Bola som poriadne nahnevaná. Pred tromi dňami mi môj
priateľ Jaro povedal:
Nehnevaj sa, ale chalani chcú, aby som išiel s nimi
na splav. Reagovala som akoby reagovala asi každá baba, čo sa zaujíma
o svojho chalana. Oznámila som mu, že pôjdem s ním. Nahodil zvláštnu
grimasu a začal monológ zvýšeným hlasom, že tam idú samí chalani, tak nech
ho nestrápňujem. Dával mi otázky typu:
Čo by si o ňom mysleli? A či to nechápem? Ja
som sa samozrejme nedala a začala mu robiť scénu. Iba sa pritom usmieval
a popritom hovoril:
„Za týždeň som späť. Ešte si prázdniny užijeme.“
Vzdala som to. Asi pochopíte, prečo som bola taká
nahnevaná. V takomto rozpoložení som sa v piatok rozhodla, že tiež
pôjdem k vode. Vedela som presne kam a za akým účelom. Potrebovala
som si niečo overiť. Z nejakého dôvodu mi ten Jarov splav nesedel. Keď som
dorazila na miesto, vypožičala som si loďku a chcela si usporiadať svoje
myšlienky. Dúfala som, že nestretnem nejakú kamarátku, kde by som si musela
vypočuť uštipačnú otázku, kde mám Jara. Rozmýšľala som nad tým, že ak je
schopný toto urobiť teraz, čoho bude potom neskôr. Pri svojej naivite a dôverčivosti
som po polročnej známosti predpokladala, že Jaro je ten pravý. Niekedy som
v myšlienkach vzhliadla aj o krok vpred. Nasledujúci rok ma čakali
záverečné skúšky na škole a potom by nám už nič nebránilo, aby sme sa
zobrali. Pri tej našej konštruktívnej výmene názorov som mu skoro povedala:
Ak sú ti kamaráti prednejší tak ahoj!
Veľa tomu skutočne nechýbalo. Plavila som sa pozdĺž
náprotivného brehu a snažila sa odpútať od neveselých myšlienok. Míňala
som chaty so zakotvenými člnmi pri brehu. Potom začal súvislý les a občas
presvitla lúčka. Na jednej takej stála aj zrubová chata, ktorá bola cieľom mojej cesty. Raz som v nej s Jarom bola a vedela som, že patrí jeho
otcovi. Údajne si ju sám vlastnoručne postavil. Fascinoval ma tam ručne
vyrezávaný totem pri ohnisku. Keď som dorazila ku brehu a s reťazou v ľavej
ruke skočila na pevninu, dvere na zrube sa otvorili. Pod strieškou sa objavil
muž. Moja prvá myšlienka ani neviem prečo bola: Zlodej!
Ibaže ten muž sa tak nechoval. Oprel sa o podperný
stĺpik striešky a pozeral sa smerom ku mne. Zostala som v rozpakoch,
aby to nebol Jarov otec, keďže jeho syna som tu nevymákla. Nemala som zatiaľ to
šťastie spoznať jeho rodičov. Jarovu matku som síce poznala z videnia, ale
nejako ma neoslnila. V meste mala obchod so spodnou bielizňou, ale keď som
tam občas zablúdila, aby som si pozrela nejakú spodnú súpravičku, vždy sa
tvárila, akoby si myslela:
Kde by si ty dievčatko nato vzala?
Po nej Jaro určite
nebol. Ten muž si to namieril ku mne. Pripadalo mi blbé, aby som naskočila na čln
a znova sa odrazila. Tak som iba stála a čakala, čo sa bude diať.
V jeho tvári sa nedalo nespozorovať Jarovu podobu. Mohol mať blízko k päťdesiatke,
vlasy mal tmavé, trochu zvlnené a na tvári úsmev.
„Ahoj, niečo mi napovedá, že by som ťa mohol odniekiaľ poznať,“
zatykal mi a ja som proti tomu nič nemala, aj keď ma v duchu napadlo, že prečo.
„Netušila som, že tu budete,“ dostala som zo seba.
Tľapol sa do čela.
„Že ma to hneď
nenapadlo. Ty budeš tá Jarova frajerka. Pokiaľ áno, vitaj a cíť sa tu ako
doma. Raz mu to tu aj tak bude patriť.“
„Hovoríte, akoby ste boli dva metre od truhly,“ zahlásila
som s nádychom sarkazmu.
„Ktovie čo bude zajtra. Svet je teraz hore nohami. Ale
dosť bolo lamentovania. Som zástanca názoru, že človek si musí život užívať,
nie prežívať. Aby nás ten zajtrajšok neprekvapil. Ukáž, uviažem ju.“ Zobral mi
z ruky reťaz a šikovne ju upevnil o kovový kolík.
„Pôjdeme?“
Uchopil ma okolo ramien, akoby sme sa poznali neviem ako dlho.
Vo dverách mi dal prednosť a prehodil:
„Je vôbec možné, že by niekam vyrazil a nechal ťa
samotnú?
„Už sa stalo,“ utrúsila som a dúfala, že mu došlo,
ako by mi bola debata na túto tému nepríjemná. Pochopil to okamžite. Vyzval ma,
aby som sa posadila a bez opýtania mi nalial do pohára iskrivo červené
víno.
„Sladké Francúzsko,“ prehodil keď sa snažil sadnúť si
oproti mne.
„Tento mok je jedna z vecí, ktoré ma vždy potešia.“
Očami zišiel od mojich úst, cez tričko vyšponované prsia,
až ku kratučkej sukni, ktorá mi v sede ledva zakrývala nohavičky. Mala som
pocit, akoby ma zasvrbelo v bradavkách, ktoré sa mi pretláčali cez tričko,
nemala som podprsenku.
„Aké sú tie ďalšie?“
Len, čo som to vyhŕkla, usúdila som, že to bolo pekne
trápne, ale už sa to nedalo vziať späť. Z kútikov úst, akoby sa mu zrodil
úsmev.
„Prečo by som to tajil. Mám rád ženy. Mladé ženy,“
zdôraznil.
Keď som v rozpakoch z jeho otvorenosti mlčala,
zdvihol svoj pohár a ťukol ho o môj.
„Ochutnaj.“
„Nie je na alkohol trochu teplo?“
„Toto víno nie je alkohol dievčatko. To je báseň,“
dôrazne mi vysvetlil.
„Nakoniec, vždy sa môžeme ísť schladiť do vody.“
„Nemám plavky.“
„No veď ani ja si nezoberiem, aby to bolo vyrovnané.“
Nervózne som sa zasmiala.
„Vy ste teda číslo...“
„Nehovor mi, že si sa ešte nikdy nekúpala nahá.“
„Budete sa mi asi smiať, ale nebola príležitosť,“
pravdivo som odpovedala.
„Ja ti ju práve ponúkam. Počuj, nemohla by si mi tykať, keď si už moja budúca
nevesta?“
Chystala som sa ho upozorniť, že predbieha udalosti, ale
potom som to prehltla. Zobrala som do ruky pohár.
„Krížom a pusu.“
Nečakal na súhlas. Prestrčil ruku a prehltol. Ja som
si tiež uchlipla. Víno malo úžasnú chuť. Vzápätí sa pri mojich perách objavili
jeho ústa. Ani náhodou to nebol bozk budúceho svokra. Zbavil sa pohára a zobral
z ruky aj ten môj.
„Toto si musíme zopakovať,“ povedal s takou
samozrejmosťou, že som sa nezmohla na seba menšiu námietku. Jednou rukou si ma pritiahol a pridržal.
Len čo sa naše pery dotkli, už mal jazyk v mojej puse. Hlava sa mi
z toho zatočila a zasvrbelo ma v rozkroku. Až po chvíli som si
uvedomila jeho druhú ruku na mojom prsníku. Prekvapilo ma, že som sa neodtiahla
a dokonca vyrazila svojim jazykom proti jeho výrazne provokujúcemu jazyku.
Odklonil hlavu a nadýchol sa.
„Musím uznať, že bozkávať sa vieš.“
Cítila som ako sa mi začína červenať tvár. Pustil ma,
pohodlne sa usadil a hľadel mi do očí. Sklopila som zrak a vzápätí
zatajila dych. Jeho šortky boli v rozkroku poriadne vyduté. Že sa to
stávalo Jarovi, keď sme sa maznali, to som vedela, ale toto bol jeho foter!
Skonštatovala som, že asi toho o mužoch ešte veľa neviem. V rozpakoch
som siahla po pohári a jeho obsah som vypila na jeden dúšok.
„Fakt je dobré,“ prelomila som trápne mlčanie.
Všetko mi napovedalo k tomu, aby som sa zdvihla,
poďakovala za pohostenie a vycúvala. Ale zase niečo ma tam naopak držalo.
Vypil svoje víno a znova bez opýtania nalial oba poháre.
„S niečím sa ti priznám. Teraz keď som ťa spoznal,
normálne Jarovi závidím,“ náhle prehlásil.
„A súčasne sa naňho aj poriadne hnevám, že ťa nechal
takto samotnú.“
„Toto ste mu mal povedať skôr než na ten splav vyrazil.“
„Nepoznal som ťa a okrem iného on nejako viac počúva
matku. To ona mu narozprávala, že aspoň bude vedieť, ako s tebou na tom
je.“
Schoval sa za pohár, akoby nechcel, aby som mu videla do
tváre.
„Aha,“ zahlásila som mierne prekvapená. Vzápätí som
povedala:
„Zájdeme sa vykúpať?“
Možno som jednoducho potrebovala pohyb, víno mi stúplo do
hlavy a mala som pocit akoby som trochu zmalátnela. Na brehu neveľkého
zálivu som zrazu stratila odvahu. Možno by som si mala nechať aspoň nohavičky.
Jarov otec nemal moje problémy. Pretiahol si košeľu cez hlavu a dal si
dolu aj šortky, čo si myslím, že v jeho prípade nebolo potrebné. Zízala
som na jeho pevné brucho a prehĺtala horúce sliny, bradavky mi stvrdli.
Jaro ho nemal malý, ale on mal poriadneho macka a to mu iba visel. Pozrel
sa na mňa:
„Dúfam, že ma budeš nasledovať.“
Nerozhodne som prikývla. Sledovala som, ako ide do vody
a tá mu stúpa po nohách smerom nahor k bruchu. Ten chlapík bol
jednoducho trieda. Niečo ma za ním ťahalo. Zbavila som sa trička a potom
rýchlo aj sukne. Rolovala som si dolu nohavičky, keď sa ohliadol. Ruky mi
zmeraveli. Ale potom som to prekonala a ruky putovali na kôpku. Voda mala
skvelú teplotu, ale upokojila som sa, až keď som ju mala až po bradu. Vďaka
tomu zo mňa neistota rýchlo opadla. Plávali sme, potápali sme sa, špliechali na
seba, jednoducho blbli ako malé deti. Náhle sa ocitol za mnou a oboma
rukami mi prebehol po prsiach a bruchu. Mohla by som si nahovárať, že išlo
o náhodu, ale potom mi prsia zovrel a pritlačil sa ku mne. Počula
som, že mužom sa penis vo vode nepostaví, ale Jarov otec mi dokázal pravý opak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára