Kurz rozvoja osobnosti

V čase keď sme ešte s mojou bývalou priateľkou Adrianou skúmali, čo všetko dokážu naše telá, zaujala nás ponuka zúčastniť sa veľkolepej akcie v Maďarsku, kde sa približne sto účastníkov snažilo tri týždne rozvíjať svoju osobnosť. Okrem nás tam bolo pomerne dosť Čechov, ale aj Slováci, to len na spresnenie, že tam neboli iba Maďari. Hromadné seansy viedli mladí ľudia, najčastejšie Američania. Tempo vyučovania bolo pomerne rýchle a museli sme absolvovať celú radu cvičení, individuálnych, vo dvojiciach, v menších skupinkách a samozrejme aj hromadne všetci naraz. Čo sa týka samotného nápadu, zúčastniť sa tejto akcie, tak vzišiel na Adrianin popud. Ja som s niečím takým nemal skúsenosť, ale ona sa podobných akcii niekoľkokrát zúčastnila. Okrem toho pravidelne cvičila jógu, pilates a podobne. Ja keď som sa nato pozrel z iného uhla pohľadu, tak som dospel k názoru, že v dnešnej dobe vychádza strašne veľa kníh na rozvoj osobnosti a to v miliónových nákladoch, načo sa máme za takým niečím trepať až do Maďarska. Nakoniec som sa však nechal nahovoriť a jediné pozitívum, čo som v tom videl, bola možnosť byť s Adrianou v uvoľnenom prostredí. Nemali sme dovtedy veľa možností, respektíve poznali sme sa krátko a vyšlo nám to iba dva krát. Raz v jednom hoteli, keď som bol na služobnej ceste a po druhý krát sme spolu strávili pár dní na dovolenke. Posledný deň na spomínanej akcii bolo na programe cvičenie vo dvojiciach. Mimo iného sme mali trénovať telepatiu. Jeden mal meditovať a druhý mal myslieť na nejakú osobu, pritom musel uviesť jej meno a vek. Rozhodli sme sa s Adrianou, že nebudeme to skúšať s cudzími ľuďmi a budeme experimentovať spolu. Sedeli sme na podlahe oproti sebe a okolo nás sedeli v rozľahlej kongresovej sále všetci ostatní. Adriana začala meditovať. Dlhé svetlé vlasy mala stiahnuté do konského chvostu, jej vystúpené líca boli sčervenané očakávaním a pokojne , pravidelne oddychovala. Dostal som obrovskú chuť pobozkať ju na otvorené ústa, ale nakoniec som sa premohol a snažil držať inštrukcií. Na skúšku som uviedol meno svojej starej tety.
„Vidím veľký dom z červených tehál, leží v slnkom presvetlenej krajine, ktorou preteká mnoho potôčikov. Kúsok za domom stojí biely kostol. Neďaleko za ním rastie les.“ začala Adriana.
Do kelu, veď to je predsa domov dôchodcov, kde býva moja teta, pomyslel som si neskrývajúc pocit prekvapenia. Ako to len môže...?
„Prechádzam dlhou chodbou, vzadu sa niekto chystá umývať podlahu a na druhom konci je osoba v bielom pracovnom oblečení, vyberá hrnčeky zo skrine. V tom sa otvárajú posledné dvere vpravo a v ústrety mi vychádza žena. Usmieva sa na mňa a šedivé vlasy má stiahnuté do drdola. Čelo má vysoké a je oblečená do červenej sukne s bielymi kvietkami. Pohybuje sa nejako divno, akoby na niečom išla. Možno na bicykli?“
V zátylku sa mi zježili chlpy a zamrazilo ma v chrbtici, keď som si uvedomil, že všetko čo Adriana hovorila malo hlavu aj pätu a z väčšej miery súhlasilo. Moja teta Hana skutočne býva v poslednej izbe vpravo a je odkázaná na invalidný vozík!
Potom bola rada na mne a Adriana povedala:
„Karol, tridsaťsedem rokov.“
„Vidím obrovskú kancelársku budovu, na jednom poschodí stretávam muža, ktorý má redšie vlasy, trochu obrasteného, ukecaného a dobrosrdečného. V kancelárii sú veľké stoly a hromada papierov a výkresov. Keď od neho odchádzam, máva mi.“
„Karol je môj kamarát. Je architekt a má na jednom poschodí kancelárie vo veľkej budove v centre mesta. Je typické, že ti zamával, keď ste sa lúčili.“ povedala Adriana.
Večer sa oslavovalo a potom sme sa odoberali na izby. My sme mali celkom priestranný so štýlovým nábytkom. Bol v suteréne a vlastne jediný. Bol na konci chody, ktorá viedla do kuchyne. Boli sme úplne oddelení od ostatných, ktorí bývali po štyroch aj po piatich v jednotlivých poschodiach.
Napriek tomu sme pociťovali blízkosť, ktorá medzi nami vznikla po našom podivnom zážitku pri cvičení telepatie. Konečne sme mali celú noc pre seba. Zatiaľ čo si Adriana odbehla na toaletu, ktorá bola naproti cez chodbu, otvoril som fľašu vína, stlmil osvetlenie, zapálil vonnú tyčinku a pustil hudbu cez mobil. Ošúpal som mandarínku a rozdelil ju na jednotlivé plátky, ktoré som položil na nočný stolík vedľa obrovskej dvojitej postele. Potom som si taktiež odbehol na toaletu a keď som sa vrátil, Adriana už ležala nahá v posteli a prikrývku mala odhrnutú. Voňala ťažkým parfumom, niečo na štýl mošusu, vábivo sa usmievala a naťahovala ku mne ramená. Strhol som zo seba oblečenie a naľahol som si na ňu. Chvíľu sme si obaja hľadeli do očí, potom sa znova usmiala a začali sme sa bozkávať. Voňala po mandliach.
„Pekne lež a dávaj pozor, niečo ti chcem ukázať.“ zašepkal som.

Pokračovanie 2.časti príbehu TU