Tretí deň dovolenky v Anglicku

(úryvok z 3. kapitoly = stretnutie s Lorrou)

Vyšla som po schodoch na terasu. Lorra tam už bola a sedela za rohovým stolom s úchvatným výhľadom. Mala uhladené vlasy zopnuté do nízkeho copu a bledú pleť, ktorá žiarila v zapadajúcom slnku. Mala na sebe ľahké biele letné šaty, miestami takmer priehľadné, ktoré jemne obopínali krivky jej pŕs a bokov. Videla ma prichádzať, zdvihla ruku a venovala mi síce plachý, ale vrúcny úsmev.

„Kristy, takže si prišla...“

Vstal, aby ma pozdravila. Pobozkali sme sa na líce. Jej líce bolo teplé a jemné. Jej jemná kvetinová vôňa sa miešala so slaným vzduchom. Keď sa odtiahla, naše pohľady zotrvali, neodvrátila zrak. Mierne sa pritom začervenala.

„Sadni si.“

Stoličku, kde som si mala sadnúť, si pritiahla k sebe, takže keď som si sadla, naše kolená sa o seba obtierali.

Objednali sme si, pre ňu spritz a pre mňa gin s tonikom. Keď čašník odchádzal, Lorra sa ku mne mierne otočila a jej rameno sa obtrelo o moje. Prekrížila si nohy a popritom sa obtrela o moje stehno.

„Tak aký si mala deň v Brightone?“

Jej hlas bol tichý, akoby nechcela, aby to počul niekto pri vedľajšom stole a tak aj moja odpoveď bola v tichom móde.

„Aktívne som oddychovala. Bola som navštíviť akvárium, a ty?“

Usmiala sa, na chvíľu sklopila zrak a potom ho znovu zdvihla.

„Trochu som pracovala... premýšľala o včerajšej noci.“

Mierne sa začervenala. Položila ruku na stôl. Prsty mala dlhé a tenké, nechty krátke a prirodzené. Ja som si svoju položila vedľa nej. Malíčky sa nám dotkli, akoby náhodou. Neodtiahla ruku, ba naopak, nechal môj malíček kĺzať po jej.

Čašník priniesol poháre a jemne sme si štrngli. Napila sa, hrdlo sa jej pomaly pohybovalo, tým ako tekutina pomaly klesala. Potom položila pohár a naklonila sa ku mne.

„Dnes vyzeráš úžasne....tie šaty...“

Jej hlas sa trochu zachvel. Usmiala som sa a tiež naklonila dopredu, naše tváre boli od seba vzdialené len pár cm.

„Aj ty a tvoje šaty sú veľmi provokatívne. Páčia sa mi.“

Začervenala sa a zahryzla do spodnej pery. Pod stolom som nechala svoju bosú nohu kĺzať po jej. Najprv len taký ľahký dotyk, tak že moje prsty sa jemne dotýkali vrchnej časti jej chodidla. Potom som sa pomaly posúvala hore po jej členku. Jemne sa nadýchla a na zlomok sekundy sa jej zakalili oči. Neodtiahla sa. Dokonca nohy mierne roztvorila a nechala moju no kĺzať vyššie, po vnútornej strane jej lýtka. Bol to pre mňa signál, že môžem pokračovať. Moja noha sa začala kĺzať o vnútornú stranu jej kolena. Nebadateľne sa triasla. Jej dýchanie sa prehlbovalo a miestami prerušovalo. Položila ruku na stôl, prstami zvierala pohár, akoby... Zotrvala som nohou na vnútornej strane jej kolena a prstami urobila malý krúživý pohyb. Na sekundu zatvorila oči, silnejšie si zahryzla do spodnej pery a potom veľmi tichým , takmer nepočuteľným hlasom povedala:

„Kristy.. sme na verejnosti.“

Nohy pritom nezovrela. Skôr ich ešte viac roztvorila, ale tak akurát, aby mi tam zostalo chodilo. Pokračovala som v dráždení jej nohy mojimi prstami na nohách. Potichu dychčala. Jej boky sa nebadane pohybovali na stoličke a snažili sa predĺžiť kontakt bez toho, aby to dala najavo. Dlhšiu dobu sme zotrvali v tomto stave a počúvali barovú hudbu. Nežiadala ma, aby som prestala. Pokojne sme sa rozprávali o všetkom a zároveň aj o ničom: o mori, ktoré sa pred nami rozprestieralo, o lodiach v prístave, o akvárium, o miestach ktoré miluje v Brightone. Naše hlasy boli tiché, intímne, akoby svet okolo nás neexistoval. Každú vetu prerušoval úsmev, dlhý pohľad a dotyk prstov na stole. Postupne sa však naše prsty preplietali, spájalo sa ich čoraz viac až vo finálnej fáze sa pridali aj dlane. Boli to krásne momenty keď dotyky hovorili za nás.

Slnko pomaly zapadalo, postupným odpíjaním sa naše poháre vyprázdnili. Keď Lorra položila prázdny pohár na stôl, naklonila sa ku mne a zašepkala:

„Je krásne byť tu s tebou.“

Usmiala som sa a zamrmlala na oplátku:

„Cítim to podobne s tebou.“

Znova sa začervenala, sklopila zrak, sklopila zrak a potom ho znova zdvihla. Na sekundu položila svoju ruku na moju, ktorú som mala na stole. Bol to teplý, jemný dotyk. Potom ju odtiahla a zašepkala:

„Kristy, neviem či dokážem...“

Neváhala som ani sekundu. Musela som už niečo spraviť.

„Len bozk... len jeden... nič viac.“

Zatvorila oči a triasla sa. Zašepkala takmer nepočuteľne.

„Len jeden...“

Približovala som sa milimeter po milimetri. Moje pery sa dotýkajú jej. Kontakt je taký jemný, že by to mohol byť nádych. Nadýchla sa, jej pery sa jemne pootvorili. Jemne som pritlačila, nežný bozk, najprv uzavretý, len pery na perách, teplé, vlhké, chvejúce sa. Odpovedala váhavo. Jej pery sa pohybovali na mojich, malým plachým pohybom. Nechala som bozk pomaly natiahnuť. Moje pery sa pootvorili len trochu. Nechala som svoj jazyk, aby sa dotkol jej. Bol to taký jemný kontakt. Jemne zastonala do mojich úst tlmeným, krehkým zvukom. Jej jazyk však reagoval, najprv placho, ale postupne sebavedomejšie tak, že sa kĺzal po mojom, pomalým, zmyselným a objavujúcim pohybom. Bozk stále trval a pomaly sa prehlboval. Naše jazyky jemne tancovali, hľadali sa, hladkali a ochutnávali. Moje pery chytali tie jej, jemne ich okusovali, potom ich pustili len aby si ich znova vzali. Vzdychla mi do úst jemným zvukom, ktorý vibroval na mojich perách. Moja ľavá ruka zostala na jej ramene, prsty hladili jej pokožku, sledovali líniu kľúčnej kosti, obtierali sa o ramienko podprsenky bez toho, aby ho skĺzli dole. Moja druhá ruka bola stále zovretá na stole. Naše prsty sa prepletali a hladkali končekmi prstov. Bozk sa spomalil, stával ja jemnejším a nežnejším. Naše pery sa o seba opäť obtierali, mierne sa od seba oddeľovali a následne sa stretávali, akoby sme nechceli, aby to skončilo. Zašepkala mi do úst trasúcim sa hlasom:

„Bolo to...  príliš dobré nato, aby to bola pravda.“

Usmievala som sa jej na perách, bozkávala ju posledný krát, jemne, posledným bozkom, cudným, ale nabitým všetkým čo sme si nepovedali.

Pomaly ustúpila, oči jej žiarili a líca horeli. Zašepkala:

„Ďakujem ti zato.“

Stále však zostávame s prepletenými prstami, rameno pri ramene... Slnko mizlo za horizontom, more šumelo, hudba pulzovala. Bolo takmer deväť hodín keď sa Lorra pozrela na hodinky a vzdychla:

„Ja... naozaj by som mala ísť domov. Priateľ si bude robiť starosti.“

Jej hlas bol jemný, takmer ospravedlňujúci. Naposledy mi stisla prsty a potom ich pustila akoby jej to bolo ľúto. Postavila sa, upravila si šaty a mechanicky zapla ramienko. Aj ja som sa postavila, zostala som blízko nej, naše telá sú stále blízko pri sebe.

Spoločne sme schádzali po schodoch. Noc bola teplá, vzduch slaný. Svetlá prístavu sa trblietali na tmavej vode. Keď sme boli dole, blízko ulice, zastavila sa a otočila ku mne.

„Ďakujem za dnešný večer... bol... iný.“

Usmiala sa zvláštnym úsmevom, ktorý bol smutný aj žiarivý. Pozrela som sa jej do očí a zhlboka sa nadýchla.

„Lorra, počkaj...“

Vytiahla som z kabelky malý papierik, rýchlo som naň načmárala názov hotela, adresu a podala jej ho do ruky.

„Mohla som ti to napísať aj cez mobil, ale nechcem žiadnu stopu. Toto hotel v ktorom bývam. Ak chceš, môžeš prísť ešte dnes večer. Kedykoľvek. Len sa porozprávať, alebo aj niečo viac. Alebo nič. Ale ak neprídeš... budem vedieť, že z toho nikdy nič nebude.“

Pozrela sa na mňa, oči jej žiarili a hrdlo mala stiahnuté.