nedeľa 1. apríla 2018

Falošný princ z internetu



Na začiatok môjho smutného príbehu budem k sebe trochu sebakritická. Môžem sa zaradiť medzi tie nešťastnice, ktorým osud nadelil zo všetkého najmenej lásky. Dvakrát som sa popálila a následky?
Zlomené srdce a dve deti dvoch nenapraviteľných otcov. Dlhší čas som chlapa nemusela ani cítiť, ale časom som sa presvedčila, že možno by som predsa len mužskú ruku do domácnosti potrebovala. Do tretice by sa karta mohla obrátiť. Skúsila som to cez známy komunitný portál. Zo začiatku som všetko ignorovala, lebo stále sa našla nejaká vec ktorá ma od dotyčného nápadníka odhovorila. Boli rôzne, ale najčastejšie sa to všetko už po pár vetách točilo okolo s*xu. Niežeby  mi nechýbal, ale mala som svoju hrdosť a nebudem sa  otvárať ani komunikovať na tak citlivú tému s niekým, koho absolútne nepoznám a neviem, či tam budú vôbec nejaké sympatie a chémia potrebná na zblíženie. Milovanie mi chýbalo, ako každej zdravej žene, ale mala som v hlave určitú postupnosť a priority.
Keď tento spôsob nemal konca, rozhodla som sa zmeniť taktiku. Z pasívneho pozorovateľa som prešla na aktivistu, ktorý občas niečo napísal na četovaciu plochu a čakala kto sa mi na uvedené podmienky ozve. Netrvalo to dlho a oslovil ma jeden už názvom svojho nicku zaujímavý muž. V stovkách vzájomných krátkych textových správ ma ubezpečoval ako ma bude ľúbiť a aj moje deti. Sama som si niekoľkokrát položila otázku: „Poslalo mi ho samo nebo?“
Písal, že je rozvedený a čo všetko musel prežiť so ženou, ktorej sme už od tej chvíle nevedeli prísť na meno. Veď ako titulovať ženu, ktorá nasadí manželovi parohy, pije, a hoci sa nestará o deti, súd jej ich zveril do opatery?
Môj „princ“ písal, že pracuje v počítačovej firme a hoci slušne zarobí, má snahu prilepšiť si k platu aj brigádnicky. Nezaujímalo ma koľko zarába ani v akých majetkových pomeroch žije, ale cítila som, že ak má takýto obetavý prístup k zabezpečeniu seba samého, mohol by mať aj pre novú rodinu. Keď už sme obaja boli bohatí na neskutočné množstvo osobných informácií, navrhol stretnutie u neho doma.  Mala som obavy, aby sa nám niečo nestalo. Takže nešlo ani tak o vzdialenosť aj keď nebola malá. Chcela som neutrálnu pôdu, preto som navrhovala stretnutie na polceste. Mal toľko výhovoriek, až som sa začala obávať, že si tvrdohlavosťou prepasiem šancu. Zainvestovala som teda do kaderníka, drahý mejkap, a aj nové kúsky oblečenia som si kúpila, len aby som na neho urobila dobrý dojem. Potom som sa s deckami spoločne pobalila a mohli sme sa vybrať na cestu za nádejným ockom. Strašne som bola nedočkavá. Úplne celá som horela zvedavosťou, kedy ho konečne uvidím. Fotku mi cez internet nechcel poslať. Vravel mi, že sa nechce ponúkať ako tovar, ale pevne verí, že môj vkus nesklame. Vo svojom profile nemal napísanú konkrétnu výšku ani váhu.  Opísal sa mi ako nižší, vzhľadný a že už mu vekom trochu rednú vlasy. Vo vlaku som sa skoro celú cestu dívala von oknom a zamyslená sledovala okolitú krajinu. Občas ma vyrušili deti keď niečo potrebovali. Ja som mala v hlave stále opakujúcu sa myšlienku:
-Bože môj, len aby nás čakal – tíško som prosila.
Nakoniec aj čakal, ale so všetkým, čo som nečakala ja. Môj dlho očakávaný princ sa už prvým pohľadom premenil na trpaslíka s pivným brušným svalom a veľkou plešinou, ktorú lemoval úzky trs vlasov od ucha k uchu. Oblečenie mal na sebe ako keby ho krava vypľula. Kvety som v jeho rukách hľadala márne. Ak by som ho mala ohodnotiť bodmi, tak nieže nula bodov, ale hlboký mínus.
Nemotorne sa na mňa vrhol s pokusom, že ma chce oslintať na tvári. S pocitom hnusu k jeho osobe som ho odsotila. Páchol od alkoholu ako totálny asociál zo štvrtej cenovej.  S pripitým hlasom mi oznámil: „To mi teda odľahlo, mal som obavy, že sa sem dotrepe nejaká rozkysnutá knedľa.“
Bola to poznámka trochu od veci, lebo ja som mu na rozdiel od neho dala presný opis a aj fotku mojej tváre mal.  No čo vám poviem, čistý hulvát. Mala som sto chutí otočiť sa na päte a sadnúť na najbližší vlak domov.  Toto mal byť človek, ktorý pracuje v počítačovej firme a snaží sa ešte zarábať aj bokom ? Nechcelo sa mi veriť, že by bol osud ku mne až tak krutý a mala som naletieť aj po tretí krát. V podstate ma ani nenechal veľmi premýšľať. Zavelil, aby sme tam nestáli ako teľce a pohli sa smerom na autobusovú zástavku. Myslela som, že po nás prišiel auto, aspoň takto mi to predtým písal. Ale brala som to tak, že mal v sebe štipku ohľaduplnosti a za volant by pripitý nesadol  a už vôbec nie so ženou a dvoma deťmi. Cesta v MHD mi nerobila problém. Bola som nato zvyknutá. Viac som túžila po sprche, aj pre seba, ale hlavne pre deti. Bolo na nich vidieť, že sú z cesty veľmi unavené.
Môj sen o vzdušnom zámku sa tiež rýchlo rozplynul. Keď odomykal byt, spýtal sa ma, či nie som náhodou podnikateľka. nechápala som, načo mi dáva také prihlúpe otázky, keď som mu na dosť veci zodpovedala. Bolo evidentne zrejmé, že som nebola jediná s kým komunikoval a mal to v tej plešatej hlavičke trošku popletené. Prízvukoval mi, že s podnikateľkami má tie najhoršie skúsenosti. Ani jednej sa nepáčilo, ako má chudobne zariadené. Dúfa, že nie som fajnovka  a neporiadok si nebudem všímať. To čo som pritom videla a cítila bolo niečo strašné. Ten smrad, puch ktorý sa rozplýval celým bytom a špina kde sa človek otočil. Všade sa povaľovali prázdne fľaše od alkoholu. Bolo mi na vracanie a vyslovene ma naplo, keď vytiahol zo zapáchajúcej chladničky otlčený malý hrniec s pokazenou fazuľovou polievkou. To som odmietla jesť. Našťastie nám zostalo pár obložených chlebíkov, tak som sa s deťmi pustila do nich. To ho strašne vytočilo. Začal po mne revať, čo si to dovoľujem, takto ho ponižovať. Častoval ma rôznymi nadávkami pred mojimi deťmi. Dávno som nepočula tak pestrý prízemný slovník. Deti som pritisla k sebe a takto sme počúvali jeho trápny monológ:
„Ty chudera, keby mi nebolo ľúto tých pankhartov, tak ťa vyhodím na ulicu. Počuješ ! Ty špina! Tým dvom sa vôbec nečudujem, že sa na teba vykašlali! Každý ti nechal len decko na krku. Vidíš aká si k*rva!“ Pri týchto nechutných výčitkách pritom behal z izby do izby a niečo hľadal. Zrazu si stiahol nohavice a chvíľu tak pózoval, hľadajúc tepláky. Prezradil sa mrmlaním o nich. Ja som si zatiaľ obzerala jeho nechutné napuchnuté nohy s veľkými ložiskami ekzému. Zo strachu som sa celá triasla a zaprisahala som sa, že sa s deťmi nevyzlečieme, aby som náhodou niečo nechytila, za predpokladu, že nás nechá v byte prenocovať. Po chvíli sa opäť rozrečnil:
„Predstavoval som si ťa úplne ináč. Všetko si pokazila! Tešil som sa, že mi to urobíš orálne. Sľubovať cez internet, to si mi vedela, ale teraz keď má prísť k činu, tak si sa zachovala ako obyčajná chudera.“
„Ja som ti nič konkrétne nesľubovala. Keď sme si písali na tú tému, povedala som ti, že s tým nemám problém a beriem to ako súčasť milovania, ale nie len tak bez toho, aby som k tomu človeku niečo cítila, aby mi bol sympatický , aby zapracovala chémia.“ Ohradila som sa voči nemu.  To ho však ešte viac vyprovokovalo. Začal behať po celom byte ako zmyslov zbavený. Nechápavo sme na neho pozerali. Nachvíľu sa odmlčal v kuchyni a keď sa vrátil späť do obývacej izby, ja som sedela na gauči spolu s deťmi, držal už v ruke fľašu vodky. Cítila som, že toto nedopadne dobre, ak sa ožerie ako sv*ňa.
„Takže ja som ti nesympatický ?! Tak aby si vedela, ani mne sa nepáčiš. Pozri sa na svoje krivé nohy. Veď chodíš ako kačica. Celkovo tvoje telo nemá poriadnu figúru, hnusilo by sa mi čo i len ruku na teba položiť a nie aby som do teba strčil môj k*k*t.“
Mala som mu byť za také krásne vyznanie vďačná. Pozitívum bolo, že o mňa nemá záujem ako ja o neho a pôjdeme si každý svojou cestou. Jedna vec ma však v tej chvíli veľmi mrzela. Nebolo mi veľmi príjemné  ak takéto nadávky počuli moje deti. Viem, že sa aj veľmi báli toho opitého psychopata. Nemala som však kam ísť. Jedinou alternatívou bol hotel, ale na to som nemala v tej chvíli peniaze.
„Aj keď si ma sklamala, som človek, ktorý má súcit a nechám ťa prenocovať aj s deckami. Ráno sa však poberieš kadeľahšie.“
Poďakovala som sa mu, ale jeho reakcia bola v znení, že ešte nevie či mu to bude stačiť. V tom voľakto zazvonil. Vošiel dáky ožran. Premeral si ma od hlavy po päty a pobral sa preč. Podobne boli na mňa zvedaví ešte dvaja jeho kamoši. To už ma poslal s deťmi do izby, ktorá asi mala plniť funkciu spálne. Nebolo tam o nič menej b*rdelu ako v ostatných. Ale musela som byť vďačná zato , čo som v tej chvíli mala. Nešlo o mňa. Chcela som, aby deti zaspali s nemuseli počúvať už ten krik a vulgarizmy. Cez zatvorené dvere som počula ako im hovoril, že z toho nič nebude. On mal fakt v pláne urobiť zo mňa radodajku pre všetkých jeho kamarátov. Oblečení sme ležali na posteli a tŕpla som čo bude ďalej. Ani nie po polhodine nastalo úplné ticho. Potešila som sa, že asi to prasa zaspalo a nejako vydržím do rána. Ani na toaletu som nechcela ísť, len aby som ho nezobudila, alebo nestretla niekde medzi dverami. Nedalo sa mi spať, stále som bola v napätí. Spätne sa mi v hlave premietal celý úbohý deň, ktorý by som najradšej vymazala z pamäti. Vyčítala som si svoju naivitu. Veď už nie raz som sa popálila. Mala som byť opatrnejšia. Našťastie od toho psychopata aspoň nebudem tehotná. Nezvládla by som už ďalšie dieťa. Financie nepustia. Myšlienky mi zrazu prerušilo klopanie na dvere. Nevedela som čo mám robiť. Tváriť sa, že nepočujem? Klopanie sa zopakovalo.
Deti už spali. Nechcela som, aby sa uprostred noci zobudili. Vstala som z postele a podišla k dverám. Jemne som stisla kľučku a ticho ich pootvorila. Stál tam on. Hrozne páchol od alkoholu. Nedokázal poriadne udržať stabilitu a potácal sa zo strany na stranu. Spýtala som sa ho tichým hlasom:
„Čo chceš? Deti už spia a ja som už tiež driemala...“
Chcel, aby som sa s ním išla pozhovárať do obývačky. Vraj si potrebuje niektoré veci vydiskutovať hneď, nakoľko ráno nato už nebude čas. Márne som sa ho snažila prehovoriť, že zajtra ráno to v kľude môžeme prebrať a obaja potrebujeme spánok,  no neobstálo to. Naliehal stoj čo stoj. Zlomil ma až slovami, že ak nepôjdem do obývačky, deti sa nevyspia. Zvolila som teda menšie zlo a odišla s ním do obývačky. Nalial mi do pohára vodku, ktorú ešte nestihol celú dopiť. Odmietla som so slovami, že nie som zvyknutá piť. Naliehal však na mňa, že si s ním musím dať a popritom budeme diskutovať. Nalial mi k tomu nejaký sýtený pomarančový nápoj, také tie bežné z prášku, čo predávajú v Jednote za pár centov. Bola som vďačná aj za takú „brzdu“. Cinkol o môj pohárik. Ja som si iba tak pričuchla a omočila jazyk. Hneď ma upozornil, že to musím vypiť až pekne do dna. Nevedela som ako sa tomu vyhnúť, tak ten jeden pohárik som do seba s Božou pomocou dostala. Po chvíli mi ho hneď dolial. Tam už som sa snažila odpútať jeho pozornosť  a keď ma spustil z očí, vyliala som ho vedľa sedačky na koberec. Bolo mi to jedno. Veď aj tak tam mal chliev. Nemala som záujem s ním piť, nebola som vôbec na také niečo zvyknutá. Nikdy mi alkohol nerobil dobre a nieto ešte nejaký lacný tvrdý chľast.
Ak som sa chcela vyhnúť nadmernému pitiu, musela som začať debatu prvá.
„O čom sa chceš prosím so mnou rozprávať, keď to neznesie odklad do rána? Prepáč, ja som veľmi unavená, nechcem aby si mi už nadával a kričal po mne. Nechajme tie deti vyspať a ja by som si tiež rada oddýchla...“
Keď som mu to vravela, pozeral na mňa taký nepríčetným pohľadom . Tiež bolo na ňom vidieť, že je nevyspatý, ale mal tendenciu premáhať sa. Po mojej požiadavke chvíľu len tak sedel, pozeral niekde do prázdna, potom si opätovne nalial vodku a spustil na moje prekvapenie pokojným hlasom:
„Pozri, chcem sa s tebou dohodnúť ako ďalej. Ja som ti vyšiel v ústrety s možnosťou prespať aj keď sme si nejako skočili do vlasov... A myslím si, že by bolo od teba rozumné, aby si sa mi odvďačila.“
„Ale veď som sa ti poďakovala. Je to od teba milé, že si nás nevyhodil na ulicu, ale sľubujem ti, že ráno odídeme a zabudneme na seba. Nechcem ti komplikovať život.“
Rukou si podoprel bradu a občas si prebehol prstami po strnisku. Potom sa znova na mňa uprene pozrel a pokračoval v debate:
„No veď to, že som vás nevyhodil a neviem  či také to obyčajné poďakovanie je pre mňa dostačujúce.“
„Načo prosím narážaš?“ pociťovala som mierne obavy, že nastane niečo, čo sa mi asi páčiť nebude.
„Chcem, aby si sa so mnou vyspala. A hneď teraz...“
V tom momente ma začalo napínať. Ale musela som začať konať rýchlo a hlavne rozvážne. Zachovať pokoj a nevyvolať konflikt.
„Ale vedľa spia deti.“
„No veď práve to, že spia, nič nám nebude brániť a možno aj zabudneme nato čo sa medzi nami stalo a začneme odznova.“
Hľadala som v hlave možné stratégie ako sa tomu vyhnúť. Šachová partia bola rozohraná a ťah bol na mne.
„Pozri , ak by som si aj dávala pozor nato, aby som nebola hlučná, je tu ešte jeden problém a oveľa väčší. Mám svoje dni a necítim sa komfortne. Som rada, že som zatiaľ nechytila kŕče, lebo obvykle ich mávam každý cyklus.“
„No vidím moja, že máš slušnú výhovorku,“ preklopil do seba ďalší pohár vodky.
„Nemám výhovorku, je to pravda.“
„Dobre, ale ja som teraz nadržaný a chcem, aby si ma urobila. A vieš čo? Keď nemôžeš j*bať, urob mi to po francúzsky.“
„Ako po francúzsky?“ spýtala som sa ho naschvál nechápavo.
„Ty nevieš ako je to po francúzsky?!“

Necenzurovaná 1 časť príbehu TU

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára