Asistentka vedátora

 Ťažko si predstaviť ako mohla vyzerať predtým, myslím predtým než takto stučnela ale myslím, že to bola celkom sympatická žena. Určite. Jej tvár o tom vypovedá doteraz. Telo už menej. Poznám ju len krátko robí mi asistentku pri mojom výskume. Nastúpila k nám pred pol rokom a pridelili ju mne, pretože som o pomocnú silu žiadal už dva roky. Prišlo to nečakane v čase, keď som už nedúfal.

Samozrejme , že som bol plný očakávaní ako bude vyzerať moja asistentka, s ktorou budem tráviť dlhé hodiny vo výskumnom laboratóriu. A musím sa priznať, že som bol trochu sklamaný z jej vizáže, teda ... váhy. Vysoká asi 180 centimetrov, pekné hladké a lesklé uhľovočierne vlasy a svetlohnedé oči, plné ústa výrazné obočie. No ale ... určite vážila prinajmenšom 100 kilogramov. Aby ste si zase nemysleli, že mám odpor voči tučným ľuďom, to nie. V žiadnom prípade nie! Ale viete ... sklamalo ma to. Pôsobila pri tom všetkom ako som už povedal celkom sympaticky. Ale o to mi v konečnom dôsledku nešlo. Ja pri svojej práci potrebujem skutočnú pomoc. Nie nejakú .... fiflenu. To hovorím bez akýchkoľvek príkras. No a v tom ma nesklamala. Už od prvej chvíle som videl, že sa na ňu ako asistentku môžem pokojne a bez zbytočných obáv spoľahnúť. Za pár týždňov mala dokonalý prehľad v neporiadku, aký som počas svojej krátkej kariéry dokázal v svojom laboratóriu prácne vyprodukovať. Po mesiaci -dvoch už vedela o čom je môj výskum a k čomu by sme mali smerovať. Musím sa priznať, že to som nevedel často krát ani ja. Ale vždy som sa vynašiel a našiel som ten správny smer v bludisku biotechnológií. Áno, tým som sa zaoberal už pár rokov. Nechcite odo mňa konkrétnosti, to by som vás unavil. Zatiaľ skúmam všetko čo je atraktívne v oblasti povedal by som ovládania procesov na bunkovej úrovni. Viac to nebudem rozvádzať, lebo tých možností a ciest a hlavne slepých uličiek, ktoré som musel preskúmať je nespočetne ... nespočetne veľa. A na to som potreboval ju, asistentku, ktorá všetko pekne zapíše a roztriedi a hlavne vie potom neskôr vyhľadať. Ako som už povedal, v tom ma nesklamala a spolupracovalo sa mi s ňou veľmi  dobre. Bola slobodná. Vek odhadujem na cca tridsať rokov a práca nadčas jej nerobila problém. Taká bola a taká je doteraz. Pracujeme spolu už rok a mali by sme osláviť výročie našej spolupráce. Neviem či je to vhodné ale kúpil som fľašu vína a ponúkol som jej na konci jedného úspešného laboratórneho pokusu príjemné posedenie. Neodmietla. Často sme takto posedeli v celkom príjemných rozhovoroch. Pri víne sme však prvý krát. Debata sa natiahla  asi na dve hodiny a my sme v podstate už pres časovali. Myslel som si že už má dosť, veď fľaša vína pre ženu zväčša stačí ale zabudol som, že jej telo je trochu väčšie a postupne som pochopil (pri druhej fľaši), že to ja by som asi skôr skončil pod stolom, pretože ona mohla piť bez najmenšej ujmy. Zato jazyk sa jej rozviazal. To áno. Pospomínali sme na rôzne veci. Ale ona sa v rozhovore nevzďaľovala od témy. Myslím od témy posledného pokusu, ktorý sme absolvovali v laboratóriu. Nebolo mi jasné prečo sa okolo toho stále krúti a nepredpokladal som, že by bola tak zaujatá prácou. Na taký bádateľský typ by som ju nehodnotil. A to ju poznám už rok, čo je dosť. Dal som jej teda priamu otázku.
„Čo ťa na tom urýchľovaní metabolických procesov tak zaujalo, že sa okolo toho jednostaj krútiš?“
Pozrela na mňa nevinnými očami.
„No ... ja v skutočnosti v tom vidím nádej,“ vydala zo seba nakoniec.
„Nádej pre budúcnosť ľudstva?“ povedal som ironicky.
„Nie.“ zahriakla ma. A povedal by som, že sa skoro urazila.
„Tak pre koho?“ bol som zvedavý naďalej.
„Tak som si myslela, že pre mňa.“
„Pre teba?“ povedal som s nepredstieranou začudovanosťou.
„Áno pre mňa,“ ťukla sa do pŕs tučným prštekom.
Pozeral som na ňu začudovane. Ako sa ťuká do pŕs. Mimochodom celkom pekné ich mala. To som ešte nepovedal?. Sedela na stoličke a nohy mala preložené tak, že jej sukňa odhaľovala pekne formované aj keď trošku hrubé lýtka natiahnuté v priesvitných čiernych pančuchách. Pravdepodobne to boli iba podkolienky a končili niekde nad kolenami alebo pod kolenami. V laboratóriu bolo vždy príjemne teplo a byť celý deň v pančuchách v horúcom lete to by jej asi neprospelo. Vlasy jej splývali na biely plášť, leskli sa ako vždy. Darmo som si trápil hlavu nad tým ako to tá žena robí, že pri všetkej tej svojej ... objemnosti tak sympaticky vyzerá. Ale pohľad na jej rozkysnuté boky nabité v bielom plášti čísla XXL prečnievajúce cez stoličku ma prebral z príjemnej letargie a sústredil som sa na tému rozhovoru.
„Čo ty z toho môžeš mať?“ povedal som mierne posmešne. Asi mi alkohol trochu pribrzdil myslenie, lebo som na to mohol poľahky prísť aj sám.
„Vieš ... rozmýšľala som ...“
„Skutočne?“ skočil som jej do reči trápnym výpadom. (Nemusel som.)
„Áno“ povedala rozhodne a povzniesla sa nad moju (miernu) pripitosť.
„Tak mi to prezraď“ povedal som jej trochu miernejšie.
„Neviem či sa mi nebudeš smiať.“
„Vyzerám na to?“
„Teraz áno“ povedala uštipačným tónom.
„Prepáč. Nechcel som zabŕdať.“ stiahol som sa.
„Vieš myslela som, že by to mohlo pomôcť na to moje .... sadlo“ povedala a rozhodila rukami smerom k svojej najobjemnejšej časti.
Chvíľu som nepovedal nič. Najprv mi to muselo všetko docvaknúť v mojej pripitej hlave. Áno ona uvažuje nad zrýchlením metabolizmu a teda hlavne rýchlym spaľovaním energie obsiahnutej v tukoch. Dnes sme totiž videli ako by sa dal tento proces urýchliť až desať násobne, ak nie viac. Ale fungovalo to len za určitých zvláštnych podmienok.
„Ale vieš predsa, že to funguje len za určitých zvláštnych podmienok,“ vyslovil som svoje obavy nahlas.
„Áno to viem, ale aj nad tým som už rozmýšľala.“
Počudoval som sa. Prinajmenšom som to od nej nečakal. Ten problém totiž spočíval v tom, že aby sa účinok žiarenia (lebo aj o zvláštne mikrovlnné žiarenie tu išlo) prejavil museli byť prudko zrýchlené a potom pribrzdené dopadom na pružnú plochu.
„Aha. Teda sa vyjadri. Horím nedočkavosťou.“
„No, s tým zrýchľovaním a brzdením je to relatívne“ povedala s akousi zvláštnou zanietenosťou.
„Áno? Ty si na niečo prišla? Priznaj sa!“ povedal som nedočkavo.
„Prišla so na to, že ak by som sa nechala celá ožiariť a potom by som sa prudko hádzala o zem najskôr by som si ublížila.“
„To je teda skutočne objav,“ povedal som a zase som bol posmešný. (Fuj!)
Ale ona pokračovala aby mi o to viac vyrazila dych svojou jednoduchou úvahou.
„Ale potom som si povedala, prečo by som sa ja mala hádzať o zem, keď sa zem môže hádzať o mňa. Lepšie povedané nejaká pružná hmota sa môže hádzať o mňa.“ pozerala sa na mňa a ďalej nepokračovala.  Ako skoro všetky ženy nedopovedala to do konca a čakala čo ja na to poviem. Postupne som vytriezvieval a tak mi už nerobilo problém pochopiť ako to myslela, nuž som len dokončil sled jej myšlienok a povedal som len jednu vetu.
„Napríklad nejaká guma.“
„Áno nejaká pružná gumená hadica alebo prút“ ďalej nedopovedala, lebo s tým mala zjavne problém.
Chvíľu sme mlčali. Domýšľali sme dôsledky takýchto experimentov. Myslel som na to koľko ju to muselo stáť síl, aby o takom niečom začala. Pozeral som na ňu a nemohol som sa neusmiať.
„Vedela som, že sa mi budeš smiať,“ povedala nakoniec.
Ach ženy. Pomyslel som si. Vždy to musí dopadnúť tak, že chápu veci trochu ináč ako my muži. Ale to sa dá vždy napraviť.
„Nesmejem sa na tebe. Teším sa z teba. Teším sa z tvojho nápadu. Je to skutočne dobre vymyslené“.
„Naozaj?“ viditeľne pookriala.
„Naozaj.“
„Tak teda? .....“
„Ty by si to bola ochotná podstúpiť kvôli pár kilogramom?“
„Nefandi mi. Tých pár kilogramov je na mne pekne vidieť.“
Nepovedal som nič. Čo som na to mohol povedať. Vstal som od stolíka a začal som sa prehrabovať v skrini. Nakoniec som vytiahol úzky pás z umelej hmoty asi meter a pol dlhý.
„Bude stačiť?“ nadhodil som nádejne.
Pozerala sa na mňa, či to myslím vážne.
„Vieš čo, zabudnime na to,“ povedala nakoniec.
„Nie. Rád ti pri tom pomôžem.“
„Nie nemusíš.“
... ženy.
Pristúpil som k nej. Hovorím jej priamo do očí.
„Teraz alebo nikdy. Ak je tvoja teória pravdivá a podstúpiš túto tortúru. Mala by si sa zajtra zobudiť aspoň o desať kíl ľahšia. Testujem to žiarenie už pár rokov a viem že je neškodné. A pár šľahnutí ti tiež neublíži“. To na ňu zjavne zabralo.
„Ja neviem“ zaváhala.
„Zapnem žiarič. Príď za mnou.“
„Teraz?“
„Áno teraz. Nech to je čím skôr. Priznám sa, že sa mi ta myšlienka páči.“
„Nemusíš to pre mňa robiť. To bol len taký nápad.“
„Nápad? To je slabé slovo. Môžeme spolu objaviť fenomenálnu metódu pre ... zhadzovanie nadbytočných kíl.“
„Ja ale nesiem kožu na trh. A to doslova.“
„Toľko by si na oltár vedy mohla priniesť.“ povedal som káravo. A zasmial som sa.
„Vedela som, že ti budem na smiech.“
Znova som sa zaplietol do vlastných sietí. Ženy.
„Nemudruj a vyzliekaj sa! Sme tu teraz už sami. Nech to máš za sebou. Ráno uvidíš, že to funguje alebo nefunguje a nemusíš nad tým ďalej špekulovať.“
Ostala váhavo sedieť s preloženými nohami.
„Odchádzam zapnúť žiarič!“ zopakoval som svoju výzvu. „Príď za mnou. A vieš že šaty nie sú dovolené.“
Vedela, že by sa jej od tkaniny mohla poškodiť koža. To veľmi dobre vedela, že za mnou musí prísť nahá. Odišiel som a nechal som ju tam nech si váha ďalej. Váha nahá. To sa celkom pekne rýmuje ale v tomto prípade sa to vylučovalo. Buď bude váhať a nebude nahá alebo nebude váhať a príde za mnou nahá.
Vošiel som teda do miestnosti kde bol umiestnený žiarič a zasvietil neónové svetlo. Bolo zelenkavej farby. To aby interferenčne nerušilo žiarenie pre stimuláciu metabolických procesov. Zapol som aj ten, nech sa rozbehne na prevádzkovú teplotu. Vyžaroval zmes mikrovlnného žiarenia a slabé laserové svetlo. Dosť na tom že táto zmes (chránená patentom) zabezpečovala, že procesy v živočíšnej bunke sa rozbehli závratnou rýchlosťou. Po rokoch výskumu sme vedeli ako túto rýchlosť udržať v správnom rozmedzí, aby sa bunka sama nezničila svojou hyperaktivitou. Ďalšie možnosti boli ešte len pred nami. Dlho som sa ale zamýšľal, pretože buchli dvere a v nich stála moja asistentka. Bola úplne nahá. To by som do nej nikdy nepovedal. Jej túžba zbaviť sa zbytočných kíl bola veľká, keď sa odhodlala takto postaviť a vydať svoje telo na nemilosť akýmsi pokusom.
„Nepozeraj sa. Som tučná ako sviňa.“ povedala sebakriticky. Snáď si chcela dodať odvahy alebo prerušiť trápnosť chvíle.
„Neviem to posúdiť“ povedal som vyhýbavo, „stojíš v tieni“.
Podišla do stredu miestnosti a roztiahla ruky. V laboratórnych drevákoch pôsobila tak pracovne-eroticky. Aj by som povedal, že bola príťažlivá, ale bola nabitá tukom. To ma na nej tak trochu deprimovalo a pravdu povediac, keď som na ňu pozeral ako v očakávaní zázraku stojí v strede pokusnej miestnosti, bolo mi do plaču. Bola šikovná a moja veľmi bystrá spoločníčka už počas viac ako roka a nepredpokladal som, že sa odhodlá k takémuto ponižujúcemu pokusu na sebe. Oddala svoje telo na oltár vedy, povedal by klasik. Ale ona to robila tak trochu (priznajme si) aj zo sebeckých záujmov. Vyhliadky na úspech však boli tak mizivé, že ja som jej to pokojne odpustil. Možno alkohol alebo moja nadržanosť ma dobalansovali k tomu, že som s týmto pokusom vôbec začal. Hovorím si: videl si ju , nič moc to nie je, tak to radšej skonči, lebo si vyrobíš nejaký dokonalý „prúser“. Ale čo možno nahučať takému vedeckému mozgu v dokonalom náleve z opojných hormónov. Asi nič.
Zadíval som sa na ňu pozorne. Až teraz, keď som ju uvidel v plnom svetle a jej telo nezahaľoval jediný kus odevu, musel som kapitulovať. To čo sa mi zdalo v šatách pomerne lákavé teraz pôsobilo priam vulgárne. Jej telo bolo nechutne rozkysnuté. Hlavne v bokoch. Pevné nohy a prsia to bolo tak jediné čo mohlo na jej postave byť aspoň trochu lákavé. Oboje však odpudzovalo svojou mohutnosťou.
„Musíme to na tebe vyskúšať čím skôr“ povedal som milosrdne.
Pochopila a odkopla dreváky do kúta.
„Začni! Smelo do toho. A neľutuj ma.“ odvážne a odovzdane povedala mojím smerom.
„Musíš sa chvíľu poprechádzať nech žiarenie zasiahne čo najväčšiu plochu tela. A otáčaj sa na všetky strany.“
Postupne ako sa prechádzala, zvykal som si na jej odhalené krivky. Prevísajúce faldy tuku a chvejúce sa prsia. Zdalo sa akoby sa pri každom jej kroku trochu zachvela zem. Ale to bola asi iba moja fantázia. Bolo to tak trochu fascinujúce pozerať na to obrovské nahé ženské telo ako sa natriasa v svojskom rytme krokov a náhodných pohybov. Jej výrazné bradavky jej stuhli a pôsobili ako malé tmavé višne. Ochlpený trojuholník bol pomerne bohato zakrytý okolitým sadlom. Potila sa, pretože koža sa jej po desiatich -pätnástich minútach na niektorých miestach leskla. Napriek tomu som od toho pohľadu nemohol odtrhnúť oči. Toto malo môjmu pohľadu ostať navždy skryté. Nebyť .... vlastne čoho? Jej nápadu, ... môjho objavu? Čo ja viem čo spôsobilo, že som bol zrazu vzrušený ako pubertiak. Hlavou mi za tú chvíľu prebehlo niekoľko šialených predstáv od vášnivého skoku na to sadlo, cez šialené prirážanie k jej obrovskému zadku až po orálne kreácie najrôznejšieho druhu. To viete. Muži.
„Stačilo! povedal som nakoniec nahlas. A ona sa prestala prechádzať. Vlastne som vyslovil nahlas svoju najsilnejšiu myšlienku, ale ona zaúčinkovala v tejto situácii celkom vhodne. Podarilo sa mi teda utajiť moje chúťky. Nadával som si do trkvasov, že mi stačí litrík vínka a som schopný pretiahnuť snáď aj kravu.
Dobre teda ale ona prestala chodiť a teraz to záležalo na mne. Ďalšia fáza urýchľovania metabolizmu bola to spomínané oplieskavanie hmoty o jej telo. Videl som že má strach. Na bielej kachličkovej podlahe sa určite netriasla od zimy. Veď bola celkom slušne spotená.
„Neboj sa! Budem opatrný“ musel som ju nejako upokojiť a povzbudiť. Najťažšiu fázu mala ešte len pred sebou.
Chytil som pevne do ruky gumenú hadičku a prišiel som k nej asi na meter -dva. Inštinktívne sa otočila a zakryla si prsia.
„Trochu sa predkloň!“ rozkázal som jej.
Predklonila sa a čakala.
Rozohnal som sa vysolil som jej na tučný a mastný zadok jednu rýchlu plieskaničku. Sadla. Sadla na sadlo. Trhla sa od bolesti a zvýskla.
„Pokojne. To je len začiatok. Takých rán budeš musieť pre krásu zniesť ešte aspoň ... takých .... sto“ to som ju ale vyľakal.
„Znesiem koľko bude treba“ povedala a šúchala si zadok.
Nie, nevyľakal som ju teda.
Tak som jej hneď pleskol ďalšiu a potom ďalšiu a ďalšiu a...a ďalšiu. Bol to fascinujúci pocit. Na takú masu tela švihať tenkou hadičkou. Mykala celým telom ale hrdinsky držala. Prešvihal som jej postupne celý zadok. Bol červený. Rysovali sa na ňom tmavšie aj svetlejšie pruhy a určite ju pálili ako žeravé.
„Auuuu, áááuuuúúú, auu “ to bolo jediné čo z nej doteraz vyšlo.
„Prejdeme na chrbátik“ povedal som a už som jej prudko plieskal hadicou o chrbát. Ustupovala až k stene a teraz stála rukami opretá o stenu a hrdinsky znášala moje skrášľovacie rany. V miestnosti sa plieskance o jej nahú kožu ozývali s bohatou ozvenou. Boli tam len kachličky. Na zemi ,na stenách a dokonca aj na strope samé kachličky. Pridal som jej ešte asi dvadsať rán na prepotený chrbátik. O chvíľu bol aj ten celý červený.
„Otoč sa!“ to boli moje prvé slova, ktorými som ju oslovil po dlhých minútach jej utrpenia.
Keď sa otočila, tvár mala celú spotenú a šminky okolo očí jej stekali po lícach. Plakala od bolesti. Potichu a hrdinsky. Nemilosrdne som ju najprv oplieskal rukou po bruchu a prsiach, aby si jej koža privykla na rany, ktoré mali prísť onedlho. Potom som ju priviedol do stredu miestnosti a tortúra sa začala odznova ale plieskal som ju odpredu. Pár červených šrámov na brucho, pár cez veľké vyvalené prsia a už ustupovala k stene.
„Takto to nepôjde.“ povedal som. „Si síce hrdinka, ale potrebujem aby si stála na mieste. Ináč ťa nezasiahnem presne a môžem ti aj ublížiť,“ vyriekol som rýchlo a odišiel som pre povraz. Keď som sa vrátil, šúchala si ubolené miesta a neuveriteľne sa potila. Dlaždičky boli klzké od jej potu.
„To lano ti pomôže aj proti ukĺznutiu“ povedal som jej mierne aby sa nechala priviazať za ruky k jednému z hákov na strope. Keď bol povraz pevne upevnený zapol som elektrické navíjanie kladky tak aby sa jej telo pekne natiahlo. Stála teraz skoro na špičkách a nemohla ustupovať nabok skoro vôbec. Vlasy som jej zviazal do copu a pricapil štipcom navrch hlavy.
Keď bola takto priviazaná, mohol som ju smelo oplieskať spredu aj odzadu. Švihal som hadicou po bruchu a po prsiach a keď sa otočila dostala ranu aj na boľavý zadok. Stačilo desať minút takého cvičenia a bola celá červená. Fučala od bolesti ale ešte nekričala. Celá sa potila ako vlhká handra na dlážku alebo .... špongia. Áno to je ten správny výraz. Špongia plná masti. Nechal som ju vydýchnuť na pár sekúnd a pokračoval som nemilosrdne ako stroj. Už sa jej z úst ozvali aj menšie výkriky. Bolo to pre mňa veľmi zábavné meniť bielu masu jej tela na červenú špongiu. Celá jej odhalená pokožka bola posiata množstvom boľavých prúžkov. Pot sa z nej lial cícerkom a nepíšem to iba preto, že sa to tak hovorí ale preto, že to bolo naozaj tak. Jej bolestné výkriky postupne zaplnili miestnosť ale ja som neprestával. Videl som,že proces na bunkovej úrovni bol zahájený a teraz som NEMOHOL prestať. Vedela to aj ona. Celá sa chvela a bolestne vzlykala. Nepovedala však ani raz aby som prestal. Bolo to pre ňu niečo oslobodzujúce. Zbavovala sa nepotrebnej časti svojho ja. To čo sa roky hromadilo mohla teraz v priebehu niekoľkých minút alebo hodín odkopnúť do nenávratna. Takú príležitosť nemohla len tak ľahko pustiť z rúk. Kto vôbec takú príležitosť v živote dostal.
Spotený som bol už aj ja. Veď som ju takto plieskal už asi tri štvrte hodiny. Pohľadal som si dlhšiu hadičku asi centimeter hrubú a plieskal som ju po celom zbičovanom tele tak tvrdo ako som len vládal. Nech sa to sadlo stopí, opakoval som si ospravedlňujúc svoju nečakanú brutalitu. Asi aj ona si to v duchu opakovala.
Tá dlhšia hadička bola vynikajúca. Mohol som ju švacnúť intenzívnejšie a bolesť bola pre ňu teraz zrejme neznesiteľná. Iba sa mykala a prsia jej lietali na všetky strany. Nechal som teda na chvíľu hadičku hadičkou a plieskal som ju jemnejšie holými rukami. Všade som sa jej dotýkal. Jej pokožka bola doslova mastná slanina. Masíroval som ju. Všade nevynechal som ani zadok ani prsia a ani vlhkú kundu. Začudovane na mňa pozrela. Ale po dlhom čase to bol pre ňu asi tak príjemný pocit  že neprotestovala. Nakoniec som ju pleskol párkrát silne po zadku ako sviňu pred zakáľačkou. Všetok pot alebo tekutina čo z vychádzala z jej tela stekala do výlevky na kraji miestnosti. Tento „materiál“ sa hneď automaticky analyzoval a započítavala sa jeho váha. Letmo som skontroloval ukazateľ váhy, pretože chemický rozbor tejto „hmoty“ ma nezaujímal, keďže som vedel z čoho sa asi skladá. Aké bolo moje prekvapenie keď som zistil, že váha prekročila päť kilogramov. Funguje to!
„Funguje to!“ povedal som nahlas.
„Áno?“ jej pohľad profesionála smeroval rovnakým smerom. Musím však konštatovať, že vplyvom jej stavu videla asi obraz dosť rozmazane.
„Dáme si pätnásť minút prestávku“ rozhodol som. Nepovedala nič iba bolestivo vydýchla. Pred hodinou to bola ešte žena plná odhodlania, ale keď som ju zvesil z háku, jej telo sa roztriaslo a ticho vzlykala.
„Neboj sa bude to dobré.“
Pozerala na mňa uplakanými a rozmazanými očami.
„Začínam si myslieť že tá bitka ti spôsobuje potešenie“ podozrievavo ma pomedzi plač kritizovala.
„Nie to ... nie,“ klamal som.
„Nepretvaruj sa. Nedá sa to utajiť.“
Čo som na to mohol povedať. Odišiel som vedľa pre nejaké remene. Bol som preč dlho. Žiadne remene som nenašiel, iba švihadlo. To postačí, pomyslel som si. Keď som sa vrátil, už sa pomaly prechádzala. Hlavička. Vedela že ten metabolizmus musí udržiavať. Ale čo ma zarazilo bolo niečo iné. Jej pokožka bola celá .... biela. No kde tu pár červených šrámov ale aj tie mizli doslova pred očami. Ostal som ako obarený a civel som na ňu. Zdá sa mi to alebo som sa nadýchal nejakého plynu?
„Tvoja koža!“ vyhŕklo zo mňa nakoniec.
„Čo?“
„Tvoja koža“ znova som opakoval ale ona nechápala. „Tvoja koža je .. je ..biela.“ Pozrela sa na seba a myklo ňou.
„Až teraz som si uvedomila, že ma už nič nepáli“ povedala nakoniec naradovane. Ja som len stál fascinovaný ako stĺp. Pozrela na švihadlo v mojich rukách.
„Poďme do toho. Pokračujme. Vytop zo mňa to svinské sadlo!“
Odteraz to bolo iné. Už sme obaja vedeli, že to účinkuje. Neľútostne som ju vytiahol na hák a spráskal som jej chrbát do krvavočervena. Cítil som, že šnúra švihadla je teplá. Zadok mala o chvíľu fialový. Bolelo ju to. Tá jej bolesť bola určite šialená, pretože pomedzi zuby syčala na mňa v jednom kuse a použila aj nadávky. Ja som jej za to pridal ďalšiu sériu rán na brucho prsia a nezabúdal som ani na tučné stehná a lýtka. Švihal som v pravidelnom strojovom rytme. Privádzalo ju to do šialenstva. Každých päť sekúnd sa na jej tele objavila nová pálivá rana. Ako plameň skákalo moje švihadlo po jej objemnom, nahom a bezmocnom tele. Pot zalieval celú dlážku. Bolo to kruté, ale musel som jej vylepiť aj pár zaúch na tvár. Aby boli metabolické procesy kompletne rozložené. Keď si na to teraz spomínam, nechápem kde sa vo mne taká krutosť nabrala. Možno to bolo tou chvíľou alebo opojením z úspechu. Neľútostne som ju bičoval svojím švihadlom až som sa nakoniec zastavil pri jej tele a počúval som jej chrčivé výkriky. Bolesť bola pre ňu priateľom posledných hodín. Bola pre ňu verným priateľom, lebo ja som bol neúnavným vykonávateľom trestu. Ani neviem akého trestu. A za čo. Za jej nenažranosť ,alebo za to, že jej telo nesprávne spaľovalo potravu. Proste nakoniec som sa zastavil.
„To je desivé.“ vyšlo z nej po chvíli. „Si obyčajný sadista!“
„Vieš že to musím urobiť čo najlepšie, aby tvoje utrpenie nebolo zbytočné.“ Naďalej som zastieral svoje pocity. Čo na to mohla povedať. Len ticho dychčala do pary ktorá ju obklopovala, ktorá nás obklopovala. Masíroval som jej kožu. Opäť na celom tele. Niekoľko krát som jej prešiel prstami celú brázdu chlpatého trojuholníka a ona vôbec neprotestovala. Robilo jej to po celej tej tortúre dobre a ja som to láskyplne zneužíval.
Naše profesionálne pohľady sa nakoniec stretli na ukazateli váhy masti vyplaveného z jej tela. DESAŤ KÍL! To je sen. To je sen z ktorého sa prebudím opakoval som si a nevedel som z čoho sa tešiť skôr. Či z úspechu vedátora a jeho asistentky alebo iba z asistentky, ktorá navidomoči chudla ako vyfukujúci balón. Desať kíl je dosť na to, aby som to už mohol aj vidieť voľným okom, ale nebol som si istý. Bola tučná. Jednoducho bola stále tučná. Keď som na ňu pozrel bola stále tučná ako predtým. Zrejme sa topil iba vnútorný tuk.
„Pokračujme kým to funguje,“ povedala.
„Áno.“ odpovedal som rýchlo, ale nevedel som si presne vysvetliť ako to myslela. Pokračovať v masáži alebo v plieskaní. Ženy. Povzdychol som si v duchu. Chystal som si švihadlo, ale bol som celý upotený. Závidel som jej, že môže byť vyzlečená. Vyzliekol som si košeľu a spráskal som jej prsia do červena. Zavýjala od bolesti ,ale musela hrdinsky držať telo v napnutej polohe. Bolesť ju tento krát prekonala a od bolesti jej začali po nohách stekať svetložlté pramienky. Pochopil som, že sa došťala od bolesti. Počkal som kým to dokončí a zobral som do ruky hadicu napojenú na vodovodný kohútik.
„Musí to byť?“ vedela čo príde.
„Veď vieš že vnútornú očistu nemôžeme vynechať.“ oponoval som pokojne a ona sa bezmocne rozkročila nakoľko jej to povrazy dovoľovali. Zasunul som jej hadičku s jemne zaobleným koncom hlboko do zadku. Išlo to ľahko. Jej panva bola dokonale prekrvená a uvoľnená. Párkrát vzdychla a už som mohol otočiť kohútikom a púšťať do nej vlažnú čistú vodu. Pár minút a potom som vodu zastavil a hadicu pomaly vytiahol. Opäť niekoľkokrát vzdychla a jej brucho sa zavlnilo. Vytrysklo to z nej nebývalou silou. Na kilá som mohol počítať ten humus, ktorý sa ihneď odplavil do výlevky. Bola rada, že túto potupnú scénku má už za sebou. Jej koža sa medzitým opäť zregenerovala a bola biela bez najmenšej ranky. Neveril som tomu. Musel som si siahnuť, aby som sa presvedčil.
Prsia, ktorá som jej pred pár minútami spráskal ako nepríčetný už boli biele a pôsobili viditeľne pevnejšie. Celá koža bola pevnejšia. Zadok a brucho jej už tak neovísali. Zostal som v nemom úžase. To ma už viditeľne potešilo. Celé telo sa jej chvelo ako mimovoľne pracovali svaly a spaľovali prebytočný tuk. Nemohol som to teraz prerušiť, bola by to neodpustiteľná chyba. A aj keď ma prosila o menšiu prestávku spráskal som ju opäť po celom tele až do fialova. Trpela a ako ju to štípalo som videl len podľa záchvevov jej tela. Keď pred tým len vzdychala, teraz kričala od bolesti. Ozvena mnohonásobne zvyšovala jej bolestivý krik. Prestal som a celú ju premasíroval. Keď som jej teraz siahal na prsia a prechádzal jej brázdu v rozkroku, postupne sa rozvzdychala a pocítil som v dlani jej mohutne zdurený dráždec.
Prestal som. Osprchoval som ju s hadicou prúdom studenej vody. Viac som už jej metabolizmu pomôcť nemohol. Odviazal som ju a uložil na lehátko pristavené k stene. Žiarenie, ktoré bolo neustále zapnuté neustále dokončovalo započaté dielo a koža jej opäť zbelela. Už som ju viac nechcel trápiť (ani seba) a tak som ju prehol cez lehátko, tak aby som mal výhľad na jej belostný pevne tvarovaný zadok. Vyzliekol som si nohavice a aj všetko ostatné. Svoj stoporený úd som jej odzadu zasunul do jej rozpálenej chlpatej kundy. Keď som prirážal a rozhýbaval som tak celé jej unavené telo, slabo vzdychala. Nemala síl sa brániť. Bolo jej to už asi jedno. A možno to aj chcela. Celá sa postupne utíšila a začala rytmicky odpovedať na moje prirážanie. Vzrušilo ma to. Som na správnej ceste. Snažil som sa jej viac neublížiť, ale prirážal som tvrdo a drsne aby som ju rozpálil čo najviac. Celý som sa obetoval pre vedu (hovoril som si pokrytecky). Metabolizmus musí bežať čo najrýchlejšie opakoval som si v duchu. Boli to slastné chvíle, ktoré som si užíval ako sa len najviac dalo. Ona objímala môj úd celým svojím vnútrom akoby chcela zo mňa vysať všetku moju vedeckú snahu. To viete. Ženy. Slasť z tohto spojenia bola neopísateľná. Po chvíľke sa roztrasene rozvlykala a jej hlava sa vztýčila, od snahy priraziť sa ku mne čo najtesnejšie. Cítil som to na tepnách svojho žaluďa ... triaslo to s ňou v dlhých intervaloch a z úst sa jej vydrali utrápené slastné vzdychy. Zostal som nehybne stáť. Keď prestala vytiahol som ho a oprel som sa svojím zadkom o jej teplý zadok. Pocítil som, že to už nie je len slanina o ktorú sa opieram. Ten pocit spôsobil divy. Nemusel som robiť nič úd mi začal striekať úplne sám. Myslím, že som dostrekol až k výlevke. Kýval sa ako strom (stromček?) vo vetre a chrlil svoju bielu lávu. Potom to všetko náhle skončilo. Natiahol som ju na lehátko a odplazil som sa na gauč do vedľajšej miestnosti. Spal som sladkým spánkom až do rána. Ten neskutočný príbeh som vo sne prežil ešte tisíckrát. Potom ma pohltila temnota.
Keď som sa zobudil uvidel som pred sebou Yvonne. Tak sa totiž moja asistentka volala. Bola ešte stále nahá a vôbec  jej to nevadilo. Viditeľne potešená sa obzerala v zrkadle. Mala skvostnú bielu pokožku. Pevné prsia rozrážali vzduch (a vyrážali dych). Pevný svalnatý zadok sa jej pri chôdzi natriasal neznámym rytmom budúcnosti. Nevedel som na čo sa mám pozerať skôr. Či na mierne sa rysujúce svaly na plochom bruchu alebo lákavý chrbátik, pevné stehná, vyrysované lýtka alebo nádherne umiestnený tmavý chlpatý trojuholník medzi jej ŠTÍHLYMI nohami. Bol to sen. Nebol to sen? Sklonila sa nado mňa a bodala ma svojimi višňovými hrotmi pŕs do tváre. Ochutnal som ich.
„Pokus dopadol úspešne“ zvestovala mi zjavne zbytočne. Pre istotu som si ju dôkladne skontroloval. Milovali sme sa. Mala pravdu. Z toho sna sme sa už nezobudili a snívame ho doteraz.