Malé prsia, moje ženské trápenie

„Ak mám čestne priznať, rozhecovať ma vedia len ženy s plným poprsím! - povedal mi bezohľadne môj priateľ Noro.

Svojím  vyhlásením sa ma dotkol na citlivom mieste, ktoré už od školských čias schovávam pod ramená...

Noro nevidel môj šokovaný výraz tváre, pretože sa posadil na kraj postele. Celá v rozpakoch som ho pozorovala. Som s týmto mužom už dva roky a on za  celý čas nepochopil, aká som na svoje malé prsia chúlostivá. Pritom som mu nie jedenkrát rozprávala, ako som ako mladé dievča trpela a ako aj dnes ako dvadsaťsedem ročná snívam o obtiahnutých šatách s výstrihom bez súcitných či škodoradostných pohľadov.

„Noro,“  povedala som potichu, „Mne sa to vôbec nezdá vtipné.“

 Keby ma teraz vzal do náručia a povedal že ho to mrzí, bolo by asi všetko v poriadku.

 „Akí sme dnes zase nedotkliví,“ - podotkol uštipačne. Stál a pohľadom mi jasne dával za vinu, že zišlo zo všetkých nežností.

„Nezdá sa ti, že z ehm...  malého problému robíš pomerne veľký výstup?“

Zatiaľ čo sa mi slzy valili to tvári, spomenula som si, ako som prvý raz plakala kvôli svojmu objemu hrude.

Tohto nepríjemného momentu sa už asi nikdy nezbavím v mojej pamäti a občas ma prekvapí ako nočná mora.

Ako to celé začalo?

Bolo to pred pätnástimi rokmi. Mala som vtedy dvanásť nariekajúc som sa vrátila zo školy domov, avšak tam nebol nik, kto by ma mohol utešiť. Tak som sa vzlykajúc schúlila do svojej postele a ten zvyk mi zostal aj ako dospelej žene. Slzy zmáčali podušku a ja som znova a znova počula ten sprostý Zuzin hlas:

 „Hej, Naďa,  ako sa má tvoja doska s hrozienkami?“

Ostatné dievčatá sa išli popučiť od smiechu a ja som od hanby sčervenela ako paradajka. Prezliekali sme sa práve po hodine telesnej výchovy a spolužiačky si porovnávali rastúce prsia. Väčšina dievčat už mala nejaké prsia, len ja jediná som bola plochá ako doska. Na rozdiel od niektorých iných dievčatá som však už mala menštruáciu ,čo mi pridávalo na istej vážnosti.

„Možno na to musíš ísť rozhodnejšie,“ škľabila  sa na plaveckom kurze o rok neskôr tučná Ružena.

„ S prsiami je to ako s kvetmi. Vyžadujú si pravidelnú starostlivosť.“

Skôr než  som sa stačila spamätať, štyri alebo päť dievčat ma schytilo za ruky a za nohy a polonahú ma hodili pod sprchu. Vystrekla na mňa ľadová voda a plač ma celkom premohol. Zachránila ma až telocvikárka, keď začula krik...

 V pätnástich rokoch sa na mojom poprsí skoro nič nezmenilo, len bradavky mi vystupovali dohora. Vtedy som sa pokúsila hovoriť s matkou. Mala nového priateľa a niekedy bola skoro taká šťastná ako predtým, keď sme boli úplná rodina. V to ráno sme sa pohádali, pretože som sa zdráhala ísť kúpať  s ňou na jazerá. Keď sa večer rozosmiata a dozlata opálená vrátila, „odchytila“ som ju v kuchyni  a priznala som sa jej so svojím problémom.

„Hanbím sa, lebo nemám žiadne prsia.“

„ Naďa, to je nezmyse!“

„Psst,  mami, nechcem, aby to niekto počul !“

 Zavrela som kuchynské dvere a nešťastne hľadela do zeme.

„Dcérka,“  začala mama. „Čo za hlúposti si si to zase vzala do hlavy, veď máš ešte len pätnásť.“

„Áno,  pätnásť,  mami.  Žiadnych deväť  alebo desať. Pätnásť ! Všetky moje spolužiačky majú prsia, nosia podprsenky a obtiahnuté tielka. Všetky okrem mňa.“

„Teraz ma dobre počúvaj!“

Mama sa posadila na kuchynskú stoličku a pritiahla si ma k sebe. Samozrejme, že nevytiahla pre mňa nové prsia ako kúzelník zajaca z klobúka. Namiesto toho mala pre mňa zopár otrepaných  fráz, ktoré mi absolútne nepomohli.

„To nie je vôbec dôležité,“  začala aj ja som v duchu vzdychla, lebo zvyšok som si už vedela domyslieť.

„Veľkosť človeka nespočíva vo veľkosti ho pŕs. Ty si prekrásne dievča, Naďa. Vieš vôbec koľko kamarátok z  triedy ti závidí tvoje nádherné blond vlasy a dlhé nohy?“

„ Robia si zo mňa len srandu. Najnovšie Zuza povedala, že keby som si ostrihala vlasy, mohla by som baliť dievčatá ako chlapec.“ Mala som čo robiť, aby som zadržala slzy.

„Pozri sa na mňa,“  skúšala to mama ďalej, „ani ja nemám nejaké pekné prsia, a nič si z toho nerobím.“

To radšej nemala hovoriť. V tom momente som si uvedomila hroznú skutočnosť:  Ak budem po matke, a vyzerá to, že stopercentne áno, namiesto plného poprsia nebudem mať nič iné než dva špice. To mi vzalo všetky nádeje!

„Naďa len sa nezosmiešňuj,“ povedala ešte mama, ale ja som už ležala v izbe vo svojej posteli, schovaná pod dekou, a už celý večer som nevyliezla. Cítila som sa mamou zradená a nepochopená a trvalo mi mesiace, kým som svoje sklamanie prekonala. V každom prípade sa však ukázalo, že mama nie je tak úplne bezcitná, ako som si dovtedy myslela.

Na sedemnáste narodeniny som od nej dostala ten najvzácnejší dar v celom svojom živote.

S tajomným výrazom v tvári mi podala mäkký balíček, v ktorom som na svoju obrovskú radosť našla tri sady fajnovej spodnej bielizne, pozostávajúcej z nohavičiek a vystuženej podprsenky. Okamžite som bežala do izby vyskúšať si jednu z nich. Od úžasu som zostala stáť s otvorenými ústami. Šťastne som sa vrátila späť.

„Pozri mami, konečne vyzerám ako žena.“

„ Ty vyzeráš už dlho ako žena,“  odpovedala. Bola typ človeka, ktorý zostal verný svojmu názoru.

No keďže moje šťastie ju nakazilo, dodala: „Ale teraz vyzeráš ako žena s pekným poprsím.“ Nasledujúci deň v škole nastal cez veľkú prestávku kritický okamih. Zuza podišla ku mne a dlho si ma od hlavy po päty premeriavala. Naše nepriateľstvo sa rokmi vytrvalo prehlbovalo a ja som už nebola to vystrašené dvanásť ročné dieťa ktoré sa ničomu nepostaví.

„No čo ty vycpaná husička,“ povedala nahnevane. „Koľko vaty si  na to potrebovala?“

S úškľabom sa ukazovákom zavŕtala do mojich pŕs, zatiaľ čo jej kamošky vybuchli od smiechu.

***

Neskôr som vyštudovala a osamostatnila sa. Niekedy som sa cítila strašne sama a opustená, ale naučila som sa s tým vyrovnať a časom to bolo lepšie. Vybudovala som si okolo seba stabilný kruh priateľov, skúšala rôzne hobby a z času na čas sa vyskytol  aj nejaký frajer. Hlboko vo vnútri som však trpela komplexom menejcennosti kvôli svojim malým prsiam. Každého muža, ktorý so mnou prišiel do kontaktu, som už dopredu presvedčila, že ma nemôže ľúbiť. Jediný  Noro prelomil môj pancier. Spoznali sme sa v lete pred dvoma rokmi a on sa načisto zmocnil môjho srdca.  Oplýval zriedkavou schopnosťou vedieť počúvať a kedykoľvek som sa mu zverovala so svojím nedostatkom krásy, pevne ma zobral do náručia jednoducho povedal:  „Ľúbim ťa aj tak.“

Keď som sa však s ním po hádke, ktorú som spomínala v úvode nezabudnuteľného story, rozišla, zasa som zostala sama. Voľný čas som trávila s kamarátkami v kaviarni. Práve tam vznikol nápad, aby som si dala svoje prsia zväčšiť.

„Ó, bože, nie,“ protestovala som najprv. „Nemôžem si predsa zo samoľúbosti ľahnúť pod nôž.“

„Naďa, zobuď sa ! Žijeme v dvadsiatom prvom storočí! Celý svet dnes chodí k chirurgom kvôli kráse. A okrem toho tu nehovoríme len o samoľúbosti. Ako sú na tom tvoje vzťahy?  Si šťastná alebo máš s mužmi problémy?“

 „Problémy,“ odvetila som potichu.

„Nechaj si to uležať,“  poradili mi kamarátky.

Nebola som v tej veci síce vôbec presvedčená, ale myšlienka sa mi usalašila v hlave a už sa nevytratila. Išla som domov, ľahla si do postele, ale tú noc som vôbec nespala.

Môže to byť skutočne riešenie mojich problémov?

Smiem fušovať do diela prírody, len aby som bola krajšia? Neprovokujem tým osud?

Na druhej strane: Už patnásť rokov trpím kvôli svojim malým prsiam. Musí to tak zostať aj po zvyšok môjho života? Musím stále znášať tie komplexy, necítiť sa ako plnohodnotná žena, hanbiť sa a nemať možnosť vybudovať si šťastné partnerstvo? A kamošky mali pravdu: plastická chirurgia už dlho nie je len výsadou bohatých a krásnych, je pomerne bežné dať si  lifting tváre či odstrániť dvojitú bradu. Celkom obyčajné ženy, sekretárky aj učiteľky navštevujú plastických chirurgov kvôli faldom a celulitíde. Prsia sa zmenšujú, zväčšujú, napínajú; na stehnách, brušku, bokoch či ramenách sa odsáva tuk, koriguje sa nos, pery, vyhladzujú sa vrásky na čele a strie. A oveľa viac. Spomínam si na jeden novinový článok, v ktorom sa písalo o stále rastúcom počte mužských pacientov. Obzvlášť muži , ktorých práca vyžaduje mladistvý vzhľad,  sa často zverujú do rúk plastických  chirurgov. Uvedomila som si, koľko rokov sa už touto témou zaoberám:  žiadny televízny dokument,  žiadny novinový článok som si nenechal ujsť. Možno som nevedomky odjakživa snívala o tom, že si nechám zväčšiť prsia, ale potrebovala som, aby ma niekto nakopol. Vstala som, postavila sa nahá pred zrkadlo a dlho som len mlčky na seba hľadela. Na druhý deň som sa rozhodla.

Keď som si dohodla  termín, skontrolovala som si účet v banke. Nasledujúci deň som šéfa požiadala o dva týždne dovolenky v termíne, keď som si dohodla operáciu. Našťastie sa žiadna z kolegýň nechystala ísť preč, takže neboli problémy.

Do termínu mi zostávali ešte štyri týždne ubiehali rýchlo.  Skoro každý deň ma prepadávali prudké pochybnosti a párkrát som už chcela všetko zrušiť.  Dlho som sa odhodlávala, či mám do toho zasvätiť matku, nakoniec som sa však rozhodla neurobiť to. Stále som mala na pamäti jej slová, že sú dôležitejšie veci na svete, a bála som sa, že sa mi to pokúsi vyhovoriť. Tak som jej povedala, že budem dva týždne odcestovaná. Znelo to dôveryhodne.

Čo bolo po tom?

Prvé dva týždne boli všelijaké, len nie radostné. Obzvlášť noci. Zle som spávala, pretože som nevedela,  ako si mám ľahnúť bez toho, aby ma to nebolelo. Ale obstála som. Povedala by som, že investícia sa vyplatila. Nechcem, aby to vyznelo tak, že chcem robiť nejakej klinike či plastickému chirurgovi reklamu. To určite nie. Len som mala potrebu, dať svoje pocity touto cestou najavo. Hlavne povzbudiť ženy, ktoré majú podobný komplex s akým som bojovala aj ja. Prečo si nezjednodušiť život, keď sú na to možnosti. Ja sa odvtedy teším na každé nové  leto, keď  sa nemusím za nič hanbiť. Neprehnala som to s veľkosťou, ale tu je na voľbe každej ženy po akých túži.  Baby, nebojte sa , do toho !