Zrazu začal zvoniť mobil na nočnom stolíku a ja som
sa mykol. Otvoril som oči a nevedel čo sa deje. V hlave mi dunelo
a cítil som zo seba ešte zostatkový alkohol. Otočil som sa, aby som zdvihol
ten drnčajúci mobil a zároveň pozrel koľko je hodín. Bolo len 9 hodín
a snažil sa mi dovolať kamoš čo sme boli spolu chlastať v diskoklube.
„Haló“ – ozval som sa.
„No nazdar chlape, si v pohode?“ – opýtal sa kamoš
„Nazdar, no som v pohode tak na 50 %. Prečo mi voláš
tak skoro ráno. Zobudil si ma a som úplne zlomený. Ešte potrebujem spať“-
vysvetlil som mu môj momentálny stav, tak ako som sa cítil.
„Nevedeli sme, čo je s tebou. Vytratil si sa
z podniku. Nevedel som, či si zbalil nejakú čajku a išiel si užiť, alebo sa stalo niečo iné. A už som
ti niekoľko krát volal. Tak, ale keď ťa počujem už viem, že si o.k.“
„Áno, som o.k, len ma prosím ťa nechaj ešte spať. Ja sa
potom ozvem.“ – ukončil som rozhovor a položil telefón.
Snažil som sa znova zaspať, ale jednoducho sa mi už
nedalo. Deväť hodín ráno v nedeľu je pre mňa dosť zavčasu. Obyčajne je môj
čas najskôr okolo obeda. Ale v podstate sám som si zato mohol, že som sa
vytratil z lokálu a kamarátom som nedal vedieť. Oceňoval som
starostlivosť a obavy, ktoré prejavil volajúci kamoš. Dnes však nedeľa
bola iná. Mohol by som ju nazvať ako osudová. Odsunul som zo seba paplón
a posadil na posteľ. Byť tak skoro
hore bola pre mňa nočná mora. Musel som hľadať spôsob ako sa úplne prebudím
a môžem fungovať. Inštinktívne ma to viedlo hneď do sprchy. Potom som šiel
do izby, že si zapnem TV. Samozrejme v nedeľu ráno tam nič nebolo, takže
už ma začala chytať nuda. Potreboval som vyrovnať hladinu krvného tlaku
a tak som si šiel urobiť kávu. Čo čert nechcel ,akurát sa mi minula
a tak som potreboval vybehnúť von. Našťastie neďaleko je nákupné centrum
a tak som si to zamieril rovno tam. Zobral som si peňaženku, mobil , kľúče
a vypadol som z bytu. Netrvalo mi dlhšie ako 10 minút dosiahnuť svoj
cieľ, začo som bol v takom nalomenom stave vďačný. Chladné počasie nebolo príjemné
a to hlavne tak skoro ráno. Vytemperovaný
interiér nákupného centra ma však dostatočne
zahrial. Zacítil som tam aj veľmi chytľavú vôňu „mekáča“, ktorá ovplyvnila moje
rozhodnutie, že s kávou rovno spojím aj rýchle raňajky. Nechodím tam
často, ale dnes ma tá vôňa dostala a prebudil sa vo mne hlad. Stál som
v rade len pár minút. Keď som sa dostal k pultu, objednal som si miešané
vajíčka a dvojité presso k tomu. Zobral som si k nemu aj trošku
viac balených cukrov, lebo veľmi sa mi žiadalo sladké. Našiel som si voľné miesto
a s chuťou som sa pustil do raňajok. Ako som si tak pochutnával na
jedle a popíjal kávičku, zrazu môj zrak zachytil veľmi peknú babu, ktorá
išla spolu s nejakou jej kamarátkou.
Hneď na prvý pohľad mi padla do oka
a začal som ju pozorovať kam spolu pôjdu.
Obidve si niesli tácku s jedlom a prial som si, aby si sadli blízko
mňa. Tá čo sa mi páčila si našťastie sadla tvárou oproti mne vo vzdialenosti
asi tak 2 stolov odomňa. To, že bola spolu s kamarátkou mi aj vyhovovalo,
aspoň bola menšia pravdepodobnosť, že si všimne ako ju sledujem. Mala prenikavé
modré oči, ktoré jej žiarivo svietili z jej opálenej pokožky. Buď bola
ženská na dovolenke, alebo chodila pravidelne do solária. Vlasy mala čiernej
farby, zastrihnuté s krátkou ofinkou a vzadu strihom postupne do
stratena. Jej pery boli pekne tvarované a bolo zaujímavé ich sledovať, keď si ich občas popri jedení oblízala špičkou
jazyka. Aj jej nos sa mi páčil. Bol taký menší ,tupý. Skrátka vyzerala úžasne
a páčila sa mi od prvého momentu, čo som ju zbadal. Sledoval som ako vždy
prikývla kamarátke, keď jej niečo
vysvetľovala a občas sa usmiala
takým veľkým úsmevom, že bolo vidieť jej prekrásne biele zuby. Počas môjho
nenápadného pozorovania zrazu vstala od stola a namierila jednou
z uličiek, ktoré viedli k jednotlivým obchodom. Bohužiaľ bolo vidieť
iba polovicu jej zadku, ktorý mala napasovaný v džínsoch, zato nohavice perfektne kopírovali línie jej nôh. Zadok jej
prekrývalo biele voľné tričko. Vyzerala v tom veľmi sexy. Vedel som, že
mám len pár minút nato, aby som urobil akciu dňa. Predpokladal som, že išla na
toaletu. Vstal som od stola, tácku s použitými obalmi po jedle som ani
nešiel odložiť, aby som zbytočne nestrácal čas. Namieril som si to rovno
k ich stolu a sadol si na jej miesto oproti kamarátke.
„Ahoj, môžem?“ - opýtal som sa.
„Hm, ahoj. Prepáč, ale toto miesto je obsadené.“ - odpovedala mi šokovaným výrazom kamarátka
mojej sledovanej osoby. Inak ani som sa nečudoval, veď som ju vyslovene
prepadol a sadol si na stoličku bez opýtania.
„Volám sa Roman“, podal som jej ruku a jemne
potriasol. Urobila presne ten istý úkon.
„Ja som Jana“ – predstavila sa a mierne pritom mykla
kútikom svojich úst. Stále bola taká vystrašená.
Uvedomil som si, že musím udržať iniciatívu a tak
som jej položil ďalšiu otázku.
„Prepáč, že som sa sem tak votrel, ale chcem sa ťa
spýtať. Tá baba, čo tu sedela s tebou, je tvoja kamarátka?“
„Áno je. Na chvíľku si musela odskočiť na toaletu
a o chvíľu sa vráti. Prečo sa pýtaš?“
Narýchlo som hľadal nejakú odpoveď čo by som jej asi povedal.
„Ja viem, teraz si pomyslíš, že som si prišiel na ňu
vypýtať telefónne číslo, ktoré by si mi aj tak nedala“ – nahrával som jej do
karát a videl som ako sa jej to páči. Potvrdzovala to svojim úsmevom
a strach z nej úplne opadol.
„Možno by mi na začiatok stačilo vedieť jej meno..“ –
pozeral som sa jej pritom do očí.
„Je mi ľúto, ja nevidím dôvod. Okrem toho si mi
nepovedal, kvôli čomu to chceš vedieť a koniec koncov ak príde, môžeš sa
jej nato spýtať sám.“ – odpálkovala ma a pritom sa mi usmievala priamo do
očí. Tento úsmev bol však taký falošný.
„No tak som asi nezvolil ten najsprávnejší spôsob.
Úprimnosť tam však nechýbala“ – snažil som sa dostať z nej odpoveď inou
cestou. Pozerali sme si pritom tvárou v tvár. Keď už som sa jej chystal
povedať dôvod, zrazu sa jej zrak upriamil nad moju hlavu a ja som začul za
mojim chrbtom ženský hlas:
„Neruším?“
Otočil som hlavu cez moje rameno, aby som sa znova pozrel
na tú krásnu babu.
„Hm nie, ja som už v podstate na odchode
a prepáč, že som ti obsadil miesto...“ – začal som sa ospravedlňovať
a pomyslel pritom na únik. Dostal som zrazu strach sa s ňou zoznámiť,
pritom som nikdy nemal problém nadviazať kontakt so ženou. Bolo to však asi
tým, že ona znamenala pre mňa niečo iné. Cítil som, že mi na nej záleží aj keď
ju zatiaľ nepoznal.
„Ale? Kam sa tak zrazu ponáhľaš, veď si chcel vedieť jej
meno. Máš príležitosť.“ – ozvala sa Jana.
„Čo sa tu deje? Kto ste? Alebo som prerušila vaše balenie
mojej kamarátky?“ – vyšetrovala ma kráska.
Bol som v rozpakoch a premýšľal či jej mám
povedať pravdu. Nebolo to však také jednoduché. Nechcel som všetko pokaziť
neuváženým krokom.
„Pravdupovediac, chcel som sa tu vašej kamarátky spýtať
na vaše meno. Sedel som tam neďaleko od vás a keď som vás videl prichádzať
padla si mi do oka. Hm, prepáč. Neviem či ti môžem tykať“ – povedal som jej.
„Ale áno, ja som Miša“ – odpovedala mi a pritom si
sadla za stôl vedľa mňa.
„Teší ma ja som Roman“ – predstavil som sa jej
a pritom som mal možnosť úplne zblízka vidieť tie jej prekrásne modré oči.
Potriasli sme si rukami a ja som cítil jej jemnú dlaň.
„Načo ti bolo vedieť moje meno? Stále som sa nedozvedela
čo si mal zaľubom...“ – dopytovala sa ma Miša a šibalsky sa na mňa pritom
usmievala. Stále mi nedochádzali tie správne slová akoby som ju mohol zaujať.
Na jednej strane som ju chcel bližšie spoznať, ale na druhej mi nevyhovovala situácia
a miesto, kde sme sa nachádzali. Do určitej miery mi robila trému aj jej
kamarátka. tak zvláštne sa na mňa pozerala. Z jej pohľadu bola čitateľná
myšlienka. „Ty chceš jej číslo a potom ju dostať !“. V podstate by
som s ňou aj súhlasil, ale nie úplne. S Mišou som mal iné plány, bola
očarujúca a musím povedať, že som sa do nej zaľúbil. Teda mal som také
zmiešané pocity, ktoré to mohli pripomínať. Ja som sa totižto nikdy predtým
nezaľúbil.
„Už som dávno nevidel tak peknú babu a jednoducho
som ťa chcel spoznať.“ - argumentoval
som.
„A potom prečo si prišiel tuto k Janke, keď ja som
si odskočila?“ – vyzvedala sa Miša.
„No priznám sa, nemal som tú odvahu prísť a čakal
som, že Janka by ti o mne povedala, keď by som sa na vás pozeral od môjho
miesta. Tam som sedel!“ – skomolil som vetu, čo ma narýchlo napadla
a pritom som ukázal na miesto, kde som predtým sedel.
Pochválil som ich aké sú sympatické, ale pritom som to
úprimne myslel iba o Miške. Janka bola taký priemerný typ. Nechcem tým
však povedať, že by bola špatná, ale ani nijak
zvlášť očarujúca.
„Inak je už medzi nami trošku vekový rozdiel, ale ešte
stále chodím sem tam na diskotéky. Takže ak by ste niekedy chceli vybehnúť,
mohli by sme sa tam spoznať bližšie.“ – navrhol som babám stretnutie
a čakal som aká bude reakcia.
„Cha, cha, cha“ – obidve sa naraz zasmiali, rozdiel bol
len v tom, že od každej som vnímal trochu inak. Zatiaľ čo od Miši to
vyznelo tak, že som ju pobavil, Jana mala taký pohŕdavý smiech. Pritom si
myslím, že nato mala najmenší dôvod. O ňu som nemal záujem a pozval
som ju len do počtu. Mal som s tým skúsenosti, že dve baby sú vždy smelšie
a jedna sa spolieha na druhú.
„Teda za predpokladu ak vás frajeri pustia...“ – uškrnul
som sa pritom.
„My nemáme frajerov. A kam vlastne chodíš na
diskotéku?“ – spýtala sa ma Miša a cítil som, že by mohol byť záujem.
„No tam kam vy asi nie, inak by sme sa už niekedy
stretli.“ – pohotovo som zareagoval. Čakal som, že by to z nich mohlo
vypadnúť. A stalo sa.
„No my chodíme do Harleya a môžeš nám tam niekedy
zobrať drinky...“ – zahlásila Jana.
<<No
už len tebe ty trubka>> pomyslel
som si v duchu o Jane.
Strašne bola sebavedomá a drzá.
Neviem
ako by to celé dopadlo, lebo nikdy som nemal rád, ak si niekto niečo vynucoval
a hlavne nato nemal a to som mal na mysli Janu. Ešte keby mi to
povedala Miša, tak by som sa jej rovno spýtal, kedy tak môžem učiniť. Taký som
bol z nej v čase toho prvého stretnutia napichaný.
„Tak fajn, zoznámili sme sa, ale my už budeme musieť ísť.
Možno sa fakt niekedy stretneme na tej diskotéke.“ – snažila sa ukončiť debatu
Miša. Pravdepodobne jej tiež prišla Janina poznámka dosť trápna a možno
tam bol iný motív, neviem. Jedno je isté, zrazu sa obidve postavili
a odišli od stola uličkou vedúcou smerom k východu z nákupného centra.
Nečakal som, že to bude mať taký rýchly spád. Myslel som,
že viac rozvinieme komunikáciu. Potreboval som rýchle vymyslieť stratégiu ako
celú situáciu zachrániť a nestratiť Mišu z očí. Trvalo mi to pár
sekúnd kým som zobral odvahu a rýchlym krokom som sa vybral tou istou
uličkou za ňou.
Po ceste som rozmýšľal čo jej asi poviem. Ako prebudiť
jej záujem o mňa. Podarilo sa mi ich zastihnúť až skoro pri východe z budovy.
„Baby počkajte!“ – zakričal som na nich. V tom
zastavili a otočili sa ku mne. Pozerali na mňa dosť prekvapene.
„Miša prosím ťa mohol by som s tebou ešte nachvíľu
hovoriť“ – oslovil som ju a zároveň rukou naznačil, aby podišla ku mne
bližšie. Schválne som sa posunul trochu nabok, aby sme boli od Jany dostatočne
ďaleko a nemohla ma počuť.
„Miša nechcem, aby sme naše stretnutie nechali na náhodu.
Ja som ťa chcel poznať a poviem ti aj prečo. To, že si veľmi pekná baba
o tom niet pochýb. V skutočnosti som nabral odvahu a prišiel som
za tebou aj keď nie hneď priamo aj z iného dôvodu“ – začal som vysvetlovať.
„A to? No počúvam?“ – opýtala sa ma Miša a nahodila
ten jej krásny úsmev.
Keď som utekal za nimi , napadla ma taká myšlienka, ktorá
už mi raz zafungovala pri balení baby a tak som to riskol. Pokračoval som
v mojom vysvetlovaní:
„To že nemáš frajera ma potešilo, ale nechcel som ťa
baliť. Je medzi nami viac ako 15 ročný vekový roziel“.
„No a čo ! Ak by som chcela, v tomto ja problém
nemám. Vždy som mala starších mužov!“ – skočila mi do reči Miša.
„Miša počkaj ! Chcem ti to dopovedať. Ďalším dôvodom bol
fakt, že som ti chcel ponúknuť spoluprácu...“
„Spoluprácu?“ – prekvapene zareagovala.
„Áno spoluprácu a prosím nenahnevaj sa. Si
fotogenický typ a chcel som ti navrhnúť fotenie. Žiadne nahé veci. Išlo by
o módne oblečenie, ale to by bolo nadlho teraz vysvetľovať. Super by bolo ak by sme sa mohli niekde stretnúť
na káve či drinku a vysvetlil by som ti o čo ide.“ – snažil
som sa ju presvedčiť.
„No ja neviem, či sa na niečo také vôbec hodím
a druhá vec je či vôbec mám záujem“ – váhavo mi odpovedala.
„Ja viem, že to nie je na rozhodnutie v tejto
sekunde. Určite potrebuješ nato čas. Kľudne si to premysli. Ja ti dám na seba
číslo a keď budeš mať záujem o stretnutie tak mi jednoducho napíš SMS
a ja ti zavolám. Len chcel by som ťa poprosiť, bolo by dobre, keď by sme
sa stretli len my dvaja čo sa týka toho rozhovoru.“
„Dobre , platí teda.“
- súhlasila s návrhom.
Napísal som jej na kúsok papiera číslo na mňa
a rozlúčili sme sa. Kamarátka Jana už v pozadí nervózne prestupovala
z nohy na nohu. Cítil som sa spokojnejší. Dosiahol som svoj čiastkový cieľ
a teraz to záležalo už iba na nej, či sa mi ozve. Nebolo mi to však
ľahostajné. Chcel som, aby sa mi napísala alebo zavolala čím skôr. Musel som na
ňu myslieť počas celej cesty späť na byt. Rozmýšľal som o termíne do
ktorého by sa mi mohla ozvať. Ak mi nezavolá do konca budúceho týždňa, budem sa
jej musieť ozvať ja. Budem však čakať až do konca týždňa? Veď to je dosť dlhá
doba...ale tak hádam to nejako vydržím. Okrem toho som mal ísť ku koncu týždňa
na služobnú poradu do Čiech, ale tak to mohlo len zmeniť moje myslenie aj na
niečo iné ako na ňu. No potreboval som si to ešte nechať prejsť hlavou. Bola
predomnou ešte celá nedeľa a ja som premýšľal čo budem celý deň robiť.
Najprv ma napadla myšlienka, že by som mohol zavolať kamošovi, ktorý ma ráno
zobudil, že by sme vybehli poobede na kávu. Na alkohol som už nemal chuť.
Nepijem často a preto mi po včerajšej dávke bolo trochu divne. Keď som
otvoril dvere na byte a vošiel dnu, nečakal som, že môj spánkový deficit
sa ozve tak skoro. Tušil som, že to určite počas dňa príde, len ma prekvapil
ten rýchly spád. Vyzliekol som zo seba nohavice a len tak v košeli
a spodnom prádle som sa natiahol na posteľ. Chcel som si posnívať
o Miši. Skutočnosť, že som ju videl ani nie pred polhodinou mi dávala
možnosť detailnej predstavy. Zatvárali sa mi oči od únavy a ja som sa
dostával do živého sna. Videl som pomocou mojich predstáv ten očarujúci úsmev,
dokonale vyšportované telo, krásne modré oči, ktoré svietili z opálenej
tváre. Cítil som príjemný stav tepla. Cez moje žily v tele začala
rýchlejšie prúdiť krv. Ten stav vyvolalo moje náhle vzrušenie. Ani neviem ako
som zaspal a či sa mi aj naďalej snívalo, len keď som sa prebudil, zistil
, že som potiahol asi tri hodiny a zabudol sa pritom vyzliecť. Opäť ma premohol hlad a mal
som dilemu či si niečo uvariť sám, alebo rovno zavolať kamošovi, dohodnúť
miesto stretnutia, kde by som sa rovno mohol najesť. Zvíťazila samozrejme druhá
voľba, nakoľko už bol pokročilý čas obeda a ja hladný. Zavolal som kamošovi
a navrhol stretnutie cca o hodinu v centre mesta. Mal som na
pamäti, dať si niečo výdatné. Dostal som chuť na stejk s grilovanou
zeleninou a čili omáčkou. Prezliekol
som sa do čistých vecí a MHD-čkou odviezol do mesta. Nechcelo sa mi
ísť autom nakoľko som nevedel či si nedám po pikantnej omáčke pivko.
S kamošom som sa stretol na námestí, kamarátsky ma objal a povedal,
že ma opäť rád vidí, nakoľko mal ráno tie pochybnosti o mojom zdraví.
Namierili sme si to rovno do reštiky, kde sme počas jedenia rekapitulovali
priebeh večernej akcie. Pochválil sa mi, že išiel nad ránom odprevadiť taxíkom
jednu študentku domov. Poďakovala sa mu tak, že mu to vo vchode bytovky urobila
pusou.
„Aké romatické...“ -
poznamenal som s kľudom Angličana
a obaja sme sa pritom tak rozrehotali, že sme vzbudili záujem okolitých
hostí. Všetci otočili svoje pohľady smerom k nášmu stolu. Veľmi rýchlo sme
sa však upokojili. Nepotreboval som nejakú negatívnu reklamu, nebol som
v tej reštaurácii prvý a dúfam že ani posledný krát. Mišo (tak sa
volal ten môj kamoš) mi potom ešte porozprával ako sa bavil s ostatnými
kamarátmi v partii, keď som ja vzdialil. Posedeli sme také dobré dve hodiny.
Nemal som sa kam ponáhľať. Stihol som popritom vypiť 3 pivká, tak ma po tej
omáčke smädilo. Popri našom rozhovore som sa občas pozrel na telefón
a prial si, aby mi prišla správa od Miši. Áno, bol som taký naivný, myslel
som si, že mi napíše ešte v ten deň. Od toho dnešného rána som sa
nespoznával. Veď toto som nebol ja. Zrazu som mal pocit žiť usporiadaným
rodinným životom, nie že by som bol vagabund, ale odrazu ako keby ma prestali
baviť všetky tie úlety, lovenie báb, užívanie si. Urobiť si čiarku s novou
babou a zažiť s ňou one night stand. S Mišom som sa rozlúčil
a dohodli sme sa, že si zavoláme až tesne pred víkendom, nakoľko budem mať
prácu a pôjdem aj na tú služobku. Nasadol som najbližšiu električku
a tešil sa na sprchu a rovno potom do postele. Mal som ešte čo
dospať. Večerná akcia bola pre mňa vyčerpávajúca a aj keď som si trošku okolo
obeda zdriemol, stále som potreboval dobiť baterky. Na sprchu som myslel
o to viac intenzívnejšie, keď som mohol napáchnuť od takej asociálnej
dvojice, ktorá sedela v električke v mojej úrovni, ale na druhej
strane sedadiel. Mali vážnu debatu o tom koľko dostal ich kamarát za
znásilnenie a prečo až toľko. Neskutočne smrdeli alkoholom a ešte aj
nejakou zažratou špinou. Našťastie som to domov nemal veľa zastávok, lebo by som si musel vážne odsadnúť. V cieľovej zastávke som vybehol ako
blesk nadýchať sa čerstvého vzduchu. Pre tieto momenty neznášam MHD a riešim to len zriedka. Ak by som
to bol vedel, radšej by som si zobral taxíka. Keď som vošiel do bytového domu
normálne som sa bál, aby niekto somnou náhodou nešiel vo výťahu a mohol
nedajbože niečo zacítiť. Súrne som potreboval sprchu. V byte som všetky
veci nahádzal do prádlového koša a v sprche som si to užíval dobrých
20 minút. Schválne som použil teplejšiu vodu, aby ma viac unavila a mohol
bezproblémovo zaspať. Mával som vo zvyku občas si pustiť nejakú dobrú hudbu
a zaspať tak pri nej. Teraz to však nebolo potrebné. Cítil som, že veľmi
rýchlo zaspím. Ľahol som si do postele a opäť začal premýšľať
a snívať. Takéto stavy som zažíval naposledy v pubertálnom veku
a myslel som si, že som z toho vyrástol. Začal som veriť tomu, že
láska kvitne v každom veku a mne sa dostáva nová šanca, šanca spoznať
osudovú lásku. Žial, zatiaľ to bolo iba jednostranné bez akejkoľvek perspektívy
realizácie. Okrem toho sám som jej povedal, že je medzi nami vekový rozdiel
a nechcel by som do toho ísť. Pritom som jej klamal do očí. A keby
len v tom. Aj to fotografovanie bol zatiaľ iba výmysel ako ju dostať. Čo
ak sa to celé prevalí a ja ju poriadne sklamem. Bude nešťastná
a zažije vo mne sklamanie. Bože prečo som si privodil takéto zlé myšlienky
pred spaním. Musím to zotrieť ako školskú tabuľu a nemyslieť nato.
Stratégiu začnem riešiť až keď sa mi ozve, až teda sa mi vôbec ozve. So zvláštnym pocitom som zaspal
a skončil sa pre mňa veľmi pekný osudový deň, ktorým sa to celé ani zďaleka
nekončilo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára