaletu som nechcela ísť,
len aby som ho nezobudila, alebo nestretla niekde medzi dverami. Nedalo sa mi
spať, stále som bola v napätí. Spätne sa mi v hlave premietal celý
úbohý deň, ktorý by som najradšej vymazala z pamäti. Vyčítala som si svoju
naivitu. Veď už nie raz som sa popálila. Mala som byť opatrnejšia. Našťastie od
toho psychopata aspoň nebudem tehotná. Nezvládla by som už ďalšie dieťa.
Financie nepustia. Myšlienky mi zrazu prerušilo klopanie na dvere. Nevedela som
čo mám robiť. Tváriť sa, že nepočujem? Klopanie sa zopakovalo.
Deti už spali. Nechcela som, aby sa uprostred noci
zobudili. Vstala som z postele a podišla k dverám. Jemne som
stisla kľučku a ticho ich pootvorila. Stál tam on. Hrozne páchol od
alkoholu. Nedokázal poriadne udržať stabilitu a potácal sa zo strany na
stranu. Spýtala som sa ho tichým hlasom:
„Čo chceš? Deti už spia a ja som už tiež
driemala...“
Chcel, aby som sa s ním išla pozhovárať do obývačky.
Vraj si potrebuje niektoré veci vydiskutovať hneď, nakoľko ráno nato už nebude
čas. Márne som sa ho snažila prehovoriť, že zajtra ráno to v kľude môžeme
prebrať a obaja potrebujeme spánok, no neobstálo to. Naliehal stoj čo stoj. Zlomil
ma až slovami, že ak nepôjdem do obývačky, deti sa nevyspia. Zvolila som teda
menšie zlo a odišla s ním do obývačky. Nalial mi do pohára vodku,
ktorú ešte nestihol celú dopiť. Odmietla som so slovami, že nie som zvyknutá
piť. Naliehal však na mňa, že si s ním musím dať a popritom budeme
diskutovať. Nalial mi k tomu nejaký sýtený pomarančový nápoj, také tie
bežné z prášku, čo predávajú v Jednote za pár centov. Bola som vďačná
aj za takú „brzdu“. Cinkol o môj pohárik. Ja som si iba tak pričuchla
a omočila jazyk. Hneď ma upozornil, že to musím vypiť až pekne do dna. Nevedela
som ako sa tomu vyhnúť, tak ten jeden pohárik som do seba s Božou pomocou
dostala. Po chvíli mi ho hneď dolial. Tam už som sa snažila odpútať jeho
pozornosť a keď ma spustil
z očí, vyliala som ho vedľa sedačky na koberec. Bolo mi to jedno. Veď aj
tak tam mal chliev. Nemala som záujem s ním piť, nebola som vôbec na také
niečo zvyknutá. Nikdy mi alkohol nerobil dobre a nieto ešte nejaký lacný
tvrdý chľast.
Ak som sa chcela vyhnúť nadmernému pitiu, musela som
začať debatu prvá.
„O čom sa chceš prosím so mnou rozprávať, keď to neznesie
odklad do rána? Prepáč, ja som veľmi unavená, nechcem aby si mi už nadával
a kričal po mne. Nechajme tie deti vyspať a ja by som si tiež rada
oddýchla...“
Keď som mu to vravela, pozeral na mňa taký nepríčetným
pohľadom . Tiež bolo na ňom vidieť, že je nevyspatý, ale mal tendenciu premáhať
sa. Po mojej požiadavke chvíľu len tak sedel, pozeral niekde do prázdna, potom si
opätovne nalial vodku a spustil na moje prekvapenie pokojným hlasom:
„Pozri, chcem sa s tebou dohodnúť ako ďalej. Ja som
ti vyšiel v ústrety s možnosťou prespať aj keď sme si nejako skočili
do vlasov... A myslím si, že by bolo od teba rozumné, aby si sa mi
odvďačila.“
„Ale veď som sa ti poďakovala. Je to od teba milé, že si
nás nevyhodil na ulicu, ale sľubujem ti, že ráno odídeme a zabudneme na
seba. Nechcem ti komplikovať život.“
Rukou si podoprel bradu a občas si prebehol prstami
po strnisku. Potom sa znova na mňa uprene pozrel a pokračoval
v debate:
„No veď to, že som vás nevyhodil a neviem či také to obyčajné poďakovanie je pre mňa
dostačujúce.“
„Načo prosím narážaš?“ pociťovala som mierne obavy, že
nastane niečo, čo sa mi asi páčiť nebude.
„Chcem, aby si sa so mnou vyspala. A hneď teraz...“
V tom momente ma začalo napínať. Ale musela som
začať konať rýchlo a hlavne rozvážne. Zachovať pokoj a nevyvolať
konflikt.
„Ale vedľa spia deti.“
„No veď práve to, že spia, nič nám nebude brániť
a možno aj zabudneme nato čo sa medzi nami stalo a začneme odznova.“
Hľadala som v hlave možné stratégie ako sa tomu
vyhnúť. Šachová partia bola rozohraná a ťah bol na mne.
„Pozri , ak by som si aj dávala pozor nato, aby som
nebola hlučná, je tu ešte jeden problém a oveľa väčší. Mám svoje dni
a necítim sa komfortne. Som rada, že som zatiaľ nechytila kŕče, lebo
obvykle ich mávam každý cyklus.“
„No vidím moja, že máš slušnú výhovorku,“ preklopil do
seba ďalší pohár vodky.
„Nemám výhovorku, je to pravda.“
„Dobre, ale ja som teraz nadržaný a chcem, aby si ma
urobila. A vieš čo? Keď nemôžeš j*bať, urob mi to po francúzsky.“
„Ako po francúzsky?“ spýtala som sa ho naschvál
nechápavo.
„Ty nevieš ako je to po francúzsky?!“
Necenzurovaná 1 časť príbehu TU
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára