Vážený portál,
píšem vám síce anonymne, ale dúfam, že vás to neodradí od uverejnenia môjho
životného príbehu, ktorý bol v čase jeho aktuálnosti pre mňa veľmi smutný. Zároveň by ma v tom čase
mohli kľudne titulovať za hlupaňu roka nakoľko som deväť mesiacov tajila svoje
tehotenstvo a ohrozovala svojím neuvedomelým konaním dva životy. Dnes len
neveriacky krútim hlavou ako ma vôbec také niečo mohlo čo i len napadnúť. Mala
som vtedy osemnásť rokov a bola som beznádejne hlúpa a naivná. Odvtedy už síce
prešlo zopár rokov, moja dcéra je našťastie zdravá a spokojná, ale občas v noci
mi nedá svedomie spávať a potrebovala by som sa vyspovedať niekomu zo svojho
života. Niekomu okrem mojej milovanej
dcéry, ktorú nadovšetko milujem a nedokážem si predstaviť, ako by to celé
poňala a či by mi vôbec dokázala odpustiť.
Vtedy som chodila rok so svojím chlapcom, nazvime ho pseudonymom SLABOCH. (mám
na to svoje osobné dôvody aja viem, že potom som bola aj ja). Mali sme sa spolu
radi a aj naši nám verili. Aj toto zohralo úlohu v tom, že nás cez predposledné
prázdniny na škole pustili spolu na stanovačku. Tam sa vtedy stalo to, čo som
si pôvodne myslela, že sa nemalo stať, ale dnes vďačím pánu Bohu, že sa to
stalo presne tak, teda mám na mysli ten šťastný koniec. Pamätám si to presne.
Bol studený večer. V stane by nám bolo za normálnych okolností zima a tak sme
sa rozhodli, že si pomôžeme rozprúdiť krv v žilách fľaškou červeného vína.
Natoľko sme sa uvoľnili až sme sa spoločne vyspali pod jedným spacákom a asi
nemusím zdôrazňovať, že určite sme hneď nespali. Budete na správnej ceste ak si
pomyslíte, že sme mali spolu s*x. S*x, ktorý som v krátkej chvíli oľutovala,
lebo sa mi vôbec nepáčil. Bolo to len také pudové, bez lásky. Ja som vtedy so
Slabochom necítila nijakú formu nehy a milovania. On to skrátka do mňa strkal
ako do mechu a úplne mu boli ukradnuté moje pocity. Našťastie v opojení
alkoholu som necítila až takú bolesť a moja po*va bola celkom poddajná napriek
tomu, že jej chýbala šťava vzrušenia. Zaťala som päste, hlavu viac skryla pod
spacákom, zakusla som si do predlaktia, aby nepočul moje kvílenie. V takomto
stave som čakala pokým sa urobí, lebo som vedela, že nemá význam klásť odpor
človeku pod vplyvom alkoholu. On ma vtedy skutočne kl*til ako zmyslov zbavený.
Ja som ho od tej chvíle začala nenávidieť a to som netušila, že bude
biologickým otcom mojej dcéry. Hneď ráno keď som sa prebúdzala s ubolenou
v*g*n*u, pohádala som sa do krvi so Slabochom. Zbalila som si tých pár vecí do
rupsaku a s plačom som utekala domov, ale iba po prah dverí, nechcela som, aby
ma matka vypočúvala, čo sa mi stalo. Slabocha som nechala tam, nech si poskladá
stan a márne som očakávala, že mu to v tej jeho hlave dôjde, čo mi urobil a
príde sa mi ospravedlniť. Po stanovačke život pokračoval ďalej. So Slabochom
sme sa nerozprávali pekne dlho a doma som povedala, že ma udrel. To stačilo
nato, aby sme sa nemuseli vídať. Dokonca aj sám tomu uveril, lebo som povedala,
že to urobil v stave op*tosti v ten osudný večer. Ale takto som mu to
nepovedala, ale sprostredkovane moja matka keď ma išiel pýtať von. Keď som
niekoľkokrát nedostala menštruáciu, pochopila som, že som tehotná. Nevedela som
čo mám robiť. Už som potom aj rozmýšľala či sa neudobriť so Slabochom, ale on
by sa k tomu tak či tak nepriznal a zbytočne by to celé vyplávalo na povrch v
nevhodný čas. Nakoniec som sa rozhodla, že nikomu nič nepoviem. Sústredila som
sa na školu a povedala som si: -Keď to príde, tak to príde. Budem sa tým
zaoberať potom!-
Bola som prekvapená, že som pribrala len šesť kíl. Vždy som dosť
športovala, mala som stále dobrú postavu a nemala som takmer žiadne ranné
nevoľnosti. Dieťa som cítila kopať až v posledných dvoch mesiacoch.
Z času na čas ma prepadla túžba niekomu sa zdôveriť. Najviac mame, ale
bála som sa. Je tak kresťansky založená...
Vedela som, že som urobila niečo zlé, tak som to odsúvala na zajtra a zas
na zajtra...
Neskôr, keď už bolo po všetkom, sa mi matka priznala, že zbadala, že nie
som v poriadku. vraj zo zúfalstva začala prehrabávať moje osobné veci, či
nenájde niečo čo by jej mohlo napomôcť k vyriešeniu problému. Nevedela sa
rozhodnúť, či beriem nejaké dr*gy, či som tehotná, ale jej obavy bránili rovno
sa ma spýtať...
Takto sa výchovný kruh uzavrel. jej bránila jej výchova a mne zas
moja. Dúfam, že keď príde ten čas, budem ja k svojej dcére otvorenejšia,
ale zatiaľ nemám odvahu, skôr veľkú obavu. Nechcela by som ju stratiť, prerušiť
kontakt, alebo aby si náhodou niečo v afekte neurobila.
Koncom marca nasledujúceho roka som bola cez víkend u svojich známych,
keď na mňa prišli bolesti. Tak som sa zvíjala, že ma museli odviesť do
nemocnice. Až tam som sa lekárovi so všetkým priznala. Nechcel veriť svojim
ušiam. Ale v tú noc sa to stalo a narodila sa mi moja milovaná dcéra.
Ja som plakala od šťastia, že sa mi dieťatko narodilo živé a zdravé. Bol
to najkrajší okamih v mojom živote. Lekári boli prekvapení. Povedali, že
som mohla skrývať svoje tehotenstvo preto, lebo dieťa sa vyvíjalo vysoko
v hrudnom koši. Po pôrode si prišla po mňa moja mamina. (otca nemáme)
a bola som prekvapená, ako sa k tomu postavila. Vyhlásila, že keď
chcem, dieťa si vezme a bude ho vychovávať ona. Že mi bude moja dcéra ako
mladšia sestra. Ale rozhodli sme sa nakoniec inak. Postavili sme sa čelom
všetkým klebetám. Dieťa som si nechala ja sama, hoci mama odišla z práce,
aby som mohla zmaturovať. Našli sa aj dobrí ľudia, ktorí nám v ťažkých
časoch pomohli. Po čase som nastúpila do práce a pomáhame si spolu, ako
len môžeme. Inak mojej mame to nedalo
a jedného dňa si odchytila Slabocha. Povedala mu, že má krásnu dcéru
a ak by niekedy chcel mohol by sa na ňu prísť pozrieť aj keď ja ho už moc
od tej osudovej noci nemusím. Postavil sa k tomu presne tak ako som
predpokladala. Z toho mu v mojich očiach prischlo „SLABOCH“, vždy pre
mňa ním zostane. Dcéra ak niekedy sama bude chcieť po ňom pátrať ja jej
v tom brániť nebudem, ale zatiaľ je v tom, že nemá otca. Dnes mám už
dosť času na to, aby som nám dvom hľadala nového otca – hoci po ňom ani tak
veľmi netúžime. Vystačíme si. Zdedila po mne aj výzor a myslím, že aj
intelekt. Priznám sa, mojou najväčšou úľavou a zároveň aj výhrou je to, že
moja dcéra žije. Totiž – ako mi povedal jeden psychológ, ktorého som istý čas
navštevovala, keď som potrebovala morálnu pomoc – ak by som začala rodiť sama
alebo v noci, mohlo by sa mi stať to, čo sa stalo v Amerike viacerým
dobrým študentkám a vzorným dcéram, ktoré nechceli „sklamať“ svojich rodičov:
po pôrode sa snažili dieťa utíšiť a zväčša ho udusili. Ďakujem osudu, že
som bola ušetrená.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára